Job 7,1-4.6-7, 1 Kor 9,16-19.22-23, Mk 1,29-39

Modlitba, ale aká?!

Modliaci ľudia sa často sťažujú na roztržitosť pri modlitbe. Niektorí dokonca hovoria, že akonáhle sa začnú modliť, vyrušuje ich zlý duch a odrádza od modlitby, lebo im prichádza na myseľ čo všetko by mali robiť, rôzne trápenia, problémy. A niektorí z nich, ktorí čítajú kdejaké knihy o posadnutosti, by chceli exorcizmus, vyhnanie Zlého ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu: Ježiš vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.

Takým zvyknem hovoriť: Zastavte sa, sadnite a skúste nič nenaháňať, nič nerobiť a uvidíte, že to všetko vám príde na myseľ ako keď sa začnete modliť. Takže nie zlý duch, ale naše starosti nás vyrušujú. Čo s tým? Zapojte svoje starosti do „služieb modlitby“. Ako?

Ukazuje nám to príklad prosby apoštola Petra za jeho chorú svokru. Ježiš prišiel do Šimonovho domu preto, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci? Evanjelista píše: „Hneď mu povedali o nej!" Toto je spôsob ako sa oslobodiť od roztržitosti, vyrušovania pri modlitbe. Keď sa dobre pozrieme na svoju roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne nestrávené veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali, a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s pomocou Božou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Márne totiž budeme niečo recitovať pred Bohom – hocaké pekné slova, keď nás trápi niečo iné! Máme možnosť totiž modliť sa ustavične. Hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí práve apoštol Peter: „Na Boha uvaľte svoje starosti, on sa už postará". 

Veľmi často je však problém našej roztržitosti omnoho zložitejší. Týka sa vecí už dávno minulých, ktoré ale neboli do dnešného dňa prijaté a spracované. Tu nám môže pomôcť zvláštny druh modlitby, ktorú opisuje Páter David HasseI zo SJ vo svojej knihe: „Radikálna modlitba" Ponúknem vám niekoľko návodov, ktoré si na domácu úlohu môžete vyskúšať a overiť, či po ich vyskúšaní nezmizne kus vašej roztržitosti. Modlitba osobných spomienok, to je odovzdanie svojich spomienok Ježišovi. P. Dávid hovorí, že túto modlitbu si prvý ráz uvedomil, keď čítal „Vyznania“ sv. Augustína. Pri ich čítaní ho prekvapili náhle Augustínove modlitbové výbuchy, kým neobjavil, že „Vyznania“ ako celok sú jednou dlhou modlitbou, v ktorej Augustína zaplavuje vďačnosť alebo potreba chváliť Boha. 

V spomienkach Augustín vyvoláva celý svoj život a robí akúsi revíziu z pozície štyridsaťpäťročného zrelého muža, približne dvanásť rokov po svojom obrátení, v čase, keď bol už biskupom. Jeden moderný životopisec sv. Augustína hovorí, že vyznania sú vlastne Augustínovou autobiografiou ale písanou pod vedením svojho lekára, ktorým je Kristus. Toto prežívanie svojho života pod Kristovým pohľadom, má uzdravujúci charakter. Pre sv. Augustína sú práve ľudské spomienky najmocnejším dynamizmom v živote, pretože oni nie sú iba strnulými fotografiami minulosti v nejakom zažltnutom obrázkovom albume. Sú skôr dynamickou a prítomnou pripomienkou minulých udalostí. Spomienky sú zhodnotením vyvolaného zážitku, ktorý pulzuje v podvedomí, plný farebných detailov z minulosti ale ovplyvňuje naše postoje k súčasným situáciám, k iným ľuďom, udalostiam a veciam, pretože postoj je tou silnou hodnotou, ktorá sa z nejakej udalosti zakorenila do našej pamäti. A práve postoje môžu silne vplývať na všetky prítomné rozhodnutia človeka. Ak pri takomto spomínaní zistíme, že spomienka, na ktorú sme trebárs 25 rokov nepomysleli, zrazu sa z podvedomia vyplaví ako živá, svetlá a pretekajúca citom, môžeme si byť istý, že svojou vnútornou silou pôsobila v mnohých našich rozhodnutiach počas celých 25 rokov.

Modlitba osobných spomienok zreteľne pôsobí v tom centre, kde človek rozhoduje o svojom živote. Ako príklad uvediem: Asi 35 ročná žena nemohla pochopiť, prečo cíti tajnú antipatiu voči svojej matke, a pri tom ju má súčasne aj veľmi rada. Vždy pociťovala voči nej podráždenosť, čo znepríjemňovalo ich vzťah. Počas modlitby osobných spomienok zistila, že v detstve sa veľmi hnevala na matku, pretože si nikdy nevedela nájsť čas hrať sa s ňou, hoci iné matky to robievali. Neskôr si spomenula, že jej matka po večeroch chodila do práce, aby ona mohla chodiť do súkromnej školy. Keď sa táto dávno pochovaná neznášanlivosť dostala na povrch vedomia, dovolila Ježišovi, aby uzdravil jej príčinu. Tak jej modlitba pomohla zbaviť sa dlhodobého hnevu a pocítila vo vzťahu k matke vďačnosť a láskavosť. Silná spomienka, ktorá pracovala v podvedomí, bola teraz vedome prijatá, prehodnotená, očistená od náboja hnevu a ona sa stala láskavejšou.

Ak sa tento uzdravujúci proces uskutoční s väčším množstvom spomienok, osobnosť modliaceho sa človeka sa stane schopnejšou lásky a vďaky. Pretože nahromadené spomienky sa stávajú súčasťou našej osobnosti. Akonáhle si človek uvedomí, odkiaľ pramenia jeho nesprávne reakcie, získava už nad nimi aspoň čiastočnú kontrolu. Na duchovnej úrovní platí: čím viac som si vedomý sám seba, tým lepšie chápem, koho, vlastne v modlitbe odovzdávam Pánovi.

Modlitba osobných spomienok je znovu prežitie vlastných zážitkov v prítomnosti Krista, takže modliaca sa osoba znovu príjme svoj život, ale teraz už oveľa zrelším spôsobom. Očami Kristovými lepšie pochopíme aj svoje neúspechy. V zdieľaní svojich spomienok s Kristom sa modliaca osoba s nim hlbšie zjednocuje, podobne ako dvaja ľudia, ktorí spolu chodia, sú si stále bližší tým, že sa jeden o druhého viacej zaujíma a že si vzájomne zdieľajú svoje osobné hodnoty, postoje, nádeje, prežité utrpenie i radosti. Vzájomné zdieľanie prináša do denných aktivít a rozhodnutí hmatateľnejšie Kristovu prítomnosť, čím osobnosť človeka získava nový zmysel, formu a smer.

Každý človek má v sebe dve osoby, tú lepšiu sa snažíme všade so sebou vodiť, všade ju ukazujeme, ale máme v sebe ešte tú druhú, za ktorú sa hanbíme, o ktorej nerád hovoríme, ku ktorej sa bojíme aj priznať a predsa sa v určitých spontánnych reakciách objaví. V tomto zmysle je modlitba spomienok „nebezpečnou procedúrou", lebo dovolí tomu druhému človeku, aby sa ozval. Aj tento a predovšetkým tento človek potrebuje Spasiteľa. Práve v tejto modlitbe ide o to, vpustiť Krista do týchto najzraniteľnejších oblastí, kde sme slabý a kde najviac trpíme. 

Pod vedením Ducha Sv. modlitba osobných spomienok ticho píše na srdce modliacej sa osoby jej autobiografiu. Človek si postupne privlastňuje svoju minulosť a viac si uvedomuje seba samého. Modlitbu, ktorá sa začala pasívnym otvorením sa Kristovmu Duchu, vedie sám Kristus. On je sprievodcom pri objavovaní a hodnotení spomienok. Modliaci sa človek pomaly začína vidieť svoju minulosť i seba samého tak, ako ho vidí Kristus, teda oveľa reálnejšie a s väčšou láskou.

Ešte dôležitá poznámka: Nezačínajme spomienkami na zlé udalosti, ale na dobré, predovšetkým na veľké skutky Božie. Takýto postup mal už starozákonný človek. V žalmoch, ale aj iných knihách, najmä prorokov, nachádzame spomienku na veľké Božie divy v národe. Hľadajme a nachádzajme Božie riadenie v našom živote a ďakujme mu.

Takže, nenechajme sa vyrušovať pri modlitbe bolesťami minulosti, ani obavami z budúcnosti, či povinnosťami súčasnosti. Všetko to dávajme do „služby modlitbe“ – vyrozprávajme to Bohu. To je ozajstná modlitby.

Do pozornosti dávam túto poznámku evanjelistu (a je takých v evanjeliách veľa): Ježiš včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Čo myslíte, celé noci tam opakoval Otčenáš, ktorý nás naučil? Kdeže! Iste hovoril, ako človek, Nebeskému Otcovi to, čo prežíval, čo chce robiť... Dovolil som si to napísať preto, lebo evanjelisti zachytili časť takej modlitby na Olivovej hore. Pozriete si to!

A upozorňujem tiež na Jóba (1. čítanie), ktorý dával Bohu to čo ho trápilo a vtedy nie je možné byť nesústredený.

Turzovka – Dom sv. Jozefa, 7.2.2021