Každý národ, kmeň, kultúra, všetky, už vymreté, civilizácie mali kňazov a obety. Prečo?
Cítili, že niekoho, niečo potrebujú, aby sa dostali z ťažkej situácie.
V čom je ťažká situácia človeka? Človek si uvedomuje (ako jediná bytosť) svoju existenciu a neradostnú situáciu – nestálosť a konečnosť svojho bytia.
Zároveň si uvedomuje, že je povolaný na niečo vyššie, pre niečo viac.
Naznačujú to dnešné čítania.
Prorok Izaiáš videl Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne, a videl biedu, aj svoju i ľudstva a preto sa ponúka: „Hľa, tu som, mňa pošli.“ Stal sa tak prototypom kňaza – Záchrancu.
Ak zoberieme čítanie z Listu Hebrejom, zaznieva tu podobné. Hovorí sa už konkrétne o kňazovi Kristovi, ktorý sa musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.
Zas tu ide o odčinenie, záchranu človeka.
Ako Kristus - kňaz zachraňuje človeka? Tým, že sa obetuje. V Liste Hebrejom čítame: aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.
A prečo, k čomu, do akého priestoru zachraňuje človeka? Odpovedá na to sám Kristus v dnešnom evanjeliu: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.
Kristus je kňaz, ktorý zachraňuje. Túto skutočnosť pekne vyjadruje latinský názov kňaza: Pontifex – čo je stavač mostov. Prenesene: ten kto spája nebo so zemou.
V úvode som hovoril, že každá kultúra mala kňazov a obety. Má ich aj dnešná doba? Zdá sa, že nie. Je to prvý, povrchný pohľad.
Žasneme nad egyptskými faraónmi a ich mumifikáciou, ktorá je veľmi pompézna, aby si zachovali nesmrteľnosť. Podobne sa o to pokúšajú niektorí boháči dnes – dávajú sa zmrazovať s tým, že ich neskôr vzkriesia. Áno, dnešný človek vidí záchranu vo vede a technike. Vidí zároveň, že tieto snahy neprinášajú túžené výsledky.
Kde teda hľadá človek dnes šťastie? Nezbožšťuje celebrity? Dnešný ľudia, najmä mladí si ich tak uctia, že ani stredovek neprejavoval svätcom a Kristovi takú úctu. Až sa mi zdá, že je to nejaké zvláštne náboženstvo.
My sa však obráťme na ozajstného kňaza a záchrancu – Krista! V názve sviatku je aj "večný". Ako vykonáva Kristus svoje kňazstvo teraz?
Poďme do stredu Ježišovej obety v ktorej, ako kňaz, obetuje obetu kríža – do sv. omše.
Nech nám v tom pomôžu myšlienky Waclawa Świerzawskeho:
Po vyslovení slov ustanovenia Najsvätejšej Eucharistie, tých istých, ktoré vyslovil Kristus pri Poslednej večeri, kňaz sa obracia k zhromaždenému ľudu a hovorí: Hľa, tajomstvo!
O akom tajomstve, o akom mystériu je tu reč? Tu na oltári je v Hostii Kristus. Ten istý Kristus pred chvíľou prehovoril cez slová Evanjelia. O chvíľu bude tento Kristus zhromaždených sýtiť svojím Telom, preto prišli do kostola, aby prijali Jeho Telo a Krv a zjednotili sa s ním vnútorne, ako len možno najviac, nielen cez prijímanie Jeho Tela a Krvi, ale cez lásku – Jeho k nám a nás k nemu. Ale je ešte jeden spôsob, akým je tu Kristus prítomný: On je menovite prítomný v kňazovi, ktorý slúži sv. omšu. Iba vďaka prítomnosti kňaza sa chlieb premieňa na Kristovo Telo. To je tiež čiastka tohoto mystéria viery. Kňaz Kristus, má svojich kňazov.
Aké uzávery a dôsledky z toho vyplývajú pre náš každodenný život? Keď sa pozastavujeme nad tajomstvom Veľkého štvrtku, vidíme, že Kristus ustanovil Najsvätejšiu Sviatosť súčasne so sviatosťou kňazstva. – spojil tieto dve sviatosti. A opakovanie Eucharistie sa dokonáva znovu v spojení týchto dvoch: vďaka prítomnosti kňaza a daru chleba, ktorý sa premení jeho mocou – a bližšie povediac mocou samého Krista, ktorý v ňom a skrze neho koná, na Telo, ktoré sa nám dáva za pokrm.
Pamätáte si na Kristove slova: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás" (por. 17,18). „Iďte teda a učte všetky národy" (Mt 28,19). Tiež povedal: "Kto vás počúva, mňa počúva" (Lk 10,16). „Kto vás prijíma, mňa prijíma a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal" (Mt 10,40). Mňa prijíma, pretože verí, že ten, kto zvestuje Poslaného, sám je poslaný. To sú veľké slová.
Pán povedal: „kto vás počúva, mňa počúva, kto vás prijíma, mňa prijíma". Treba tiež čítať slová Krista, adresované vo Veľký štvrtok kňazom: „Toto robte na moju pamiatku". Kto bude účastný na tom, čo vy robíte, má účasť na tom, čo ja robím – ako keby povedal Kristus. To je čiastka tohoto veľkého tajomstva. V kňazovi, ktorý slúži sv. omšu, je prítomný Kristus. V kňazovi, ktorý je nástrojom a inštrumentom Krista, ktorý bol Kristom poslaný, je taktiež jeho Posielajúci náš Pán Ježiš Kristus.
Dobre viete o tom, že prítomnosť Krista v konsekrovanej Hostii nie je závislá od osobnej svätosti kňaza. Kristus to všetko tak ustanovil, že je prítomný v Chlebe vďaka kňazovi. Paradoxne povediac, kňaz môže byť dokonca hriešny. Ale taktiež viete, akou dôležitou vecou je, aby ten, kto vysluhuje sviatosť Eucharistie, bol pravý, šľachetný a svätý. Lebo v dobrom kňazovi, ktorý odzrkadľuje vzor Krista – Dobrého Kňaza, Dobrého Pastiera, Veľkňaza – v takomto kňazovi a cez takéhoto kňaza je ľahšie uvedomiť si, že v Chlebe je Kristus. Jednoducho, viera zhromaždených sa veľmi často opiera o jeho vieru a láska zhromaždených ku Kristovi sa opiera o jeho lásku. Či je to naozaj tak v živote?
A preto vtedy, keď kňaz hovorí slová: "Hľa, tajomstvo viery", treba vidieť spojitosť kňazstva s premeneným Chlebom, vďaka ktorej kňaz môže vykonať konsekráciu. Vidno tu zodpovednosť za kňazov. A tento jednotlivý vzor, čím viac kňaz nasleduje Krista, tým viac Ho máme nasledovať my, čím viac on nesie kríž, tým viac ho máme niesť my. Lebo Kristus nám v ňom ukazuje podobu opravdivého kresťanstva.
A vtedy sa deje znamenitá vec, bezmála, ako v hudobnom umelom spojení hlasov (kontrapunkcii): kde vidno upokorenie a kríž, i utrpenie, tam súčasne vidno slávu. Tam, kde vidno prenasledovanie, tam súčasne vidno rozvoj. Koľkokrát Cirkev dozrievala v obdobiach najväčšieho útlaku! Koľkokrát dozrievala preto, že trpela – v biskupoch, v kňazoch i vo svojom ľude, ktorý videl vo vzore biskupa a kňaza stelesnenú krížovú cestu Krista a kráčal po tejto ceste. Videl, že najväčšia hodnota sveta nie je v prijímaní, ale v dávaní – preto keď sa zúčastňujeme na obete sv. omše, učíme sa prinášať seba na obetu. Nielen gestom, symbolom a slovom, ale i živote mimo kostola. Lebo keď sa prináša dar na oltár, tak on je ovocím obety prinesenej v živote.
Týmto spôsobom sv. omša vychováva svätých – vychováva ľudí zrelých, je školou opravdivého humanizmu, školou opravdivého života. Ako ďaleko je to jedno s druhým spojené, to viete sami. Vy, ktorým Boh dal cez Krista pochopiť, čo to znamená "veľké tajomstvo viery". A preto je šťastný človek, ktorý nielen telesnými očami, ale svetlými očami srdca – ako nám to hovorí sv. Pavol (Ef 1,18) – odhaľuje v slúženej sv. omši prítomného Pána. Prítomného rôznymi spôsobmi: v slove, v Hostii, v zhromaždených i v kňazovi, ktorý predsedá tomuto eucharistickému zhromaždeniu.
Často sa modlite, aby kňazi, ktorí majú najväčšiu moc na svete – väčšiu, ako premieňanie kameňov na chleby, lebo premieňajú chlieb na Telo samého Boha – boli hodní a vy aby ste tejto hodnosti slúžili svojou vlastnou modlitbou a obetou.
Tešme sa, že mám ozajstného kňaza a ozajstnú obetu.
Turzovka, 19.5.2016