Uvedenie do bohoslužby:
Trápi nás, že mnohí nechodia do kostola, nepristupujú k sviatostiam. Najmä ak ide o našich blízkych. Nepoložili ste si otázku, či to nie je aj kvôli nám?
Cestu k viere brzdia často tí, ktorí si myslia, že im stačia ich zbožné modlitby a nestarajú sa o biedu ľudí okolo seba. Chcieť byť zbožný a pritom ľahostajný k ľuďom, to nejde. To nie je kresťanstvo. Ako je to s nami?
Uvedenie do čítaní:
- Ex 22,20-26
Už v starozákonnom čítaní budeme počúvať, v čom je opravdivá viera a láska k Bohu.
- l Sol 1,5c-10
Pri počúvaní listu svätého Pavla budeme prekvapení, ako pohania rýchlo spoznali Kristovo náboženstvo. Apoštol skromne zamlčuje, že je to aj jeho zásluhou.
- Mt 22,34-40
V dnešnom evanjeliu nám Pán Ježiš predstaví podstatu a základ nášho náboženstva.
NAJKRAJŠIA VETA
Za svojho života ste počuli veľa pekných slov. Niektoré vás oslovili na celý život a potešujú vás vždy keď si na ne spomeniete. Možno je to slovo dieťaťa, možno naopak otca, či matky, priateľa...
Hovorí sa, že dnešné evanjelium je najkrajšou vetou ľudskej reči. Menej slovami sa ani nedá povedať tak veľkú a dôležitú myšlienku. Sú v nej zhrnuté všetky zjavenia i skúseností, získaná múdrosť židovského národa, ba všetkých národov ľudského rodu.
Prikázanie lásky k Bohu a blížnemu je korunou Kristovho učenia. Preto je dnešná nedeľa i vyvrcholením všetkého nášho kázania. Otázka: Miluješ Boha v svojom blížnom, slúžiš mu vo svojom blížnom? - je otázkou po celý rok, po celý život.
Pomôže nám v tom dušičkový čas, ktorý nás vedie k hrobom našich zomrelých a film našich spomienok nám vyvoláva ich obrazy:
- ten bol dobrý človek, toho som si vážil,
- toho som sa skôr bál,
- ten bol dnes tak, zajtra onak, obojaký
- ten mi veľmi chýba
- toho by som sa chcel opýtať ešte na...
A vynára sa nám mnoho iných spomienok.
Pre tých zomrelých už všetko hľadanie ľudského - lásky skončilo: Nech im je Boh milostivý, nech odpočívajú v pokoji – modlíme sa za nich. Alebo sa pýtame: Bože, prečo si nám ho zobral, chýba mi.
V súvislosti s dnešnou témou sa otvára otázka pre nás: S akými myšlienkami budú po čase chodiť ľudia okolo našich hrobov? Je múdre občas sa zastaviť a zahľadieť sa na sebe sama: Kto som ja? Aký som?
Veda mi hovorí, že som taký, ako sa javím. Po telesnej stránke som produktom celého biologického vývoja života na zemi.
Od prvej živej bunky až po mňa je nepretržitá línia tvorenia človeka.
A moja osobnosť? Od každého zo svojich rodičov som prevzal množstvo dedičných vlastností. Nesiem v sebe dedičné vlastnosti všetkých svojich ľudských predkov.
Už pri mojom splodení, v jadre prvej bunky bolo zapísané, či budem mužom, či ženou, či štíhly či zavalitý, prudký či pomalý...
Pri vývoji tejto bunky v matkinom tele sa zopakoval celý vývoj života na zemi. A potom som sa narodil, ako originál Boha - umelca, ako jedinečný, aký tu ešte nebol a už nikdy nebude. Začalo rasť moje človečenstvo, moja osobnosť. Teraz tu som. Ja, človek.
Môžem si uvedomiť svoje správanie, môžu ho meniť, ovplyvňovať, o sebe premýšľať, môžem sa rozradovať, konať tak alebo onak. Som človek, ale viem a cítim, že som stále ešte nehotový človek. Telo je snáď už hotové, ale ľudská osobnosť nie.
To je dôležitý poznatok nášho pohľadu na seba: Človek sa narodil toho dňa, ktorý je v občianskej legitimácii, ale osobnosť sa rodí, vyvíja po celý život. Nie je ukončený vývoj ľudstva, nie je ukončený vývoj človeka. I keď je nám štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat, sedemdesiat, - stále nie sme hotovou osobnosťou. Ak chceme, môžeme na sebe stále ďalej pracovať. Vedome v sebe dovršovať vývojový proces nášho ľudstvá. Máme dozrievať.
A kam nás vedie toto dozrievanie?
Čím zrelším je človek, tým viac má vidieť svoje šťastie v radosti druhých. To je cieľ sebavýchovy: prijať evanjelium lásky za základ svojej osobnosti. Stávať sa človekom láskavým. Ale nejde len o jedinca. Okolo láskavých ľudí vyrastá to prostredie, ovzdušie, ktoré Pavol VI. tak pekne pomenoval: „civilizáciou lásky“ a svätý Ján Pavol II. to tak rád prízvukoval. Naozaj veľkolepá je perspektíva nášho úsilia o kresťanskú osobnosť: rásť civilizácie lásky v svete. A žiadna civilizácia bez lásky, nie je civilizáciou.
Pristúpme spoločne pred Boha s prosbou, aby sme dokázali denne robiť, o čom tu v nedeľu hovoríme. Snažme sa, aby sme o pokoji nielen hovorili a písali, ale tiež v jeho duchu konali a žili. Začnime láskou a obetavosťou k najbližším.
Potom tí, čo Boha nepoznajú, môžu ho objaviť v zákonoch vesmíru a v kráse prírody, ale skôr v našom správnom konaní.
Preto my, čo veríme v Boha majme stále na pamätí, že bez dobrého konania by naše zbožnosť bola lžou.
Preto nutne musíme spoznať, v čom sme ešte nedozreli aby sme konali – najmä po birmovke – ako dospelí kresťania.
Boli sme svedkami kanonizácie Titusa Zemana. Možno ste si položili otázku: Oplatilo sa mu kvôli tomu aby niekto bol kňazom tak veľa riskovať, toľko trpieť, byť priam umučený? Sám povedal, keby aspoň jeden z tých čo previedol za hranice by bol vysvätený, oplatilo by sa mu všetka tá obeta. Musel byť presvedčený, že Boh to všetko vidí, že niekomu pomôže, že sa to oplatí. V terore budoval civilizáciu lásky. V tom priestore v ktorom žil.
Bože, ďakujeme ti, že si nás stvoril ako tvory schopné žiť radostne a pokojne. Ďakujeme ti, že si nás neponechal len na nás samým, pretože sami by sme urobili život neznesiteľným. Ďakujeme ti, že nás stále učíš a vedieš ku kresťanskej dospelosti, k nasledovaniu Ježiša Krista, nášho Pána.
Turzovka – Turkov, Kelčov, 29.10.2017