Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do čítaní:

1. čítanie, Iz 25,6-10a

Sv. Hieronym hovorí o Izaiášovi, že je prorokom Starého zákona. Preto nečudo, že aj dnešnú nedeľu opäť čítame z jeho knihy.

Dnes je to z prvej knihy Hrozby a prisľúbenia, z 8. časti Izaiášova apokalypsa.

V prvej časti knihy hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite.

Vážnosť a naliehavosť svojho posolstva prorok zosilňuje ohlasovaním a hrozbou Božieho súdu a Božích trestov. Táto „Izaiášova apokalypsa“ však končí optimisticky. Pred týmto textom je Ďakovná pieseň. Prvý verš 25. hlavy z ktorej je dnešný úryvok začína: Pane, Bohom si mi, zvelebujem ťa, chválim tvoje meno, veď si zázračne uskutočnil dávne ustanovenia s pevnou vernosťou! Ďalej píše o tom, že mestá a paláce cudzincov, ktorí zajali starozákonný ľud sú zborenisko a Boh sa stáva nádejou pre jeho ľud. A začína odsek Blaženosť zachránených.

Ako slávnostnú kráľovskú hostinu, dokonca bez náznaku smútku a smrti, tak nejako si prorok predstavuje príchod mesiášskeho kráľovstvo.

Výklad:

Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami: hostinu s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším.

Boh je tu predstavený ako konečný víťaz a hostiteľ ľudu. Hostina symbolizuje spoločenstvo s Bohom v priateľskej láske.

Je to aj oslava Božej vlády:

Strhne na tomto vrchu závoj, ktorý zahaľoval všetkých ľudí, a prikrývku, čo zakrývala všetky národy.

Boh prekoná a zničí smrť i zármutok – závoj sa používal pri smútočných udalostiach. Teda Boh odstráni smútok.

„Závoj“ a „prikrývka“ – podľa iného výkladu je to vrstva zeme pokrývajúca pochovaných, teda smrť; Tento výklad je možný na základe ďalšieho verša:

Zničí smrť navždy; zotrie Pán, Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán prehovoril.

„zničí smrť raz a navždy“: jednoznačné potvrdenie toho, o čom hovorili metafory „prikrývka“ a „závoj“. Nasleduje chválospev na moc Božiu:

V ten deň povedia: „Hľa, náš Boh, v neho sme dúfali a on nás spasí. On je Pán, v ktorého sme dúfali. Jasajme a radujme sa z jeho spásy. Pánova ruka spočinie na tomto vrchu.“

Úvaha

Nedávno sme v prvom čítaní počuli o tom, ako Boh chce, aby bol jeruzalemský chrám pre všetky národy. Podobné zamyslenie vyjadruje aj dnešné 1. čítanie. Tentoraz je to sviatok pre všetky národy. Počuli sme: Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami: hostinu s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším.

Ten istý prorok s radosťou, ale aj s výstrahou ohlasuje

Tvoje brány budú stále otvorené, nezatvoria sa vo dne v noci, aby ti priniesli bohatstvo národov a priviedli ich kráľov.

Lebo národ a kráľovstvo, čo ti neslúži, bude zničené, národy budú celkom spustošené. (Iz 60: 11–14).

Poznámka o hrozbe opäť znie: „Všetci pozostalí zo všetkých národov zúčastňujúcich sa na jeruzalemskej výprave budú každoročne uskutočňovať púte, aby sa klaňali kráľovi - Pánovi zástupov - a slávili sviatok stánkov. A tí z národov zeme, ktorí sa neponáhľajú do Jeruzalema, aby sa klaňali kráľovi, Pánovi zástupov, budú bez dažďa . (Od 14,16-17). Posledný citovaný verš je tou výstrahou.

Prorok Zachariáš pokračuje v myšlienkach dnešného čítania: „V budúcnosti prídu národy a obyvatelia mnohých miest . Obyvatelia jedného mesta, idúci do druhého, povedia: Poďme obľubovať Pána a hľadať Pána zástupov! - a idem tiež. A tak príde veľa národov a ľudu, aby hľadali Pána zástupov v Jeruzaleme a získali si u neho priazeň. (8, 20–22).

Dnešné prvé čítanie ukazuje aj na výhody, ktoré národy získajú príchodom k Pánovi. Pán Boh zotrie slzy z každej tváre, zbaví hanbu svojho ľudu po celej zemi ,

Tieto slová sa neskôr odrazia v poslednej knihe Svätého písma, v ktorej sa píše o šťastí tých, ktorí sú zachránení v nebi: Už nebudú hladovať, už nebudú smädiť a nebude na ne dopadať ani slnko, ani horúčava, pretože Baránok, ktorý je v strede trónu, ich bude pásť a viesť. ich k prameňom vôd života: a Boh im zotrie každú slzu z očí. (Zjv 7,16–17) . A tiež: Nebude žiaden smútok, nijaký krik, nijaké ťažkosti, pretože staré sa pominulo. (Zjv 21,4).

Prorok tie časy ďalej popisuje: I bude tam chodník, cesta: cestou svätou sa bude volať, nečistý po nej neprejde, len môj ľud pôjde po nej, ani prostoduchí tam nezblúdia.

Nebude tam leva a dravá zver ta nevystúpi, nenájde sa tam; len vykúpení budú kráčať.

A Pánovi vyslobodení sa vrátia, s jasotom prídu na Sion. Ustavičná radosť bude na ich hlavách, radosť a rozkoš dosiahnu a zmizne starosť a vzdychanie. (Iz 35, 8–10).

--------

Odpoveďou na toto Izaiášovo prisľúbenie je túžba po spoločenstve s Bohom, vyjadrená v responzóriu „Budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ Ako aj výber samotného žalmového medzispevu: Pán je môj pastier... (Ž 22)

 

  1. čítanie, Flp 4,12-14.19-20

Apoštol vyjadruje vďaku kresťanom vo Filipách za to, že mu poslali materiálnu pomoc.

Bratia, viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty

Viem žiť skromne a viem žiť aj v hojnosti. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť

Človekovi môže ublížiť aj chudoba aj hojnosť.... Aby nás nezaťažoval ani nedostatok, ani prebytok, potrebujeme na to pomoc od Pána. Preto apoštol hovorí:

„všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

Svätý Pavol nám v tomto verši prezrádza kde sa v ňom brala sila k správnemu postoju a úžasnej činnosti, ktorú konal.

Tento postoj je postojom Pavlovej viery, nakoľko toto všetko dokáže preto, lebo sa opiera o Pána

A predsa ste dobre urobili, že ste mi prejavili účasť v mojom súžení. Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi.

A Bohu a nášmu Otcovi sláva na veky vekov. Amen.

V závere Pavol vyjadruje istotu viery, že Pán odmení tým, ktorí ho obdarovali.

A Bohu a nášmu Otcovi sláva na veky vekov. Amen.

A oslavuje zato i Nebeského otca.

Úvaha (Karol Moravčík):

Keď sa politici usilujú o moc, občas sa uchyľujú k sebahecovaniu: „Áno, môžeme!“ Pred pár rokmi tieto dve slová boli heslom volebnej kampane terajšieho amerického prezident. Vtedy bol ešte neznámy, jeho strana prehrávala voľby, a on bol černoch. Neskôr si toto heslo požičali aj politici na Slovensku. Nakoľko naozaj veríme politikom, čo všetko môžu, to je iná otázka. Našťastie nikomu z nich nenapadne tvrdiť: môžem všetko.

S takýmto tvrdením nás však prekvapuje apoštol Pavol v závere jeho Listu Filipanom. Apoštol píše: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ Niektorí kresťania radi citujú tieto slová. Vyjadrujú odhodlanie, sebavedomie i veľkú dôveru v Boha. Ak by tam bola len prvá veta, mohli by sme si myslieť, že autor výroku má vypité alebo sa zbláznil. Apoštol však dopĺňa: všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Tento dodatok – môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje – dáva týmto slovám význam a váhu. Predsa, zostáva otázka, ako to apoštol presne myslel, a zvlášť iná dôležitá otázka: či niečo podobné môžeme aj my skúsiť (že môžeme všetko v Kristovi).

Pozrime sa na súvislosti, v rámci ktorých odzneli apoštolove slová. Vieme, že list Filipanom písal Pavol z väzenia. Na záver sa im chcel osobitne poďakovať za dary, ktoré od nich dostal, a tým ich aj ubezpečiť, že všetko došlo v poriadku. Možno to boli nejaké veci, pravdepodobne aj peniaze. Súčasne chcel nadľahčiť svoju situáciu a povedať: Nerobte si o mňa starosti! Ja vydržím a napokon nič až tak nepotrebujem, všetko som už preskákal, a zvládol som to – lebo všetko sa dá v Kristovi, ktorý ma posilňuje. Trochu si vieme predstaviť, na čo Pavol myslel. Jeho život, odkedy sa stal kresťanom a apoštolom, bol krásny, ale súčasne ťažký. Krásny nebol v tom, že sa mu všetko darilo. Krásny bol preto, lebo našiel vnútorný pokoj a istotu, našiel seba v Kristovi. Ťažký bol z toho istého dôvodu. Keďže ohlasoval zachraňujúcu lásku Boha v Kristovi, narážal na nepochopenie až nenávisť tých, ktorí Ježiša ako Krista odmietali. A keďže nešlo pri ohlasovaní Krista o hocičo, ale o to, ako žiť, ako veriť, ba ako si uctiť Boha, Pavol narazil mnohokrát najmä medzi vlastnými.

Môžem to dosvedčiť z vlastnej skúsenosti. Nikdy mi žiadni komunisti, ateisti, eštebáci neublížili tak ako ľudia, čo si namýšľali, že sú správni katolíci, a zároveň si osobovali súdiť a šikanovať ostatných katolíkov. V mene čoho? Nuž, v mene svojej predstavy o Bohu či skôr chápania cirkevných zvyklostí. Súčasný pápež takýchto ľudí nazýva rigoristi, uniformisti, prospechári v cirkvi. Ak je niekto nepriateľ náboženstva, veľa od neho nečakáme, jeho zloba sa nás nemôže osobne dotknúť. Ale zažiť od vlastných odmietanie a nenávisť, to je iná vec. Takúto náboženskú nenávisť zažil Ježiš medzi vlastnými. Konfrontácia Ježiša s týmito ľuďmi je aj v pozadí dnešného evanjelia (Mt 22,1-14). Sme Bohom pozvaní na hostinu – to je Ježišov program pre nás. Sme pozvaní na slávnosť lásky inšpirovanej samotným Bohom. Ale ako hovorí Ježiš, mnohí pozvanie neprijímajú. Majú vlastný program, v ktorom ide o moc, prestíž a peniaze. Odmietajú prijať Božie pozvanie, lebo by sa museli prispôsobiť konceptu Božej lásky a ostatní by netancovali podľa ich nôt. Matúšovo evanjelium dokonca hovorí, že títo ľudia radšej zabijú Božích poslov, akoby prijali Božie pozvanie.

Podľa akých nôt spievame a tancujeme my? Máme nejaký vlastný program alebo sme za svoj program prijali evanjelium? Ak sme ho prijali za svoj, poznáme to podľa toho, že aj keď sme unavení a vyčerpaní a všetkého máme dosť, predsa pokračujeme a vládzeme. V takom prípade sa rodičia obetujú pre svoje deti, aj keď nevedia, či sa dočkajú vďaky. Lekári a zdravotníci sa obetujú pre pacientov, aj keď sú nedocenení a robia nadprácu. Kresťanskí misionári sa venujú ľuďom s nebezpečnými chorobami a riskujú, že sa sami nakazia. Muži a ženy v cirkvi sa obetujú pre cirkev, aby v nej vládol duch radosti a slobody, úcty a pokory – jednoducho duch evanjelia – aj keď sa nájde dosť iných kresťanov, čo len zazerajú a nadávajú tým angažovaným do liberálov. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje... To „všetko“ neznamená nejaké plány a projekty, ktoré by sme niekomu nasľubovali splniť. Slovo „všetko“ označuje vnútornú radosť a pokoj z toho, čo robíme a čo veríme. Tak to myslel Pavol. V Kristovi sme našli svoju oporu a zdroj lásky. Vždy tomu nemusíme ani sami rozumieť, ale je to skúsenosť, že práve toto nás drží, aj keď je niekedy náš život ako na húsenkovej dráhe – raz hore, raz dolu. A treba sa dobre držať, aby sme z tej dráhy nevyleteli. Pavol povie: Mohol som to, lebo ma Kristus držal a posilňoval.

Táto skúsenosť je pravé kresťanstvo. Ak ju máme a žijeme, nedáme si vziať to, čo sme prijali ako vzácne a drahé, či už v súkromnom živote, v spoločnosti alebo cirkvi. Zároveň nezabúdame na svoje bolesti a rany, ani pred nimi neutekáme. Nie sme čistí ako anjeli, ale s apoštolom povieme: Obliekli sme si Krista, našli sme seba, svoju hodnotu cez neho a v ňom. To je ten väčší rámec či koncept ako akýkoľvek vlastný naplánovaný program. On utvára náš život, ním sme obdarovaní, zaň ďakujeme


3. evanjelium, Mt 22,1-14

Toto je posledné z troch podobenstiev adresovaných veľkňazom a zákonníkom. Ide o vlastne o „dvojpodobenstvo“ prvých 10 veršov je podobenstvo o hostine, ostatné sú podobenstvom o svadobnom rúchu.

Komentár:

Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi.

Nebeské kráľovstvo je živý dej – preto sa nepodobá iba „kráľovi“ z podobenstva ale všetkému, čo tento kráľ robí – celému deju. Ide teda skôr o „Božie kraľovanie“.

Kráľ je Boh. Svadobná hostina je mesiášske šťastie, kráľovský syn je Mesiáš;

Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.

Vyslaní sluhovia sú proroci a apoštoli; pozvaní ktorí odmietajú pozvanie sú Židia. V prvom podobenstve môžeme opäť vyčítať myšlienku známu už z predchádzajúcich nedieľ – veľkňazi a zákonníci nereagovali na Božích poslov, neuverili Božiemu slovu. „Oni nechceli prísť“ – priebežný minulý čas, ktorý vyjadruje trvalý odmietavý postoj.

Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Pozvaní nedocenili dôležitosť toho, že sú „hodni“ takého pozvania a rozhodli sa radšej pre svoje pole, či obchod – svoje záujmy!

Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.

Neboli len ľahostajní, ale aj agresívni voči prorokom. V predchádzajúcom podobenstve o vinohradníkoch, aj voči synovi.

Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.

Poukaz na zničenie Jeruzalema. Neurobil to v skutočnosti kráľ – Boh, ale dopustil. Ježiš sa snažil zachrániť mesto – plakal nad nim.

Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami

Kráľ prikázal služobníkom, aby vyšli na rázcestia (presnejšie „výpadovky z mesta“) a aby zhromaždili „dobrých aj zlých“ – tento motív sa objavuje aj v iných podobenstvách s eschatologickou tematikou (sieť zachytáva dobré i zlé ryby...).

Zhromaždení z ulíc sú hriešnici a pohania – náhradníci.

 Nie je našou úlohou vyjadrovať sa k tomu kto je „dobrý“ a kto „zlý“. Je v našom záujme, aby sme sa podľa svojho svedomia a podľa Božieho slova snažili patriť medzi „dobrých“.

--------------

Dostávame sa k druhému podobenstvu. Druhé podobenstvo „o svadobnom šate“ dopĺňa túto myšlienku v tom zmysle, že napriek tejto nevšímavosti voči Božiemu slovu, človek k Bohu príde. Nemôžeme rozhodovať o tom, či chceme alebo nechceme byť „veční“; môžeme spolurozhodovať o tom, aká bude naša večnosť.

Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu.

Čo znamená symbol svadobného rúcha? – Niektorí hovoria, že „posväcujúca milosť“, iní „dobré skutky“. Vlastne toto všetko je pravda ale najbližšie Matúšovmu chápaniu je asi pozitívna odpoveď na Božie volanie a adekvátny spôsob života. Akýsi kontrast k „trvalému odmietaniu“ Božieho volania – teda „každodenné a celodenné áno“ Bohu.

Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel.

Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘

Človek, ktorí odpovie na pozvanie, musí mať svadobný odev; nielen prijať pozvanie (napríklad do Cirkvi), mať vieru, ale aj skutky spravodlivosti.

Vraj bolo zvykom s pozvaním na kráľovskú svadbu poslať aj rúcho. Takže by šlo o spreneverenie daru a zneuctenie hostiteľa. To platí aj na spreneverenie Božích darov, jeho volania!

Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“

- tejto vety sa často bojíme – či Boh aj mňa „vybral“ pritom „vyvolenie“ sa viaže práve na môj súhlas, ktorý Bohu dám, alebo nedám svojim životom...

Mnoho – výraz všeobecnosti, málo – znamená, že nie každý spĺňa podmienky na pozvanie k spáse.

Apel na nás:

Uvedomme si aký bude zlý osud, ak nebudeme reagovať na Božie pozvanie.

Ježiš vyjadruje smútok: Mnohí prídu z východu a západu a budú si sadať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve. A synovia kráľovstva budú vyvrhnutí do tmy; bude plač a škrípanie zubami (Mt 8,11-12) .

Celý príbeh, ktorý ukazuje, ako Boh pozýva všetky národy na hostinu, ktorú pripravil, je predzvesťou eucharistickej hostiny, na ktorej Kristus dáva seba, svoje telo na jedlo: Ja som živý chlieb , ktorý som zostúpil z neba. Kto bude jesť tento chlieb, bude žiť naveky. Chlieb, ktorý dám, je moje telo pre život na svete. (Ján 6,51).