Iz 61,1-2a.10-11, 1 Sol 5,16-24, Ján 1,6-8.19-28

Nemusíte byť znalcami architektúry, ale viete rozoznať jednotlivé veľké stavebné slohy (napríklad, gotiku, baroko, klasicizmus...).

A nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti. Prechádzate po dedinách a viete povedať, že ten dom bol postavený v minulom storočí (drevené chalúpky potom „štokovce“) a odlišné najnovšie.

Tak je to aj s myšlienkovými prúdmi, mentalitou dneška a minulosťou. Naši starí rodičia nám hovorili aký rešpekt mali maďarskí žandári s perami na helmách, ako jeden príslušník VB vedel urobiť poriadok na zábavách, a ako nerešpektujú dnes ani „ťažkoodencov“. Zdá sa, že každá doba má akéhosi „svojho ducha“.

Dnešné evanjelium nás prenieslo 2 000 rokov späť. Počuli sme vetu: Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Bolo to veľké vzrušenie. O Jánovi sa hovorilo ako o najväčšej udalosti tej doby. Ako napríklad teraz o pandémii. Prečo?

V prvom čítaní sme počuli radostnú zvesť proroka Izaiáša, ktorý ohlásil vyslobodenie z babylonského zajatia. Hlása: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána. To sa splnilo, ale národ sa ocitol opäť v područí, tentoraz Rímskeho impéria. Všetci očakávajú Mesiáša – vysloboditeľa. Dokonca prišla delegácia (skôr vyzvedači) z Jeruzalema a pýtajú sa: Kto si ty?“ Ján bol však pokorný a teda pravdivý, vôbec nie populista. Hovorí: nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Nechce sa niesť na vlne slávy a preto vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ Ináč, všetci očakávali, že on je ten Mesiáš a radi by ho za takého prijali a vyhlásili.

Vyzvedači sondujú ďalej. Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Ján odpovedá: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi“.

Ján je „hlás“, ktorý poukazuje na Ježiša – Mesiáša, Záchrancu. Hovorí: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Súčasníci považovali Jána za Mesiáša. On hovorí, že je tu niekto, kto je omnoho väčší, ktorému nie je hoden rozviazať remienok na obuvi.

Evanjelista konštatuje: To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil. Čo sa deje tu v PC, v tejto farnosti, v tomto svete. My už udalosti nemôžeme brať tak úzko lokálne. Celý svet je „jedná dedina“. Vidíme to teraz v čase pandémie, keď vírus ohrozuje celý svet – ale bolo to tak aj pred pandémiou. Hneď vieme čo sa deje na „kraji sveta“. Môžeme sa spojiť s nimi, počuť, vidieť ich.

Ako som v úvode spomínal, dnešná doba je tiež špecifická. Aká je, čo očakávame?

My hrdí ľudia 21. storočia sme naraz neistí. Nevieme či tu budeme môcť byť o týždeň. Sme zneistení či sa tu budeme môcť stretávať, ako budeme prežívať Vianoce... A to nielen u nás. Neviete či budú môcť prísť príbuzní zo zahraničia.

Čakáme mesiáša – nejakého záchrancu. Akého, a či čakáme? Niektorí mesiáša (záchranu) vidia v epidemiologických opatreniach, iní v boji proti obmedzeniam. Niektorí dôverujú odborníkom, iní sú sami odborníci! Iní v zúfalosti, alebo arogancii protestujú. Neviem či proti opatreniam, či za šírení vírusu, či aby sa oni dostali k vláde, či len tak aby protestovali (Francúzi sú tým známi).

Niektorí chcú dokázať, že Covid 19 nič neznamená, že sa ho netreba báť. Iní: Kým sme zdraví tak si aspoň zalyžujme, zabavme sa v baroch – podľa hesla jedzme pime, zajtra aj tak zomrieme. Iní sa boja ukázať na ulici zo strachu, že sa nakazia.

Niektorí veriaci sa zas neboja a myslia si, že Boh ich mimoriadne ochráni, a ak ochorejú stanú sa mučeníkmi a neuvedomujú si, že sa nestanú mučeníkmi pre Krista, ale mučeníkmi Covidu 19. A neviem či také mučeníctvo je najlepšia cesta do Božieho kráľovstva.

Čo s tým chaosom? Je tu nejaký mesiáš?

Samozrejme, že je. Aký bol pred 2 000 rokmi, taký je aj teraz. Solúnčania, ktorým píše Pavol (2. čítanie) boli na tom horšie ako my. Pavol tam ani nemohol prísť, lebo by ho nepriatelia evanjelia zabili. Napriek tomu im píše o radosti: Bratia, ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky.

Sú im odporúčané tri akcie, tri výzvy – „radujte sa, modlite sa, ďakujte Bohu" - Stimuly „radujte sa a modlite sa" patria podľa neho k sebe. Poďakovanie by potom malo byť odpoveďou na Božie činy. Ľudia sa teda obracajú k Bohu. Od neho všetko očakávajú a vyprosujú si. Jemu preto za všetko ďakujú. Je samozrejmé, že jednotlivé prosby sa v modlitbe konkretizujú. K životu v atmosfére modlitby patrí radosť. Radosť je jeden z troch duchovných prvkov, ktoré vytvárajú Božie kráľovstvo.

Čítame o tom tiež v liste Rimanom: „V Božom kráľovstve nie je predsa hlavné jedlo a pitie, ale spravodlivosť, pokoj a radosť, aké dáva Duch Svätý" (Rim 14,17). V tomto Pavlovom liste súvisí radosť s nádejou: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí" (Rim 12,12). A v ďalšej časti listu Rimanom je radosť chápaná ako dôsledok nádeje: „A Boh nádeje nech vás naplní radosťou a pokojom vo viere, aby ste rástli v nádeji sile Ducha Svätého" (Rim 15,13). Z listu Galaťanom sa dozvedáme: "Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, vľúdnosť, dobrota, vernosť" (Gal 5,22). V liste Filipanom je radosť výrazom viery: „... viem, že ešte s vami zostanem a že vám budem ďalej pomáhať, aby u vás pri všetkých rástla radosť, akú dáva viera" (Fil 1,25). Radosť je základným prejavom kresťanov. Je darom Ducha Svätého.

V liste Filipanom je radosť výrazom viery: „...viem, že ešte s vami zostanem a že vám budem ďalej pomáhať, aby u vás pri všetkých rástla radosť, akú dáva viera" (Fil 1,25). Radosť je základným prejavom kresťanov. Je darom Ducha Svätého.

Až v budúcnosti bude radosť dokonalá v spoločenstve s Kristom. V súčasnej dobe k nej patrí modlitba a vďakyvzdania. Tieto tri hodnoty - radosť, modlitba a vďaky - patria k sebe a sú prejavom kresťanského života. Máme nedeľu Gaudete, ktorá nás má priviesť k duchovnej radosti z blížiacej sa spásy, z blížiacej sa oslavy príchodu Spasiteľa

Neveriaci politik, filozof, spisovateľ a profesor na univerzite v Neapole Giovani Bovio (je po ňom nazvané námestie), mal matku, ktorá každý večer sedávala vo fotelke a modlievala sa ruženec. Jeho však doslova dráždila matkina zbožnosť. Jeden večer sa neovládal a povedal s iróniou: „Mama, čo to robíš je nezmyselná zábava v tvojich rukách!“ Vytrhol jej ruženec z rúk a odhodil do kúta. Matke sa objavili v očiach slzy. Postavila sa, zdvihla ruženec zo zeme a položila ho na stôl. Trasúcim hlasom sa ho spýtala: „Syn môj, keď ťa poslúchnem a odložím ruženec, akú náhradu mi zaň dáš?“

Slová starenky zatriasli srdcom profesora. Bol rozhnevaný, ale už nevedel, kde stočiť svoj hnev, či na matku, či na seba. Začal robiť ako stroj. Pobozkal matku a zahanbený vyšiel z domu. Chodil ulicami, premýšľal, ale nenašiel nič, čo by mu dalo radosti a pokoja, aký videl u matky vďaka jej viere.

Žijeme v rôznych časoch, rôznym štýlom. V každej dobe máme iba jedného Mesiáš a iba jednu cestu k radosti. Je ňou Ježiš Kristus na ktorého ukázal Ján Krstiteľ.

Turzovka, Dlhá, 13.12.2020