Uvedenie do sv. omše:
Keď sa začítame do dejín sveta, máme skoro dojem, že je to neustály boj všetkých proti všetkým. A ani dnes sa na tom veľa nezmenilo. I my sa stávame často obeťou ľudskej nevraživosti.
Zmeniť to, znamená zmeniť človeka. Ale človek to sám, bez Božej pomoci nedokáže. A Boh to nerobí bez našej spolupráce. Preto je to zložitá a obťažná záležitosť.
Prihlásme sa teda k spolupráci s Božou milosťou a volajme v ústrety Kristovi, ktorý prichádza medzi nás.
Rozbor textu: Podľa Ing. Aleša Opatrného
- čítanie Dt 5,12-15
Náš úryvok je častou z celého opakovania Desatora, ktoré je v piatej knihe Mojžišovej. Ide o text poexilný. A práve v exile sa zachovávanie soboty stalo jedným z najdôležitejších identifikačných znakov vyvoleného národa. Bolo tiež právom považované za dôležitý bod zmluvy, ktorej plnenie znamenalo pre Izrael slobodu a neplnenie naopak návrat do otroctva, ktorého najvýraznejším obrazom bol Egypt.
Verš 12. - ak mal byť deň odpočinku svätý, posvätený, znamená to, že mal byť Boží. Izrael tak vyjadroval uznanie Boha za skutočného a jediného Boha, tým uznával, že Boh sa o neho stará. Starostlivosť Božia o národ bola tak veľká a dostatočná, že bolo možné, aby sa ľudia jeden deň v týždni o sebe nestarali, teda aby nepracovali.
V 14. - deň odpočinku sa vzťahoval na všetkých a na všetko, čo tvorilo zdroj obživy a bohatstva človeka v Izraeli.
- čítanie 2 Kor 4,6-11
Pavol v dlhšej pasáži hovorí o situácii a činnosti apoštolov. Neidealizuje ich situáciu, ale súčasne ukazuje na najväčšie bohatstvo týchto ľudí, teda i na najväčšie svoje bohatstvo.
V 6. - to, čo je Božie, je svetlom. Je to teda oslobodenie od hriechu. Je dobré si tu pripomenúť slova o stvorení svetla (Gn 1,3), ako aj slova o Kristovi - svetle (Jn 1,5).
V 7. - kontrast medzi Božou stálosťou a ľudskou krehkosťou je zvlášť zjavný u hlásateľov evanjelia.
V 8-10. - apoštol nie je žiadny bájny hrdina. Ale je to človek, v ktorom je Kristom stále premáhaná jeho slabosť a tak sa stáva svedkom vzkriesenia.
- Evanjelium Mk 2,23 - 3,6
Zachovávanie soboty, dňa Pánovho, nebolo pre Židov len jedným z mnohých predpisov. Bol to do istej miery identifikačný znak, ktorým sa odlišovali od iných národnostných skupín. Toto chápanie sa zrejme rozvinulo najviac v babylonskom zajatí. Pre farizejov v dobe Ježišovej bolo dodržanie soboty podmienkou príchodu Mesiáša. Domnievali sa, že keby niekedy celý Izrael dodŕžal sabat, Mesiáš by musel prísť.
Naše perikopa má dve časti: jedna sa týka porušenia soboty učeníkmi (2,23-28) a druhá porušením soboty Ježišom tým, že uzdravoval (3,1-6).
V prvej časti argumentuje proti odporcom Ježiš starozákonným príbehom, opretým o autoritu kráľa Davida.
V druhom rozhovore sa pýta na najzakladanejšiu otázku, či totiž sobota zakazuje konať dobro. Jeho odporcom uniká zásadná vec: nepýtajú sa, aký je vlastne zmysel soboty, vychádzajú len z toho, že je nariadená a že môže byť užitočná (viď vyššie - predstava o príchode Mesiáša). Ježišovi odporcovia ale majú tvrdé srdce, podobne ako kedysi faraón, a tak na všetko čo počujú reagujú len negatívne: chcú sa Ježiša zbaviť. Tato roztržka medzi významnými reprezentantmi národa a Ježišom ďalej rástla až po rozhodnutie Ježiša ukrižovať. V jej pozadí je nielen neochota dať sa Ježišom poučiť, zmeniť doterajšie postoje. V pozadí je jednak strach o to, že sa nestane to, v čo farizeji dúfali (príchod Mesiáša podľa ich predstav) a ďalej strach samotných farizejov a zákonníkov o stratu ich, do Ježišova vystúpenia, neotrasiteľnej pozície.
Dôležité a nedôležité záležitosti
Poznáme pojem: žabomyšie vojny. Vyjadruje sa tým, že malicherné veci sa zveličujú a narobia veľké problémy v medziľudských vzťahoch.
Nám sa môžu takými zdať problémy oponentov Pána Ježiša pre ktoré sa farizeji radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.
Nám je ľahké mávnuť rukou nad starostami farizejov a zákonníkov a cítiť sa byť nad to všetko povýšený. Ale bolo by to dosť povrchné. Ako sme čítali v rozbore textu dodržiavanie soboty bolo pre nich dôležité, možno povedať, že pre národ životne dôležité. Bol to pre národ identifikačný znak. Farizeji však zo slávenia soboty urobili vec prestíže. Stanovovali predpisy na slávenie soboty a ich ostentatívnym dodržiavaním vytĺkali náboženský a aj politický kapitál.
Pán Ježiš sa vyhlásil pánom aj nad sobotou a slávenie soboty zreformoval podľa hesla: Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. To viedlo farizejov a zákonníkov k útokom na Ježiša, ktorí to považovali za rúhanie. Veď meniť sobotu bolo stavať sa na úroveň Boha. Preto tá porada ako ho zahubiť.
Nasledovníci Ježiša - kresťania sa na jednej strane necítime byť viazaní židovskými obradnými predpismi, na druhej strane nás viaže všetko to, čo Boh pri svojom stvorení položil ako základ. Celý poriadok stvorenia a vykúpenia je pre nás dôležitý.
Kresťania teda bez zábran prestali sláviť sobotu, ale začali sláviť nedeľu. Zachovali tak najzákladnejší rytmus týždňa, odložili obradné predpisy, ale ponechali ďalšiu podstatnú vec a to je slávenie, totiž prežitie dňa ako dňa Božieho. Základným dôvodom pre slávenie už nie je len vďaka za stvorenie a Božiu starostlivosť, ale najväčším dôvodom je Kristovo vzkriesenie. Tým sme nielen vyslobodení, ale tým je dovŕšené celé dielo stvorenia. Nedeľa je teda dňom Pána, slávnosťou Kristovho vzkriesenia, dňom odpočinutia od práce a tým tiež vyjadrením dôvery, že sa Boh o nás stará a konečne podľa Ježišových slov dňom pre človeka.
Ako tomu ale dobre rozumieť? Isté nie len tak, že by nedeľa mala byť dňom, ktorý si človek užije podľa ľúbostí, kde si bude robiť to a len to, čo chce sám. Ak má byť pre človeka, to znamená, že mu má prospieť. Podobne ako učeníkom prospelo, že mohli na ceste zahnať hlad zrnom, ako prospelo človekovi s ochrnutou rukou, že bol uzdravený.
V čom to teda môže byť? Isté sa nedá podceniť ani odpočinutie. To je pre telesné i duševné zdravie človeka dôležité. Ale schopnosť odpočinku v sebe nesie ešte jednu vec, ktorú Židia poznali a žili. Vo chvíli, kedy sa človek nestará o seba a o svoje veci, vyjadruje, že sa o neho stará Boh. On sa nikdy neprestáva starať. A túto skutočnosť môžem i ja svojim postojom dosvedčiť. Relativizujem svoj význam, svoju dôležitosť voči Bohu, keď sa sám zrieknem obvyklej činnosti.
Ďalším dôležitým bodom je slávenie. To nespočíva len v slávení eucharistie, i keď eucharistia je vrchol. Slávenie je ďakovanie, oslava, radovanie sa z toho, že sme obdarovaní, vďačnosť, podelenie sa o vlastné bohatstvo. Toto všetko nám prospieva a toto všetko by malo do prežívania nedele nejakým spôsobom a v určitej miere patriť.
A nakoniec je tu jadro nedele - oslava vzkriesenia. To je zase niečo viac, než aktívna účasť na omši. Každé odpustenie hriechu či hriechov, ktorého sa nám dostane, je účasť na Ježišovom vzkriesení. Každé premoženie zla v nás alebo medzi nami je podiel na vzkriesení. Každé prežívanie nového života, ktorý nám bol skrze Krista daný, je oslavou vzkriesenia. Tieto veci sa však nemôžu a nemajú obmedzovať len na nedeľu. Mali by byť prítomné v celom našom živote. Ale v nedeľu na ne môže byť viac priestoru. A mohli a mali by byť slávené v kresťanskom spoločenstve. A to nielen v spoločenstve bohoslužby, ale i v spoločenstve rodiny, v spoločenstve s prarodičmi, ľuďmi opustenými, nemocnými, a tak ďalej. Nedeľa je pre človeka. To tiež znamená, že nedeľa by mohla a mala byť dňami, kedy sme tu pre druhých. Najmä pre tých, pre ktorých máme vo všedných dňoch málo času, síl alebo trpezlivosti.
V čase keď som študoval vyšla kniha od Bernharda Häringa s príznačným názvom: Láska je viac než prikázania.
Profesor morálky mal voči nej výhrady a skritizoval ju. Na ďalšej prednášky však kritiku stiahol. Odvolal sa na veľkú autoritu sv. Augustína, ktorý tento názor vyjadril ešte smelšie slovami: Miluj a rob čo chceš (Ama et fac quod vis).
Súhlasíte s tými myšlienkami? Zoberme najskôr myšlienku Láska je viac než prikázania. Môžeme súhlasiť, lebo ak niekto má rád Boha, tak dodržiava jeho prikázania - láska je nad prikázaniami.
A Augustínova myšlienka je tiež jasná. Ak milujem Boha tak robím podľa jeho vôle a ak milujem blížneho tak mu neuškodím, ale naopak pomáham. Samozrejme, nemôžme lásku brať v tom zmysle ako sa o nej hovorí teraz. Toto by bola voda na mlyn mnohým mladým, ktorí by si túto myšlienku veľmi ľahko osvojili. Samozrejme veľmi prispôsobenú, lebo za lásku považujú vášeň, dokonca sebeckú.
Tieto myšlienky by boli veľmi potrebné pre farizejov, ktorí prikázania a rôzne z nich odvodené tradície, doviedli do absurdity. Presne podľa rímskej zásady: Nech žije právo, aj keby mal zahynúť svet (Fiat justitia, et pereat mundus). V tomto prípade: Nech žije príkaz, aj keby mal niekto od hladu zomrieť.
Povedzte, či to nebrali tak farizeji. Vyčítajú Ježišovi: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ Pripomínam, že nevyčítajú trhanie klasov, aby sa občerstvili – to bolo pre pocestných dovolené - ale že to robia v sobotu. Celý ich vzťah k Bohu sa odohrával v rovine predpisov a zákazov.
Ľahko sa do tejto pozície môžeme aj my dostať. Jedna pani hovorí: Mäsiar mal voľno len v piatok. To som nedovolila, aby sme mali zakáľačku v tento deň - s hrdosťou dodala. Veď kto by to vydržal a nejedol mäso. Kedy ste ju potom mali – pýtam sa. V nedeľu – znela odpoveď. Tak to bola riadne farizejský postoj. Dôležitý je piatok a nie vzťah k Ježišovi, stretnutie sa s nim v nedeľnej bohoslužbe.
Žabomyšie vojny – veľmi ľahko upadneme do nich aj my. A drobnosti považujeme za dôležité a zabúdame na podstatu. Na vzťah k Bohu a k ľuďom. Pán Ježiš vyhlásením: Sobota je tu pre človeka, poukázal na podstatu. Boh človeka miluje a aj prikázania dal pre jeho dobro.
Turzovka, 3.6.2018