Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Slovenský národ prechádzal dejinami s veľkými ťažkosťami.  Preto trpiaca Panna Mária bola nášmu národu odpradávna útechou a posilou v mnohých utrpeniach. Slováci uctievali Sedembolestnú Pannu Máriu ako osobitnú patrónku Slovenska. Pápež Pavol VI. v roku 1966 vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku celého Slovenska.

Prostredníctvom Sedembolestnej odprosujme Boha za odkláňanie sa národa od cesty prikázaní a prosme aby sme boli verní Cirkvi. 

Uvedenie do čítaní:

  1. Sk 1, 12-14

Panna Mária bola medzi apoštolmi a prvými nasledovníkmi Pána Ježiša veľkou autoritou. Vnímali čo všetko vytrpela a verili v silu jej modlitby.

  1. 1 Pt 4, 13-16

Svätý Peter hovorí o radosti z účasti na Kristovom utrpení. Nik tak netrpel pre Ježiša a s nim, ako Panna Mária.

3 a. Jn 19, 25-27

Apoštol Ján popisuje ako dostal Máriu za svoju matku a spolu s nim každý Ježišov verný učeník.

3 b. Lk 2, 33-35

Nielen Jozef a Mária sa divili bolestnému proroctvu Simeona. Ani my nechápeme ako mohla trpieť Ježišova nevinná matka.

BOLESTNÁ VZOROM A PATRÓNKOU?

Každý z nás dobre vie, čo v živote človeka znamená matka. Vie to už najmenšie dieťa, a preto sa s takou úžasnou odovzdanosťou a dôverou beží do náručia svojej mamy. Dobre to vie aj dospelý človek, preto prichádza vo svojich najkrajších, ale aj tých najbolestnejších chvíľach za svojou matkou, lebo vie, že ona ho pochopí, poteší, pomôže. A vieme aj to, ako je to zlé, keď človek takúto dobrú matku nemal, alebo ju stratil.

Dnes sme počuli, že Ježiš sa o nás postaral tak, že nám všetkým dal dobrú matku, i tým, ktorí nemajú tú pozemskú. Dal nám svoju matku. A to v tej najťažšej chvíli, keď zomieral na kríži.

Pochopili sme, že Panna Mária je naša matka. Preto mnohí po tieto dni putujú do našej národnej svätyne v Šaštíne, aby tu pozdravili, aby poďakovali za ochranu a orodovanie a prosili o požehnanie tú, ktorá je matkou všetkých, ale ktorá zvláštnym spôsobom prijala pod svoj materinský plášť práve náš slovenský národ.

A preto ste aj vy tu, v kostole, hoci je dnes voľný deň a svätá Cirkev vám neprikazuje, aby ste sa zúčastnili na svätej omši, predsa ste prišli, lebo cítite, že sa to patrí, aby ste si ju uctili.

Sedembolestnú zobrazujeme ako sedí pod krížom a v náručí drží mŕtve telo Pána Ježiša, ktoré práve zložili z kríža. Mýlili by sme sa však, keby sme si mysleli, že toto bola Máriina jediná bolesť. Nie. Jej bolesť, jej krížová cesta, začala oveľa skôr.

Približne desať a pol mesiaca po tej radostnej správe, ktorú jej priniesol Boží posol, že je vyvolená, že sa stane matkou Božieho Syna, a ona vtedy odhodlaná na všetko povedala svoje "Áno", ktoré nikdy nezmenila. Totiž štyridsať dní po Ježišovom narodení, keď ho s Jozefom priniesla do chrámu, aby ho obetovala Pánovi, vzal ho do rúk staručký Simeon, pozrel na toto nežné dieťa, tvár mu zažiarila a on vyriekol ten krátky síce, ale krásny chválospev, ktorý Cirkev prebrala do liturgie hodín a modlí sa ho každý deň pred spánkom: "Teraz prepustíš..." Videl Ježiša ako pravé svetlo, ktoré preráža každú tmu. Videl ho v sláve víťazstva nad mocnosťami zla, nad hriechom i nad samotnou smrťou. Jemu sa žiadalo v tejto chvíli už len zomrieť, lebo jeho život dosiahol vrchol.

Potom však svoj zrak uprel na jeho mladučkú matku. A výraz jeho tváre sa zmenil. Hlas sa mu zasekol v hrdle. Snáď by najradšej ani nebol vyslovil, čo videl. Bol však prorokom, musel povedať. A tak vyriekol tie ťažké, kruté slová na Máriinu adresu: "A tvoju dušu prenikne meč..."

Tu sa začala krížová cesta Márie. Ona pochopila, že za svoje vyvolenie bude musieť splatiť veľkú daň. A naozaj bola veľká. Vieme, ako stála stále vedľa svojho Syna. S akým strachom a bolesťou si ho túlila k hrudi, keď s ním utekala pred hrozbou smrti do Egypta. Bola by ho vtedy snáď ubránila aj proti celej armáde. Aký bôľ musel preniknúť jej dobré materské srdce, keď ho stratila v Jeruzaleme. Vy, matky, to dobre poznáte, čo je to hľadať stratené dieťa. A ako ťažko na ňu zapôsobilo, keď ju akoby odmietol a povedal, že jeho matkou sú tí, ktorí plnia Božiu vôľu. Isto tomu nerozumela, ale verila, že všetko, čo jej Syn hovorí, všetko, čo koná, je správne. A táto viera jej pomohla stáť pri ňom aj v tých najťažších chvíľach, keď ho všetci opustili, odvrhli, odsúdili na smrť. A stála verne aj pod krížom, keď zomieral. Aká to musela byť bolesť, keď ho mŕtveho držala v náručí! Ale ani tu nevzala späť svoje Áno, zostala verná.

Toto je naša matka, toto je Sedembolestná.

Možno vám niekedy napadla otázka, prečo si náš národ nevyvolil za patrónku Máriu v inom jej tajomstve, napríklad ako Kráľovnú, v skvostnom odeve, stojacu na hlave hada, ako Víťazku? Prečo práve v bolesti? Nuž ale povedzte: Vy sami, keď cítite bolesť, za kým idete? Záleží vtedy na postavení, na vznešenosti? Nehľadáte vtedy človeka, ktorý rozumie bolesti, ktorý vás pochopí, pretože aj sám vie, čo je to bolesť? A Mária je taká. Slovenský národ dobre pochopil, že Mária, bolestná Mária najlepšie bude chápať jeho postavenie, jeho problémy a ťažkosti. Dobre si vyvolil. A Mária ho naozaj chráni, vo všetkých búrkach našich dejín. Stála pri ňom aj v ťažkých chvíľach bývalého režimu. A úcta k nej aj v tejto ťažkej dobe prekvitala. Dnes už máme v jej deň štátny sviatok. Možno by sme si mysleli, že naše chrámy budú pukať od návštevnosti, lebo každý chce prísť a poďakovať sa Márii. Nie je tomu tak...

Avšak aká bude ďalej úcta k našej Patrónke, akou cestou sa bude uberať náš národ aj v tejto ťažkej a zamotanej dobe, to bude záležať vo veľkej miere od každého z nás, ktorí sme tu.

Jeden japonský misionár sedel vo vlaku. Bol pohrúžený do čítania knihy. Nezbadal, ako mu vypadol malý obrázok Panny Márie. Chlapec, ktorý sedel oproti, zodvihol obrázok a zadíval sa naň. Videl na ňom krásnu, mladú ženu. Po chvíli sa pýta misionára: "Kto je to?" On mu odpovedal: "To je moja matka." "Ale ako je to možné," pýta sa chlapec, "veď sa vôbec nepodobáte." "Áno, máš pravdu," hovorí kňaz, "a práve preto sa snažím žiť tak, aby som sa jej svojím životom čím viac podobal."

Drahí moji, možno aj vy teraz cítite, že by sme sa aj my mali snažiť podobať našej matke. Nuž neváhajme, v dnešný krásny deň, prísť k nej, neváhajme jej povedať o svojich radostiach, ale aj o svojich bôľoch a trápeniach. Ona nás iste pochopí a pomôže. A nezabudnime ju aj prosiť, aby nám pomáhala žiť tak ako ona, aby sme sa jej mohli aspoň trochu podobať.

Vysoká, Kelčov, 2017