Jer 31, 31-34, Hebr 10, 11-18, Mk 14, 22-25
Dnes druhý raz slávime sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a Večného Kňaza, uvedomujeme si Ježišovo kňazstvo a zamýšľame sa nad obetou. Veď aký by to bol kňaz bez obety!
Len málo slov tak veľmi stratilo zmysel ako slovo „obeta“. Začnite hovoriť o obete a všetky tváre sa zachmúria, nálada poklesne. Každý sa začne obávať o to, čo mu je najmilšie: peniaze, cigarety, zábavy, večerná oslava...
Pritom toto slovo neznamená odriekanie, stratu, ničenie, ale posvätenie. Slovo obeta je od latinského slova Sacrum facere a znamená: posväcovať, dať (konečnú) hodnotu.
Ježiš prišiel, aby posvätil svet. Čo to znamená? Aby ľudstvo, svet, vesmír, ktoré vyšli zo Stvoriteľskej ruky božej boli nasmerované opäť k Bohu, aby malo hodnotu.
Ježiš prišiel aby stvorenie malo konečnú, večnú hodnotu – nešlo do zániku. Veď Boh je počiatok a aj koniec, zavŕšenie všetkého: Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde. (Zvj 18).
Keďže Ježiš prišiel do sveta, ktorý sa odklonil od Stvoriteľa, teda hriešneho, jeho život bol obetou v zmysle ako ju často chápeme aj my. A veľkou!
Preto sme v dnešnom druhom čítaní sme počuli: No Kristus priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. Lebo jedinou obetou na kríži vytvoril nový ľud a uzavrel s nim novú zmluvu (1. čítanie). Aby tento ľud ako predpovedal Jeremiáš mal zákon vložený do vnútra a vpísaný do ich srdca; Boh bude ich Bohom a oni budú jeho ľudom je živený Opakovanou Ježišovou obetou – Eucharistiou.
Eucharistia pomáha pri zásadnom poslaní Ježiša ako človeka na tejto zemi vytvárať jeho osobné puto s Otcom. Vlastne na toto puto sa bude odvolávať Kristus, keď bude zdôvodňovať položenie svojho života - obetu. Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od Otca (Jn 10, 18).
Ježišovo kňazstvo je teda dobrovoľné darovanie sa za posvätenie ľudstva, je to jeho láska, ktorá ho viedla na svet, na kríž a k tomu aby bol s nami v Eucharistii.
Ježiš je teda kňaz, ktorý svojou obetou života posväcuje človeka a celý vesmír, dáva mu večnú hodnotu.
A nezabúdajme, že Ježiš je večný kňaz.
Pre nás, žijúcich v čase, je táto jediná neopakovateľná obeta prítomná vždy vtedy, keď sa s tým istým Ježišom spájame.
Boh žije vo večnosti, kde je stále TERAZ. Ježišovo rozhodnutie zachrániť nás, jeho ochota odpustiť nám, jeho sebadarujúca láska je vždy rovnaká. Pre neho je to TERAZ, či pri Poslednej večeri, či na kríži, či dnes, či zajtra, vždy. Boží čin je večným činom, stále prítomným. Z nášho ľudského časového ponímania to bolo vo štvrtok a v piatok na Veľkú noc pred dvoma tisícročiami. Bolo. Ale keďže to bol čin Boží, tak trvalo JE. Rovnako vtedy, ako teraz. Vždy. Preto Ježiš je večný kňaz. Ježišovo rozhodnutie zachrániť a odpustiť nikdy neprestáva. Byť pokrmom a nápojom, darovať sa ľudom v tejto podobe, to tiež neplatilo iba pre ten jeden večer. Máme to potvrdené Ježišovými slovami: „Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22, 19). Keby sme len spomínali na túto dávno minulú udalosť, bola by to iba myšlienková predstava. Mohla by byť predstava pokrmom, výživou, silou?
Ježiš historicky iba raz povedal slová premenenia, iba raz sa obetoval na kríži. Eucharistia je však znakom toho trvalého večného TERAZ. Pre nás, časovo i priestorovo vzdialených od historickej udalosti vo večeradle a na Kalvárii, to naše ľudské TERAZ sa cez Eucharistiu spája s božským TERAZ. A je to vždy to isté TERAZ. Ježiš sa nerozhoduje znovu, neobetuje znovu, nič neopakuje, nerozmnožuje. Jeho rozhodnutie, jeho obeť, jeho sebadarovanie je nevyčerpateľné, časovo i priestorovo neobmedzené. Preto nech by bolo koľkokoľvek tých našich TERAZ, bude to vždy tá istá láska, tá istá ochota, tá istá zachraňujúca obeta. Teda nielen spomienka, ale stála obeta. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz a navždy.
Aby sme to prežívali v súčasnosti, preto slávime sviatok Nášho Pána Ježiša Krista, Najvyššieho a Večného Kňaza
Turzovka, 28.5.2015