Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Dnešné Božie slovo nás chce upozorniť, že medzi ľuďmi nie je vlastne nikto naozaj neveriaci. Každý človek v niečo, alebo v niekoho verí. Buď verí v Boha, alebo verí na povery.

V čo veríme v rozhodujúcich situáciách života? Je to Boh, na koho sa spoliehame?

Uvedenie do čítaní:

  1. Dt 18,15-20

Starozákonný človek, a nielen on, bol vždy naklonený obracať sa na veštcov, utiekať sa k poverám a mágii. Mojžiš im, i nám , hovorí, že nikdy nebudú chýbať proroci – ozajstní Boží muži. Pre nás je navyše ukazovateľom cesty aj Božie slovo, duch evanjelií.

  1. 1 Kor 7,32-35

V druhom čítanie pokračuje svätý Pavol v úvahách o manželstve a o panenstve. Vypočujme si jeho hlas.

  1. Mk 1,21-28

Obrazom vyhnania zlých duchov chce evanjelista povedať, že Ježiš má plnú moc od Boha. Kde učí Ježiš a kde ho počúvajú, tam mizne zlo.

 

HOVORÍ BOH K ČLOVEKOVI?

V úvode sv. omše sme počuli tvrdenie, že každý človek je veriaci, presnejšie v niečo verí. Buď verí v Boha, alebo verí poverám. Pekne to vyjadrila prednedávnom jedna farníčka: Manžel považuje za zbytočnú sv. omše i modlitby. Šli sme autom a prebehla nám cez cestu čierna mačka. On začal zapľuvať. Musela som sa ho opýtať v čo vlastne verí, čoho sa bojí!

Za ústredná myšlienku dnešnej úvahy si na základe Božieho slova zoberme či Boh k nám hovorí a ako hovorí. Odpoveď na túto otázku z nás robí veriacimi, alebo poverčivými.

Hneď vylúčme odpoveď: Ja nie som ani veriaci v Boha, ani poverčivý. Tak často niekto hovorí, prípadne takých ľudí poznáte. Môže byť taký človek, a je ich veľa, neboja sa mačky (a podobných povier; hlúposti). Ak neverí v Boha, verí sebe, svojmu rozumu, svojim schopnostiam. Takého však automaticky musíme zaradiť do skupiny poverčivých. Prečo? Verí, že tu vznikol sám, že on zvládne život – a to je povera. O pár rokov (o sto určite) mu to všetko spomínané nič nepomôže – asi tak ako mu čierna mačka neuškodí.

Takže, čo s tým, aby sme boli veriaci a nie poverčiví?

Najskôr si povedzme, či nám pomôže to, že sme veriaci? Viera nás oslobodí to od otroctva, od povier a pomôže rozvinúť dary ako je rozum, vôľa... Urobí náš život spokojným, vyrovnaným!

Základ je uvedomiť si, že k nám hovorí Boh a snažiť sa zachytiť jeho hlas. Niekto môže poznamenať: Snáď hovoril, ale teraz mlčí. Mlčí ku všetkému čo sa deje. Preto sa rozvíjajú úvahy o mŕtvom a mlčiacom Bohu. Nič nové!

Ešte v XVII. a XVIII. storočí vzniklo nábožensko-filozofické učenie (Deizmus), ktoré pripúšťa existenciu neživého boha, alebo nejakého princípu, ktorý je prapríčinou sveta (vesmír iba stvoril), no po vzniku sveta už do jeho vývinu ďalej nezasahuje; svet sa vyvíja podľa svojich vlastných zákonov. Však by sme to aj brali! A je to ľahko prijateľné, lebo za nezmysel považujeme, žeby svet vznikol len tak. Áno, Boh – stvoriteľ. Ale čo ďalej?

Tieto myšlienky majú pokračovanie.

Na konci 30. rokov a v období druhej svetovej vojny sa skomplikoval život človeka. Ľudia stratili pocit životnej istoty, ktorý sa u nich začal hospodárskou krízou a pokračoval vojnou. A keďže mnohí zažili aj prvú, človek sa musel sám seba pýtať, aký zmysel má život okolo neho. Odpoveď sa usilovali dať existencialisti. Zaujímali ich otázky bytia človeka - existenčné otázky. Existencializmus je filozofia bytia človeka založená na subjektívnych poznatkoch a pocitoch v určitej konkrétnej situácii. Autori zobrazovali človeka v krajných životných situáciách, v ktorých sa musel konkrétne rozhodnúť - charakteristická je voľba činu. Všímali si vnútorné mravné konflikty, zážitky, nálady, pocity a psychologické reakcie na svet. Hrdinov sprevádzajú stavy úzkosti, strachu a nepokoja. Na čele existencialistov v 30. rokoch bol: Jean Paul Sartre a Albert Camus.

Priam učebnicovo to vyjadruje Albert Camus (1913-1960) v knihe „Mor“ ústami hlavného hrdinu lekára Dr. Bernard Rieux: „Boh svetu nevládne, nestará sa oň, mlčí. Svetu vládne smrť. Preto sa nestarám o Boha v nebi, ktorý mlčí ku všetkému, a radšej sa púšťam do boja so smrťou, ktorá tu panuje.“ (Viac pozri dole ak Ťa zaujíma dej. Nemusíš hľadať.) Preto sa nečudujem, že už šesť rokov po smrti sme sa o ňom učili. Marxisti ho preferovali, dali ich hneď do osnov – veď im imponovalo: Boh nie je, my tu pracuje! Tiež riadna povera!

Ale Boh nemlčí – hovorí - len inak, než čakáme a preto ho nepočujeme.

Tak sa dialo už v dobách biblických; nepoznali ho. Nepoznali ho učeníci cestou do Emauz. Nepoznali ho apoštolovia na brehu jazera. Nepoznala ho ani Magdaléna po zmŕtvychvstaní. Nepoznal ho celý izraelský národ, po tisícročia k tomu pripravovaný.

Ich predstava o Bohu bola jasná a presná, ale strnulá, nemenná. Boh-Mesiáš prišiel, ale bol iný - a oni ho odmietli: Čo dobrého môže byť z Nazareta - z takej dediny?
Kristovi súčasníci, ktorí v neho uverili, museli byť takmer hazardéri. Museli sa vedieť vzdať svojich doterajších názorov, istôt. Museli byť ochotní zmeniť svoje zmýšľanie. Rozbilo to celý ich doterajší svet.

Ale prečo? Prečo nehovorí Boh jasne?! Klaďme si túto otázku! Nebojme sa jej! A skúšajme si na ňu aj odpovedať.

Boh nič tak nemiluje a nerešpektuje ako slobodu! Preto, lebo to je základ lásky. Sami viete, aká je často naša láska sebecká (v partnerských v rodinných a rodičovsko-detských vzťahoch). Boh dáva slobodu v rovine morálky, ale i poznania. Nikoho nedonútil, aby sme tu dnes prišli, nikoho nedonútil aby bol taký a taký... Aj v poznaní. Môžeš veriť, nemusíš!

Predsa sme v evanjeliu počuli, že Ježiš učil ako ten čo má moc. Napriek tomu, že posadnutý kričal: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Ježiš prísne rozkázal: „Mlč a vyjdi z neho!“ Nebolo to proti slobode? Práve to potvrdzuje, že Boh si váži slobodu. Oslobodil posadnutého, aby bol slobodný, oslobodil ho od otroctva zlého ducha.!

Aj my sa musíme dať na cestu apoštolov. Kto sa naozaj priblíži ku Kristovi, kto v neho naozaj uverí, tomu sa rozbije jeho celý doterajší myšlienkový svet. Ten už potom vidí všetko inak. A tu často dochádza k pohoršeniu, ktoré pre „pôvodných“ veriacich predstavujú konvertiti. Keď sa im podarí priblížiť sa ku Kristovi, keď prežijú závan tej myšlienkovej víchrice Ducha, ktorá všetko robí novým, obnoví to ich život, sú vnímaví pre nové myšlienkove prúdy v cirkvi, sú progresívni.

Narazia však spravidla na kastu ľudí, ktorí veria v Boha už dávno, vlastne odjakživa, ktorí poznajú celé náboženstvo, ktorí majú celú pravú a osvedčenú zbožnosť ako zakonzervovanú na doživotie. Ak sa objaví niečo, čo oni nepoznajú - odmietnu to.

Pavol bol takto presvedčený, že pozná pravé náboženstvo, že ho pozná dokonale. Keď sa objavila novota kresťanstva, začal ju prenasledovať: tak sme sa to v škole neučili! Pripomínali sme si jeho obrátenie v stredu. Až keď naozaj stretol Boha, bolo to ako blesk z neba: zistil, že všetko je inakšie, než jeho doterajšia predstava.

Boh nemlčí ani dnes. I dnes ťa oslovil, vyzval. Je v tom riziko: Ak ho naozaj počuješ, rozbije tvoje pohodlné predstavy, vyženie z teba zlých duchov špatných návykov.
To je začiatok novej cesty ľudstva. Začíname to tušiť - zatiaľ len tušiť:

Boh je! Je živý! Je väčší, než sme si doteraz vedeli predstaviť! Až to pochopíme, zmení a obnoví to náš svet. Obnoví to i teba.

Nebojme sa vydať na cestu do nášho Damasku. Rozbime život v poverách a začnime žiť život s Ježišom.

Turzovka, 28.1.2018

Albert Camus sa narodil v roku 1913 v Alžírsku. Po skončení gymnázia vyštudoval filozofiu. Počas 2. svet. vojny sa zúčastnil protifašistického odboja. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Jadrom jeho diela je filozofická otázka zmyslu života. Najznámejšie diela: Mýtus o Sizyfovi, Caligula, Cudzinec, Mor. Zomrel v roku 1960. Mor Téma: život ľudí počas morovej epidémie a osudy jednotlivých postav Idea: kritika a odsúdenie zla reprezentuje mor, ktorý taktiež symbolizuje zlo človeka a fašizmus; oslava ľudí snažiacich sa prekonať zlo Miesto deja: alžírske mesto Oran v 40-tych rokoch 20. storočia počas morovej epidémie 

Hlavné postavy

Dr.Bernard Rieux:Doktor, ktorý sa stará o ľudí nakazených morom a sám riskuje, že sa nakazí

Jean Tarrou: cudzine, ktorý prichádza do mesta a robí si podrobné zápisky o živote ľudí a o meste

Raymond Rambert: novinár, ktorý ostáva uväznený v meste a chce sa z neho dostať

Cottard: chcel sa obesiť, lebo nevidel východisko zo svojej situácie, potom pomáhal v nemocnici 

Joseph Grand: úradník, ktorý zachránil život Cottardovi Vedľajšie postavy: mama a manželka Rieuxa; doktor Castel 

Dej

Dej sa odohráva v alžírskom meste Oran. Toto mesto je bezfarebné, ľudia tu cez týždeň pracujú a cez víkend hrajú o peniaze. Hlavná postava tohto diela je dr. Rieux, ktorý keď raz vychádzal zo svojej ordinácie našiel pred dverami mŕtveho potkana.

Nevšímal si to a iba ho odkopol. V tomto čase doktorova manželka odchádza na liečenie. Dr. Rieux sa zoznámil s Rambertom, ktorý prišiel napísať článok o mŕtvych potkanoch. O týždeň je v meste viac ako 8000 mŕtvych potkanov. Ľudia sa začali báť, ale zrazu potkany zmizli a ľuďom sa uľavilo. Lenže zrazu ľudia začali chorlavieť, medzi nimi aj doktorov vrátnik, ktorý odpratúval potkany. Jeho stav sa rýchlo zhoršoval až nakoniec musel byť prevezený do nemocnice, no pri tomto prevoze zomrel. Pred niekoľkými týždňami prišiel do mesta Jean Tarrou. Býval v hoteli, bol očarený mestom. Tarrou si zapisoval všetky postrehy o meste a ľuďoch v ňom žijúcich. V meste začínajú zomierať ďalší ľudia.

Dr. Rieux s kolegom konštatujú, že do mesta prišiel mor. Bola zvolaná prefektúra, na ktorej zistili, že nemajú sérum a preto ho objednali z Paríža. Prefektúra vyvešala plagáty s opatreniami, podľa ktorých sa chorý ľudia majú hlásiť v nemocnici. Aj sa tak stalo a nemocnice boli o chvíľu plné. Umieralo viac a viac ľudí, boli zriadené pomocné nemocnice. Sérum, ktoré prišlo z Paríža nezabralo. Dr. Castel začal vyrábať protilátku. Bola vyhlásená morová epidémia. Mesto bolo uzatvorené, nikto nemohol dnu ani von. Ľudí trápilo, že nemôžu byť so svojimi blízkymi a iba nečinne čakali na smrť. Cottardovi, ktorý sa chcel obesiť, lebo nevidel iné východisko zo svojej situácie zachránil život Joseph Grand. Cottard odvtedy pomáhal v nemocnici.

Dr. Rieux sa znova stretol s Rambertom, ktorý je v meste uväznený a chce ísť preč. Požiadal dr. Rieuxa, aby mu dal svedectvo, že je zdravý, ale on to odmietol spraviť. Cottard zoznámi Ramberta s organizáciou, ktorá ho mala dostať von z mesta, lenže ich plán stroskotal. Po čase sa objavila nová forma choroby – pľúcny mor. Tarrou vytváral pomocné zdravotnícke oddiely, ktoré pomáhali v nemocniciach. Počas moru sa najprv konali normálne pohreby, no neskôr, keď nebolo dosť miesta sa začalo s pochovávaním do hromadných hrobov.

Neskôr boli zriadené špeciálne električky, ktoré odvážali mŕtve telá do spalovne. Dr. Castel nakoniec vytvorí protilátku, vylieči Granda, ktorý medzitým tiež ochorel. Choroba začala postupne ustupovať. Objavili sa aj prvé živé a zdravé potkany. Už pri konci choroby ochorel aj Tarrou, no nepomohlo mu ani sérum od dr. Castela, ktoré predtým zaberalo a Tarrou zomrel. Postupne sa otvorili aj brány mesta, ktoré boli dlhý čas zavreté, v meste sa opäť rozbehol život. Do mesta začali chodiť autá, lode, vlaky. Všetci boli šťastný, len dr. Rieux nie, lebo mu zomrela manželka. Na konci diela Cottarda zatkne polícia, pretože sa zblázni a začne strieľať do ľudí. Dej tejto knihy je kronika o more v meste Oran, ktorú napísal dr. Rieux.




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.