Uvedenie do bohoslužby:
Kresťan vie, že zlo vo svete robia tí, ktorí sa stavajú proti Bohu. Ktorí proti zákonom lásky hlásajú zákony triednej a inej nenávisti. Ale vždy a všade sú i ľudia slušní, láskaví, ochotní pomôcť. Dobrí ľudia sa nájdu v každej spoločnosti a v každom prostredí. Je len na nás, či sa pridŕžame tých zlých, alebo držíme so slušnými.
Ježiš vyhlásil - v evanjeliu to budeme počuť - že on je dobrý pastier. Že má starosť o tých, ktorí sa z jeho stáda zatúlajú. Že ich hľadá a raduje sa, keď ich nájde a privedie späť.
Nenechajme sa teda zmiasť, nenechajme sa zdeprimovať tým, že je medzi ľuďmi mnoho zla, že je mnoho zlých sklonov i v každom z nás. To je len rub slobody človeka. To sú zmätky, nepodarky, odpad, ktorý vzniká pri tvorení, pri práci. Tie teraz oľutujme.
Rozbor textov: (podľa P. Ing. Aleš Opatrný)
- Sk 4,8-12
Petrovo misijné kázanie je vlastne obhajobou pri výsluchu pred veľradou - reprezentatívnym židovským nábožensko-spoločenským orgánom. Peter s ostatnými sa k výsluchu dostali pre uzdravenie ochrnutého.
Samo Petrovo pôsobenie (svedectvo a hlásanie) je tvorené dvoma dominantnými prvkami: Peter hovorí v sile a moci Ducha. Naplnenie Duchom je okrem osobnej skúsenosti s Ježišom učiacim i Vzkrieseným, jedinou Petrovou „kvalifikáciou“.
Druhá dominanta: čin, konanie. K slovu sa vlastne Peter dostáva skrze svoj čin (viď Sk 3) - konali s Jánom v mene Ježišovom a až potom hovorili; najskôr k ľudu, potom k veľrade. Ich čin nebol bežný „dobrý skutok“, alebo výraz toho, že sú „iní a lepší, než ostatní ľudia“. Ich čin bol mocný skutok v mene Ježišovom. Môže mať dnes zvestovanie Krista v podstate inú štruktúru?
„V nikom inom niet spásy“ - to je základné tvrdenie apoštolskej katechézy. Nie je však ľahké slova previesť do súčasného života. Slovo „spása“ nepatrí medzi základné slova našich poslucháčov tak, ako tomu bolo v dobe apoštolov. Okrem toho si pod týmto slovom kdekto predstavuje kdečo. Asi dôležitejšie, než pojmové osvetlenie, je prax viery. Ak žije kresťan naozaj na základe slova, že v „nikom inom niet spásy“, teda ak nemá väčšiu a zásadnejšiu istotu v nikom a v ničom, než v Ježišovi a v jeho spásnom čine, potom toto slovo „existenciálne tlmočí“ do súčasného života. Tato prax viery by opäť mala predchádzať slovnému hlásaniu ako u apoštolov (- viď celý výsluch pred veľradou).
- 1 Jn 3,1-2
Ako a odkiaľ vieme, že sme Božie deti? Jedine zo slova Božieho, a tiež z poznania, že v nás pôsobí Duch svätý. Akokoľvek je to základná hodnota, určenie nášho života, musíme počítať s tým, že pre ostatných je takmer nepoznateľná. Nemôžeme teda čakať, že nám, kresťanom, to najdôležitejšie o nás samých povie okolitý svet. Okolie toto nepoznáva, a preto nás pre naše Božie detstvo, pre naše kresťanstvo, nijako necení. Naopak, ak nás „svet“ ako kresťanov cení, musíme sa obozretne pýtať, prečo to robí, a nerobiť si ilúzie, že nás cenia práve ako Božie deti. Pre nás je potom ďalej dôležité, že toto naše Božie detstvo je niečím, čo je schopné rozvoja, čo poznáme a prežijeme v nezrovnateľne väčšej plnosti, než ako je nám známe teraz.
- Jn 10,11-18
Akokoľvek je toto evanjelium názorné, nie je predsa len pre dnešného človeka ľahké k prijatiu. Človek v modernom svete nielen, že túži po autonómii (nechce byť hnaný na pastvu „ako ovca“), ale má často pocit, že je úplne zatúlanou, osamotenou, nepotrebnou „ovcou“, ktorú by ešte tak niekto vyhľadal, aby získal vlnu alebo dokonca mäso. Ľudí, ktorí sú „ako ovce bez pastiera“, je neuveriteľne mnoho i medzi kresťanmi. Ježišovi teda na ovciach záleží, nie sú mu ľahostajné, vydáva sa kvôli nim i do nebezpečenstva. Vie o tom človek? Jadro veci je asi vo vete: „Poznám svoje ovce a ony poznajú mňa“. Toto „vzájomné poznanie“ je videné ako analógia Ježišovho vzťahu s Otcom - teda vec nesmierne veľká. „Poznať“ znamená vo vyjadrovaní Písma omnoho viac, než vedieť, chápať, mať dobre naštudované a ucelené poznanie o danej veci. Toto poznanie znamená maximálne spoločenstvo, zjednotenie. Ježiš sám hovorí o svoje znalosti Otca: „Ja a Otec jedno sme“. Taký má byť i náš vzťah s Ježišom. Z tohoto hľadiska teda nevedie evanjelium k spoločenstvu akémukoľvek a s kýmkoľvek ako k primárnej úlohe. Ide tu v prvom rade o vzájomné „poznanie“, teda spoločenstvo, spojenie človeka s Ježišom. Že sa to nedeje bez cirkvi, bez „stáda“, bez spoločenstva s ostatnými, je nám zo skúsenosti i z iných textov jasné. Ale ak chce byť človek „nestratenou ovcou“, musí predovšetkým nájsť to najužšie spoločenstvo s jedinečným pastierom - Ježišom, pretože „v nikom inom niet spásy“.
„Jedno stádo, jeden pastier“ – z počutia Ježišovho hlasu, nie z čisto ľudskej aktivity. Príkladom chatrnosti ľudských pokusov o zjednocovanie by sme mohli uviesť z dejín až-až. I kresťania to nemajú jednoduché - akonáhle prestáva zvrchované poslúchanie pastiera - Krista (a vieme z vlastnej skúsenosti, ako ľahko sa to stane), rozdeľuje sa stádo, nech už je to na úrovni rodiny, spoločenstva, alebo celej cirkev. Závažnosť celej Ježišovej reči je podčiarknutá poukazom na to, že on dáva svoj život, že teda dáva všetko. Méta, ktorá nemôže byť nikým prekonaná, ale ktorá je súčasne pre všetkých nesmierne ťažkou, ale závažnou direktívou.
NAČO KŇAZI!?
Nie je to tak dávno, čo som čítal: Medzi dôvody na radosť v živote Cirkvi na Slovensku patrí veľký záujem o kňazské a rehoľné povolania. Všetky semináre a rehoľné inštitúcie majú dostatok kandidátov, ktorí sa pripravujú na prijatie sviatosti kňazstva. Práve to nám aj úprimne závidia kňazi a biskupi zo západnej Európy, keď k nám prichádzajú na návštevu. Oni sa nemôžu pochváliť takýmito číslami. V Banskobystrickej diecéze sme v tom čase vypočítali priemerný vek kňazov a vyšlo nám 41 rokov, čo bol možno svetový unikát. V seminári bolo vtedy 100 bohoslovcov a keďže biskupstvo malo 113 farnosti, boli to skvelé čísla.
To bolo! Ako to je teraz? Teraz sa priemerný vek kňazov rapídne zvýšil, bohoslovci sa takmer vytratili. Tak ako v našej farnosti (i spoločnosti) je menej krstov ako pohrebov, tak je to i v kňazskom stave. Kňazov za rok viac umrie, ako je vysvätených.
Mnohí kňazi sa cítia byť nepotrební. Jeden český kňaz si posťažoval takto:
Zdá sa, že nedostatok kňazov nikomu nevadí. Nikto nás akosi nepotrebuje.Väčšina rodičov nevolá, aby som učil ich deti Desatoro - myslia si, že im stačí násobilka.
Mladí ľudia nevolajú, aby som ich pripravil do manželstva - hlavne keď je veselá svadba. (U nás často už ani svadba.)
Mladí rodičia nežiadajú, aby som ich pripravili k vychovateľskej úlohe - dôležitý je luxusný kočiarik.
Nevoláte, aby som pripravili vašich starých rodičov na večnosť, hlavne nech je pohreb s hudbou a hodne vencov.
Ešte tak za funebrákov nás využívate. A to sa zas neľúbi nám, kňazom. Neopustili sme povolanie lekárov, inžinierov, filozofov a iných zamestnaní kvôli mŕtvym, ale kvôli živým.
Je kňaz v ľudskej spoločnosti naozaj zbytočný? Až vtedy bude zase dostatok kňazských povolaní, keď ľudia pochopia, k čomu kňazstvo je. A nebude to asi prv, dokiaľ nenastane veľká túžba po tom, čo kňazská služba dáva ľudskej spoločnosti.
Kladiem si otázku: Príde na to spoločnosť? Bude túžiť po kňazskej službe? Mohli by sme sa domnievať, že spoločnosť musí padnúť, aby si to uvedomila. Nesúhlasím s tým. Ilustrujem:
V Čechách sa na sociálnych sieťach šíri odpor proti Českému občianskemu združenie "PROislam". Toto združenie vytvorilo video, kde na známu pieseň (Holka modrooká) dievča naspievalo text: Slniečko povedz mi kto ťa stvoril. Bol to Alah najmocnejší, bol to Alah najmúdrejší...
Nasledovali komentáre typu: Budú tí (...nadávka) masírovať i malé deti, to je snáď zlý sen! Nie, nie, to je vtip!!! Hrôza a des !!! Pesnička pre naše malé detí - keď zistíš kto toto učí, daj mu cez hubu - slova sú zbytočné... Idu na mňa doslova mrákoty... čo urobíš, keď sa pred Teba postaví dieťa alebo vnúča a toto z neho vypadne...
Autor tohto mailu odsudzuje islamizáciu a mohamedánov nazýva tmármi. Ale tak volali aj kresťanov, ktorí učili deti náboženské piesne. Čechy sú najateistickejším štátom v EU. A aká bola propaganda proti Cirkvi a ešte aj je, že chcú v reštitúciách to, čo Cirkvi komunisti zhabali. Keď sa vyprázdni duchovno (pravé), nahradí ho duchovno falošné až zločinné. To je zákonitosť! Čim chcú nahradiť islamistické tendencie?
Takže, nesťažujme si! Mrákoty nás mali chytať už dávnejšie! A je možné, ak nepríde duchovná obnova v Európe, tak nie vnúčatá, ale už deti budú oslavovať Alaha!
Je to podobné ako keď vo Francúzku vzniklo nedávno hnutie, "Zachráňte kostoly" - aby ich nedostali moslimovia. V Holandsku mnohé už premenili na mešity. Kostoly sa zachránia iba tak, keď budú do nich kresťania chodiť. Chcú ich však zachrániť ako pamiatky, nič viac.
V Taliansku pred pár rokmi jedna matka podala sťažnosť na Ústavný súd, že si nepraje aby v triede bol kríž, lebo to uráža (stresuje) jej syna. Odstránili kríže v celom Taliansku (niekde neposlúchli). A v tom čase v Nemecku zariadili pre jedného moslimského žiaka v škole modlitebňu - lebo nemal sa kde modliť. Nariadil to najvyšší súd! Moslimovia si to vedia vybojovať. A tak Európa nie je kresťanská. Ona z kresťanstva iba žije!
SITA priniesla tento článok: Nízka pôrodnosť Európanov a nárast počtu moslimských migrantov podľa britského denníka The Telegraph zásadne zmení európsku kultúru a spoločnosť. Európska moslimská populácia sa v posledných 30 rokoch viac ako zdvojnásobila. V Bruseli sú už teraz najpopulárnejšie mená pre novonarodených chlapcov Mohamed, Adam, Radžán, Ajúb, Mahdí, Amín a Hamza... Už dnes tvoria moslimovia jednu štvrtinu obyvateľov Marseille a Rotterdamu, jednu pätinu Malmö, 15 percent ich žije v Bruseli a Birmighame a 10 percent v Londýne, Paríži a Kodani. Podľa tej istej štúdie moslimovia získajú do polovice storočia prevahu vo Francúzsku a možno aj v celej západnej Európe. Rakúsko bolo v 20. storočí z 90 percent katolícke, do roku 2050 sa môže stať väčšinovým náboženstvom krajiny islam.
Nie je to len demografický vývoj. Masívna mediálna proti-kresťanská kampaň zruinovala Cirkev a otvorila brány mohamedánom. Ale my si myslíme, že u nás je to lepšie ako v Čechách, či Európe. Možno. Možno iba na prvý pohľad. Aj u nás to stále pokračuje. Prognostici hovoria, že je otázkou času, kedy to príde aj k nám.
Kto z vás nezachytil titulok: Kňaz ožran. Dajú taký nadpis - policajt ožran, učiteľ ožran, smerák ožran...? Hneď by vystúpil minister vnútra, minister kultúry, premiér, že hanobia čestnú prácu mnohých policajtov, učiteľov, politikov, že média demoralizujú spoločnosť. Čudujete sa, že takmer nik nechce ísť za kňaza? Idú iba tí najodvážnejší.
V Rakúsku v porovnaní s učiteľmi, policajtmi, politikmi, 5 % kňazov sa podieľalo vlani na zneužití deti (samozrejme aj to je hrozné!!!). Bola masívna kampaň proti učiteľom, policajtom...? To nehovorím o zneužívaní vlastnými otcami. Percentuálne by to bolo od kňazov možno 1 %. Média útočia len na kňazov. A trend pokračuje.
Len to nehádžme na média a tých druhých. Sekularizovaná spoločnosť nikdy nepríde za nami kresťanmi a nepovie nám, pomôžte. Mnoho je v našich rukách – kňazov i farníkoch.
Vidíte ako sa presadzujú mohamedáni, a ako sa (ne)držíme my kresťania. Pozor, nejde tu iba o prejavy viery.
Politológovia píšuci o strete civilizácií alebo vojne kultúr medzi Západom a svetom islamu si uvedomujú ešte jeden aspekt. Z jednej strany máme mužov neistých svojej mužnosti a na druhej strane mužov takmer prekypujúcich mužnosťou. Kto asi bude v tomto boji víťazom?
Odborníci hovoria, že Islam prináša do Európy symbol mužnosti. Koľkí nemoslimovia sa k nim hlásia. Možno ste zachytili reportáž z Bratislavy, kde Slovenky chodia zahalené a „hrajú“ sa na moslimky. Naši mládenci nie sú pre nich muži. Netužia po navoňavkovaných zoženštených metrosexuálov, prehnane dbajúci o svoj zovňajšok, pravidelne navštevujúcich kaderníka, pedikérku, manikúrku, so všelijakými náušničkami a podobne... Pozrite sa na našich mládencov. Sú naši mládenci mužmi?
A je tu ďalšia vec, ktorou si Európa nebadane píli konár na ktorom sedí – gender ideológia. Vo Veľkej Británii v priebehu posledných piatich rokov stúpol počet detí s poruchou pohlavnej identity o 1000 percent! Súvisí to s nástupom vzdelávania v oblasti gender na základných školách a dokonca aj škôlkach. Jedna matka, ktorá býva v Londýne, uviedla, že jej sedemročný syn sa vrátil zo školy, oznamujúc vo dverách: „Mama, som gej.“ Keď sa šokovaná matka opýtala, prečo si to myslí, odpovedal: „Pretože sa radšej hrám s chlapcami ako s dievčatami.“ Áno, tie deti sú úplne zmätené, keď ich učia, že nie sú chlapci, nie sú dievčatá, že sa môžu rozhodnúť. Potom ich chýba, mužská, či ženská identita.
A zas vidíme aj u nás, že tí čo sa stavajú proti gender ideológii sú považovaní za tmárov.
Pán Ježiš nám dnes povedal: Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier. Nám sa zdá, že nemáme silu ubrániť kresťanské hodnoty a Pán Ježiš dokonca žiada priviesť do Cirkvi aj iných, i moslimov. Ale nevešajme hlavy.
Už to tu bolo – skoro presne tak ako teraz. Bolo to v čase renesancie. Európa sa priklonila k pohanskej kultúre a gréckorímskej nemravnosti a opúšťala kresťanské tradície. Zákonite prišiel vpád Tatárov a Turkov – mohamedánov. Ako sa zachránila Európa? Prišiel učenec sv. Tomáš Akvinský, ktorý porazil islam na poli filozofie, a ďalší svätci s morálnou obnovou, prišiel Tridentský koncil a Európa zvíťazila, posunula sa dopredu. Európa bola na rozdiel Rímskeho impéria zachránená.
Ako je to teraz? Dostali sme sa do situácie v ktorej bol veľký Rim pred pádom. Mali sme však veľké osobnosti a máme: Ján Pavol II. Matka Tereza, páter Pio, bol II. vatikánsky koncil. Je teraz na nás, aby sme túto duchovnú obnovu prijali a cez nás sa dostala do spoločnosti.
Som presvedčený, že Ježiš Dobrý pastier nás bude viesť. Všetkých. Aj kňazov, ktorých bude dosť ak ich spoločnosť prijme.
Turkov, Turzovka, 22.4.2018