Uvedenie do bohoslužby:
V našom živote majú veľký význam chvíle, keď sme prežili niečo pekné a nezabudnuteľné. K takýmto dňom a chvíľam sa radi vraciame po celý náš život. Obyčajne je v nás túžba, aby sa takéto šťastné okamihy nikdy neskončili.
Nezabudnuteľný zážitok mali apoštolovia pri premenení Ježiša na hore. Aj my máme tú česť byť s Pánom. Očisťme sa od previnení, aby tieto chvíle boli pre nás duchovným zážitkom.
Uvedenie do čítaní:
- Dan 7, 9-10. 13-14
Prvé čítanie nás nevovádza do minulosti, k udalosti Premenenia, ale do budúcej slávy Božej, keď bude definitívne nastolené Božie kráľovstvo.
- 2 Pt 1, 16-19
Svätý Peter bol priamym účastníkom Ježišovho premenenia. Preto nám môže ako očitý svedok podať hodnoverné svedectvo o jeho sláve.
- Mt 17, 1-9
Pán Ježiš vybral niektorých apoštolov, aby ich povzbudil pred nastávajúcim utrpením. Rovnako aj my máme byť svedkami jeho slávy.
ZÁŽITOK BOHA
Mať zážitok, užiť si to, zažiť niečo nezvyklé, niečo adrenalínové... to sú slogany dneška!
Sv. Peter a jeho spoločníci mali zážitok, ktorý spomína i po rokoch: sami sme boli očitými svedkami jeho veleby (2. čítanie). Počuli: Toto je môj vyvolený syn, počúvajte ho. To je hlas Otcov, ktorý približuje svojho Syna ako cestu ktorá vedie k premene, ako cestu ktorá vedie k Božej sláve.
Pred časom prišli k Ježišovi apoštoli a jeden mu hovorí: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov modliť sa. A vtedy ich naučil Ježiš modlitbu Otčenáš. Modlitbu v ktorej prvé slová oslovujú Nebeského Otca.
Dnes zaznel sám Otcov hlas: Toto je môj milovaný Syn, jeho počúvajte. Tento Otcov hlas zaznel v čase, kedy Ježiš s troma svojimi učeníkmi, Petrom, Jakubom a Jánom vystúpili na vrch, kde sa modlili. A pri tejto modlitbe, Ježišovej modlitbe, nastáva pre apoštolov veľký zážitok, skúsenosť s Bohom. Sú účastní Božej slávy, sú účastní premenenia Ježiša Krista.
Peter prehovorí: Pane, dobre je nám tu. Komu by nebolo dobre v Pánovej sláve? Komu by nebolo dobre pri zážitku Božej veleby? Ale kto môže dosiahnuť túto skúsenosť? Ježiš ju ponúka všetkým, všetkým ponúka vyšší stupeň spojenia sa s Bohom, v Pánovej sláve, ak sa neboja za ním na túto cestu vykročiť.
Sv. Terézia Avilská, ktorá je učiteľkou duchovného a mystického života, vo svojich dielach rozpráva o ceste ktorou prechádza duša v spojení s Bohom, do stále hlbšieho ponárania sa do Božej prítomnosti. Túto cestu, tento rast prirovnáva k zavlažovaniu záhrady. Tou záhradou je ľudské srdce, túžiace po Bohu. Zavlaženie tejto záhrady sa môže uskutočňovať štvorakým spôsobom.
Prvý stupeň:
Prvý je začiatok duchovného života, kedy sa človek len snaží naučiť sa modliť. Je to ako zavlažovanie, keď prinášajú vodu vo vedrách, a zalievajú ňou svoju záhradu. Stojí to veľa námahy, ale tá námaha má svoje ovocie.
To je vtedy, keď sa človek musí do modlitby nútiť, ešte si na ňu len zvyká, zvyká si na pravidelnosť, zvyká si na dĺžku, zvyká si na to, aby komunikoval s Bohom a bol Bohom požehnávaný. Títo ľudia na začiatku duchovného života, majú neraz problém s modlitbou. Zabudnú na modlitbu, majú k nej nechuť, sú roztržitostí, premáhajú sa. Modlitba ich teda niečo stojí. Ale oplatí sa to, lebo keď si vybudujú týmto premáhaním pravidelný duchovný život, pravidelnú modlitbu. Vytvoria si predpoklad aby mohli ísť ďalej.
Druhý stupeň:
Sv. Terézia pokračuje v prirovnávaní so zavlažovaní. Je to akoby v blízkosti záhrady tiekol potok, a niekto si tam postaví hrádzu a kanálmi dostáva vodu do svojej záhrady. Už to nestojí toľko námahy a záhrada je zavlažovaná. Ale je tam predsa do toho vložené ešte veľa ľudského úsilia.
To býva stav človeka ktorý sa síce začne modliť, má už aj pravidelnosť vo svojej modlitbe, ale často ho prenasledujú rôzne krízy, ťažkosti duchovného rázu. Vtedy si veriaci povedia: Zasa som v kríze, mám znova takú prázdnotu. Tak krásne sa mi žilo dva týždne s Pánom Bohom, a teraz zasa nič.
Tí, ktorí hovoria o kríze v duchovnom živote, sú sv. Teréziou prirovnávaní k druhému stupňu zavlažovania. A hovorí, že to nie je v poriadku, že je potrebné ísť ďalej. A tieto krízy nie sú preto aby vzdialil od Boha, ale aby nás k nemu priblížili. Duša ktorá sa nevzdáva, ktorá vytrvá ďalej v upriamovaní svojho pohľadu k Bohu, prechádza do tretieho stupňa zavlažovania.
Tretí stupeň:
To je ako keď potôčik sám preteká cez záhradu a ustavične ju zavlažuje.
To je stav duše, ktorá neprežíva aj v tých chvíľach krízy prázdnotu od Pána Boha. Ona vie, že aj v tých chvíľach, keď nemá v sebe žiadnej duchovnej útechy, že aj v tých chvíľach je Boh s ňou v spojení a duša vie, že tie chvíle sú pre vzrast a nie na pád. Táto vnútorná vyrovnanosť duše, toto vnútorné rozpoloženie, v ktorom duša prežíva ustavičné spočinutie v Pánovi je zárukou aj stále prinášajúceho ovocia.
Štvrtý stupeň:
A konečne štvrtý stupeň zavlaženia prirovnáva k Božiemu dažďu, ktorý padá na záhradu.
To je duša, ktorá je vytrvalá, vyskúšaná, otvorená pre Božie milosti, pre príchod Boží (a ten je stály) až do takej miery, že človek prežíva podobný stav, ako ho prežívali všetci traja učeníci vo chvíli Ježišovho premenenia, keď sa im nechcelo ísť odtiaľ dole do Jeruzalema, keď sa tam chceli usídliť, lebo im tam bolo dobre.
Myslím, že sa im nemáme čo čudovať. Každému je dobre, keď je v Bohu, v mocnej Božej ochrane. Keď sa však človek vzďaľuje od Boha začne stále viac zisťovať, že stráca. Ježiš v tom premenení dal možnosť zakúsiť apoštolom – i nám, kde má smerovať ich život.
Keď hovorí sv. Terézia o týchto veciach, nehovorí o nich ako jediná, ktorá by mala takúto skúsenosť, vyjadruje skúsenosť mnohých ďalších bratov a sestier, ktorí sa neboja kráčať hore, ktorí sa neboja počúvať Boží hlas, Božieho syna a neuspokojujú sa so stavom, v ktorom sú teraz. Vedia, že ich smer cesty aj cieľ je ešte ďaleko pred nimi, a preto sa stále zo dňa na deň viac a viac namáhajú ho dosiahnuť.
Človek, ktorý pozerá hore je na reálnej ceste k spojeniu s Bohom až do takej miery, že Boh sám si šíri svoju slávu tu na zemi cez týchto ľudí. Videli sme to na „piatkovom“ svätcovi farárovi Arskom, Jánovi Vianneyovi, ktorý vynikal vzťahom k Bohu a preto napriek svojej slabosti, slabému nadaniu sa stal veľkým šíriteľom Božej slávy.
Na druhej strane človek, ktorý sa začne uspokojovať so stavom, v ktorom je a hovorí si, čo sa ja budem namáhať o nejaké ďalšie duchovné prehĺbenie svojho života, ten čoskoro zistí, že sa zastavuje. A nielenže nejde dopredu, ale sa vracia späť, že ide dolu, tam, kde má upriamený pohľad. Človek, ktorý nepozerá hore, nemá kde inde pozerať, len dolu, a tam potom smeruje aj jeho život. A potom prichádzajú rôzne vplyvy sveta, prostredia, v ktorom žijeme a nevie niekedy zbadať osídla, ktoré diabol vie namotať ho spútať do takej miery, že sa stáva ich otrokom.
Ten, kto sa usiluje zbohatnúť duchovne a aj hľadá toto duchovné bohatstvo, nikdy nebude túžiť len po veciach, ktoré sú dočasné. Človek ktorý málo túži po veciach Božích, tým viac bude túžiť po veciach, ktoré patria tomuto svetu. Stačí, keď niekto príde s lákavou ponukou, už ju beriem, pretože to patrí k jeho životu.
Mnohí, aj veriaci ľudia túžia ľahko zbohatnúť, zaistiť si nejako svoje živobytie a stačí, keď niekto príde s lákavou ponukou, obchodom, z ktorého niečo „kvapne“, veľmi rýchlo sa dajú nachytať na lep.
Možno niektorí z vás aj sú v obchodných sieťach, kde sa ponúka cez osobnú distribúciu tovar ekologicky nezávadný - či už drogéria, kozmetika, domáce potreby, zdravá výživa a rôzne iné. A človeku sa zdá, že je to dobré, výborné pre jeho život, prečo by si nemohol vylepšiť svoj život.
Mnohí z tých, ktorí obchodujú priznajú, že strácajú pohľad na človeka ako na Božie dieťa, Božie stvorenie, a takmer v každom človekovi, s ktorým sa stretnú vidia len možného zákazníka. Nastane úplná vnútorná deformácia.
V jednom autosalóne som vybavoval vozidla pre biskupský úrad. Samozrejme majiteľa to potešilo. Potom ma pozýval na tenis, raz ma zobral previesť sa na novom aute a poznamenal: Takéto auto by som si kúpil na penziu. Nepriamo mi ho ponúkal. Všetky vzťahy zdegradoval na obchod. Taký človek nemá priateľa.
Pozor, potrebujeme aj zrobiť, mať peniaze, ale to nemôže byť cieľ života, našich vzťahov.
Je potrebné byť pozorný, vnímavý. Ak budeme mať pohľad upriamený hore, tak tieto veci zvládneme. Ak budeme mať pohľad upriamený dole, tak sa do nich zamotáme. Čím skôr sa z nich osloboďme!. Ak sa otvoríme pre Božiu milosť, ak sa otvoríme pre skutočné bohatstvo, otvoríme sa aj pre skutočnú slobodu ducha, ktorú nám dá jedine Boh.
Za tých pár korún, ktoré takto získaš, si môžeš kúpiť kríž na krk a vyjadrovať tým, že som veriaci, ale vieru si tým nekúpiš.
Za tých pár korún si môžeš kúpiť dom, ale rodinnú pohodu v ňom si nekúpiš.
Možno si kúpiš lieky, aby si bol zdravý, ale zdravie si nekúpiš.
Možno si kúpiš posteľ, ale pokojný spánok si nekúpiš.
Možno niektorí si kúpia aj miesto na cintoríne, ale v nebi si ho nekúpiš, pretože pre získanie Božieho kráľovstva platia iné hodnoty. Pre získanie miesta v nebi platí iné nazeranie a bohatnutie tu na zemi.
Len človek, ktorý pozerá hore, vie, kedy bohatne. Kedy sa rozhosťuje Božie kráľovstvo v jeho duši a kedy v ňom chradne.
Človek, ktorý pozerá hore, má iný prístup k veciam, ktoré sú tu dole. Taký prístup, ktorý znamená bohatstvo v dobrých vzťahoch tu na zemi, a nakoniec bohatstvo, ktoré prisľúbil Ježiš vo svojej sláve tým, ktorí ho počúvajú.
Veru, je potrebné učiť sa skúsenosti s Bohom.
Makov, 6.8.2017