Jon 3, 1-5.10, 1 Kor 7, 29-31, Mk 1, 14-20
Realita a ilúzia, ilúzia a realita
Pštros si vraj skryje hlavu do piesku v domnení, že už ho nik nevidí. Najnovšie vedci tvrdia, že pštros nie je „taký hlúpy“, ale stálo to známe ako „Pštrosia politika“ – útek pred realitou. Nie je niečo také aj v druhom čítaní?
Na prvý pohlaď sa zdá, že Pavlove „rady do života“, ktoré sme čítali, nemožno brať úplne vážne, takto predsa žiť nemôžeme. Nemá to byť „odchod zo života zaživa“? Nie je to príliš lacné vysporiadanie sa s ťažkosťami v živote? Nie je to pohŕdanie svetom, ktoré sú kresťanom znovu a znovu vytýkané? Nie je to trochu naivní prístup? Zvlášť v dnešnej dobe sa hovorí, že je potrebné niečo pozitívne, povzbudzovať a nie hovoriť o „krátkom čase“, a popripomínať: tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.
Lenže - naozaj nemáme mnoho času. Čím sme starší, tým jasnejšie poznávame ako život uteká, ako nestačíme v ňom všetko stihnúť. A že veci tohoto viditeľného sveta sa pomíňajú, to tiež vieme viac než dobre. Odišlo naše detstvo, mladosť,... naše vlasy, zuby, kondícia... a toľko vytúžených veci, s ktorými sme sa dlho tešili sú za nami. Naše staré, po námahe uskutočnené sny, sú dnes pre nás nepotrebné, odhodené, zaniknuté. A keby manžel, manželka, plač alebo radosť, veci, ktoré kupujeme... boli celým naším svetom, čo by nám to pomohlo?!
Podobali by sme sa ľuďom, ktorí si postavili perfektný dom na ľadovej kryhe plávajúcej po rieke. Kryha by sa pohybovala ďalej a ďalej, roztápala by sa... čo by pomohol náš krásny dom, naše pýcha, naše všetko, keby to jedného dňa doplávalo do mora, alebo padlo do rieky, až by sa kryha roztopila...? Z toho všetkého by na človeka mohli prísť trúchlivé myšlienky.
Evanjelium nás nepresviedča o tom, že by všetko v živote nemalo cenu. Áno, času nemáme mnoho, čas sa napĺňa. Čas, kedy sa v tomto živote (inak to nejde!) Božie kráľovstvo priblíži. A človek nemôže mať život postavený len na tom, čo si kúpil, čo má, čo vybudoval alebo získal. Jeho život začne byť naplňovaný niečím novým, niečím, čo prichádza od Boha, tým, čo bolo sľúbené a čo je nakoniec vytúžené, čo nezničí zlo, ani smrť, ani utekajúci čas. Božie kráľovstvo je tu. Nielen v dejinách, nielen v Palestíne, ale dnes u mňa, ktorý som sa rozhodol vziať Ježiša vážne. On stojí pri dverách a klepe a chce dnes zostať u mňa ako u hriešnika Zacheja. Chce teda priniesť spásu tomuto domu, teda mne osobne. Pokiaľ som to prijal, potom nemôžem urobiť nič iného než sa obrátiť a veriť evanjelium. Totiž – nielen „polepšiť sa“ (to dokáže i ateista), ale obrátiť sa k živému Bohu. Nie so strachom, ale s nádejou, vierou v evanjelium, totiž s vierou, že Boh v Ježišovi prišiel rozviazať i moje puta, odpustiť i moje dlhy, naplniť i moju prázdnotu, zrušiť moju osamelosť, premôcť zlo, ktoré vo mne pôsobí. Vidíme, že to nie ej žiadna „pštrosia politika“, že realita je to čo píše Pavol. To čo sme si mysleli, že je realita, bol vlastne sen o živote. A realita Božieho kráľovstva – život podľa Ježiša , nie je vôbec pesimistická.
Evanjelium, ktoré sme počuli, ale nekončí u tohto nádejeplného stretnutia s Ježišom. Ukazuje cestu ďalej. Šimon a Ondrej, Jakub a Ján nepočujú len neuveriteľne radostnú a oslobodzujúcu Ježišovu zvesť. Sú povolaní, aby šli za ním. Aby vstúpili do tohto tajomstva, do tohto diania, ktoré prináša Božie kráľovstvo medzi nás. A sú vedení Ježišom po Palestíne, počúvajú Ježiša, sú nakoniec vedení cez ťažkosti a radosti ku kríži, k stretnutiu sa so Zmŕtvychvstalým. Stanú sa nielen učeníkmi, ktorí počúvajú a pamätajú si, ale stanú sa učeníkmi Ježišovho života a nakoniec i nositelia jeho poslania vo svete. Sú do jeho tajomstva vťahovaní a nakoniec strhnutí. To sa nám však nehovorí len tak pre nič za nič.
Evanjelium nemožno len počúvať, hoc aj s úctou, radosťou a vážnosťou, a pritom nehybne zostať na mieste. Keď vyhladovaný a skrehnutý pútnik príde k horskej chate a prečíta si, čo tam majú k jedlu a pitiu a bude ju len obchádzať a nevstúpi dovnútra, nedostane sa mu občerstvenia, môže sa stáť, že vonku zmrzne... Ale my nie sme len pozvaní dovnútra, kam človek nemá chodiť bez peňazí, lebo sa tam platí. My sme pozvaní domov (to je pôvodný hebrejský význam slova obrátenia – pokánia), kde na nás čakajú. Kde nás chcú mať, kde nás nenasýtia ako chudobných a nemajetných, ale ako milovaných a dlho očakávaných. Tomuto uveriť znamená uveriť evanjeliu. Zostať vonku, nech už z akýchkoľvek ušľachtilo vyzerajúcich dôvodov, je tragédia.
Turzovka - Vršek, 24.1.2021