Uvedenie do bohoslužby:
Isto má každý z nás skúsenosť s tým, ako bol poslaný niečo vybaviť, urobiť, zariadiť. Naša ochota závisela od toho, či nám toto poslanie bolo príjemné alebo nepríjemné, dobrovoľne prijaté alebo nanútené, prikázané. Záležalo tiež od toho, kto nás o to požiadal. Ak je to niekto, kto nás má rád a my jeho, tak to ochotnejšie vybavíme. Viac sa snažíme.
Dnešné Božie slovo rieši práve toto a ukazuje navyše na najdôležitejšie poslanie – to čo máme od Boha. A on nás neskúša nad sily, dáva aj posilu.
Skúmajme sa či hľadáme vôľu Božiu a či si vyprosujme pomoc k jej plneniu.
Uvedenie do čítaní:
- Am 7,12-15
Prorok Amos mal nevďačnú úlohu – karhať susednú krajinu. Je z nej vyháňaný. Je si však vedomý toho, že bol roľník, Boh zmenil jeho povolanie a on musí aj chce plniť svoje poslanie.
- Ef 1.3-14
Druhé čítanie berie povolanie od Boha ako veľký dar za ktorý má človek chváliť Boha. Vedie k uvedomeniu si obrovských darov a následne samozrejmému plneniu jeho vôle v zjednotení s Kristom.
- Mk 6,7-13
Evanjelium pár slovami vysvetľuje prečo sa Ježišovo posolstvo rozšírilo, vysvetľuje spôsoby šírenia a aké boli prostriedky k jeho šíreniu.
Kázať svojim povolaním
Témou dnešných dní sú dovolenky. Možno väčšou ako šport (futbal a cyklistika), isto stabilnejšou. Osobne ma to prekvapuje v tomto regióne, kde naši starí rodičia o dovolenkách ani nesnívali. Iba ak si zašli na púť. Dnes sa jednoducho „musí“ ísť na dovolenku. Stáva sa dokonca prestížou.
Turistika a cestovanie sú oblasti, podľa ktorých môžeme hodnotiť životnú úroveň. Priemerne majetní Slováci, najmä tí, ktorí si na dovolenku berú pôžičku, keď cestujú do zahraničia, berú si so sebou veľa vecí, veľa potravín, aby to nemuseli kupovať v zahraničí, lebo je to drahé. Bohatý si zoberie len najnevyhnutnejšie veci, má kreditnú kartu a bez batožinovej záťaže cestuje po svete.
Aj Ježiš chcel od Dvanástich, keď ich poslal do sveta, aby si nič so sebou nebrali. Nebolo to však preto, aby nemali starosti s batožinou, oni aj tak nič nemali, ale preto, aby sa pri svojej misii nespoliehali na materiálne veci. Na čo sa spoliehali? Mali „otvorený kredit“ u Pána Ježiša. (Kredit je z latinského slova „krédo“ - credo. Napríklad J. Jesenský píše: My spisovatelia máme kredit v národe. Kreditná karta – prenesene dôvera od bankovej inštitúcie.) Apoštoli verili Ježišovi, Ježiš vložil dôveru do nich, aby šírili jeho evanjelium.
Ježišovo poslanie bolo zároveň pre apoštolov darom. Nepoznáme kľúč, podľa ktorého si Ježiš vybral práve ich a nie iných. Veď apoštoli nemali ani nijaké zvláštne čnosti, ani neoplývali múdrosťou, ani nemali dar reči. To, čo potrebovali pre svoju misiu, to im Ježiš dal. Bolo to právo hlásať Božie kráľovstvo, uzdravovať a mať moc nad nečistými duchmi. Iné nepotrebovali, o iné sa nemali starať. Ježiš ich pripravil aj na neúspechy. Nie všade im otvoria dvere domov, nie všetci si otvoria srdce pre ich slová.
Metódy ohlasovania evanjelia sa v priebehu dejín menili. Spočiatku boli hlásatelia evanjelia potulnými kazateľmi. Navštevovali mestá a dediny a kázali na námestiach a uliciach. Keď Cirkev začala stavať kostoly, kazateľská činnosť sa postupne presúvala na kazateľnice. Popri tom „potulní kazatelia“ však ostali – najmä zo „žobravých reholi“. Takými boli napríklad sv. František, sv. Dominik, alebo sv. Anton Paduánsky. Kazateľnice boli miesta, z ktorých zaznievali ohnivé, nadšené, neraz veľmi dlhé kázne. Druhý Vatikánsky koncil zdôraznil spojenie medzi bohoslužbou slova a bohoslužbou obety a namiesto kazateľníc sa začalo kázať z ambony, ktorá je blízko obetného stola – oltára. Tým sa zdôrazňuje „stôl Božieho slova“ a „stôl Božieho chleba“.
V 20. storočí aj Cirkev reagovala na explóziu masovokomunikačných prostriedkov. Vstúpila do takých médií ako je televízia, rozhlas a internet. Veď si všetci uvedomujeme, aký je veľký vplyv týchto spoločenských komunikačných prostriedkov na dnešný svet. Dnešná spoločnosť sa nazýva spoločnosťou informačnou a preto Ján Pavol II. pri príležitosti 34. svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov 24. 1. 2000 napísal: „Pri ohlasovaní Pána musí Cirkev účinne a obratne využívať vlastné komunikačné prostriedky: knihy, noviny, časopisy, rozhlas, televíziu i ostatné médiá... Nakoľko je to len možné, mala by Cirkev využívať aj príležitosti, ktoré sa jej núkajú vo svetských médiách“. (Pápežské listy a Vatikánske dokumenty, 23, s. 34-35).
Aj v tejto mediálnej dobe má stále svoj význam živé slovo posväteného služobníka a svedectvo slovom a životom pokrstených a pobirmovaných kresťanov. K tomu ešte dôjdeme.
Sme objektami kázni. Čo by mali v nás pôsobiť?
Za čias kráľa Ľudovíta XIV. bol známy kazateľ, ktorý sa volal Masillon. Po jednej kázni mu kráľ povedal: „Otče, keď počúvam veľkých rečníkov, každý raz ostávam veľmi spokojný. Ale dnes, keď som vás vypočul, ostal som veľmi nespokojný - sám so sebou“.
Ľudovít XIV. vyjadril aj pre nás zmysel počúvania evanjelia a kázní alebo homílií. Mali by aj nám pomôcť, aby sme po ich vypočutí uvažovali sami nad sebou a pocítili nespokojnosť s vlastným životom. Lebo tak, ako to bolo za čias apoštolov, tak je to ja dnes, že každá kázeň volá predovšetkým k pokániu a k zmene života. Ak sa nám kázeň páči, alebo dokonca si povieme: Ten tu mal byť, ten to počuť..., vtedy je kázeň pre nás neúčinná.
Hovorili sme o prijímateľoch kázni – evanjelizácie. Lenže my sme aj jej podmetmi. Každý kresťan by mal byť v každom povolaní a veku šíriteľ viery, lebo aj v tejto mediálnej dobe má stále svoj význam živé slovo a najmä svedectvo slovom a životom pokrstených a pobirmovaných kresťanov.
Nerozhoduje vek ani zdravotný stav. Na našej stránke je svedectvo motorkára, ktorý v mladom veku a po, či presnejšie vo veľkej osobnej tragédii, svedči o viere. Viď: http://www.faraturzovka.sk/farnost/ne-opytali-ste-sa/780-motorkar-ktory-prezil-smrt-i-seba
Ako jednoducho sa dá svedčiť o viere aj v práci, hovorí rozprávanie jedného robotníka: Pracujem v dosť veľkom kolektíve v závode na Morave. Prešli sme cez vrátnicu a jeden kolega ostal znepokojený. Siahol do vrecka montérok a v nich mu ostalo za hrsť klincov. Vrátil sa a odovzdal ich na vrátnici. Smiali sme sa z neho. Pre také niečo a mať výčitky svedomia a dokonca sa vracať! On: „Nemal by som pokoj“. Veľmi ma to oslovilo, je to dobrý kresťan.
Nenahraditeľné je svedectvo rodičov – pri dospievaní najmä otca.
Prosme Ježiša, aby nám pomáhal svedčiť slovom a vlastným životom. Aby nám dal sily, prijať aj to, že nie všetci nás budú chcieť počúvať. Nech však on požehnáva naše slová a činy. Myslíme na to vždy, keď vyťahujeme kreditku, dobíjame kredit. Uvedomme si, že Ježiš nám dôveruje a my máme zodpovednú úlohu a česť šíriť enanjeliu.
Turzovka, vigília, 14.7.2018, Staškov, 15.7.2018