Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Uvedenie do bohoslužby:

Jarná doba je časom upratovania. Pôstna doba, to je tiež čas generálneho duchovného upratovania. Odhodíme záťaže a odpadky svojho života, snažíme sa skorigovať a správne nasmerovať cieľ svojho života. To by nás v tejto pôstnej dobe malo viesť sem, do kostola. Tu sa pýtame: Pane, čo mám robiť? - A počúvame odpoveď v Božom slove. I dnes začneme pôstnu bohoslužbu upratovaním v srdci – ľútosťou nad pádmi a omylmi.

Uvedenie do čítaní 

  1. Ex 17,3-7

Prvé čítanie popisuje situáciu, keď sa starozákonný ľud – Izrael vyslobodí z egyptského otroctva a ocitne sa na púšti. Tam sa dostáva do ťažkosti a začne reptať proti Bohu a Mojžišovi. Počúvajme ako Boh dáva svoje dary i tým, ktorí proti nemu reptajú. 

  1. Rím 5,1-2. 5-8

Prvé čítaní hovorilo o Božej starostlivosti v Starom zákone. Svätý Pavol potvrdzuje Božiu vernosť a dary Ducha jeho lásky, ktorého sme dostali kvôli Ježišovi. On nasadil život za ľudí, ktorí sú mimo Boha. 

  1. Jan 4,5-42

Aj evanjelium nás dnes vedie k prameňu živej vody: Ježiš je pre nás tým zdrojom živej vody, zdrojom Božieho života.

Sebarealizácia 

Každý človek sa chce v spoločnosti uplatniť. Začína to v rodine, kde sa dieťa chce vyrovnať okoliu, dvíha sa na nohy, robí prvé kroky, hovorí prvé slová... Potom sa chce presadiť medzi súrodencami, spolužiakmi, v spoločnosti. Voláme to sebarealizácia.

Nikdy nebola tak aktuálna a preferovaná ako dnes. Už v škôlke sú deti vedené k tomu aby sa vedeli presadiť. Miništranti mi povedali: V škole nám pani učiteľka povedala, že je potrebne povedať svoj názor, máme slobodu. Všimnite si, ako sa chcú – najmä tí malí pri svätej omši realizovať.

Sám Stvoriteľ nám dal poznanie, vôľu, schopnosti, aby sme sa realizovali. Máme svoje plány, túžby, sny...

Aká bola sebarealizácia ženy - Samaritánky?

Na prvý pohľad je odvážna, podnikavá, samostatná, emancipovaná... zariaďuje si život podľa svojich predstáv a manifestuje svoju „nezávislosť“ a „slobodu“ tým, že robí veci „just“ ináč, než ostatní. Nepozerá na to čo si o nej myslia. Dokáže viesť perfektný dialóg s cudzím mužom. Nerozhádžu ju nepohodlné pozvania hľadať pravdu. Zvláda reagovať na ne elegantnými komplimentami. Brilantne vyťahuje zdanlivo čisté intelektuálnu polemiku: Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať...

To bola však len pozlátka. Ukázalo sa, že stratila svoje sny a predstavu o živote. Zdá sa, že bola v koncoch. Stačilo málo a sebavedoma žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Ako keby povedala: Čo je to za život, to je náplň života, chodiť denne na vodu?! Z toho mám mať radosť?

Čudujete sa, že sa Samaritánka dala na hľadanie šťastia inde. Veď mala päť mužov. Ktorého máš teraz, nie je tvoj muž – hovorí jej Ježiš.

Ani sa nečudujeme, že hneď hovorila o Mesiášovi – Záchrancovi. Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Sama o ňom začína, lebo túži po niečom. Možno ani nevie po čom.

Nevidíte sa v nej aj vy? „Denne pri deťoch, denne do práce, denne do školy, denne sama medzi štyrmi múrmi, denne na posteli v chorobe... To je život?!“

Pritom sme mali veľké sny, veľké plány... a nič z toho?

Čudujete sa, že ako žena z evanjelia hľadáte šťastie v niečom inom? Možno ste už aj ako táto žena stroskotali, možno ste v pokušení hľadať šťastie v hriechu...

U mladých, a nielen u nich badáme, ak sa neplnia ich sny, nevyjdú predstavy, je z toho depresia, alkohol, drogy, strata zmyslu života, nechuť do ničoho, apatia...

Čo s tým robiť? V čom sa realizovať? Asi najmúdrejší muž na našej planéte, emeritný pápež, Benedikt XVI. napísal:

Obrátenie nie je úsilím o sebarealizáciu, pretože ľudská bytosť nie je architektom svojej večnosti. Nestvorili sme sa my sami. Preto je sebarealizácia protirečením a je pre nás príliš málo. Máme vyššie určenie. Mohli by sme povedať, že obrátenie spočíva práve v tom, že sa prestaneme považovať za „stvoriteľov“ seba samých, a tak objavíme pravdu...

Obrátenie spočíva v tom, že slobodne a s láskou prijmeme, že vo všetkom závisíme od Boha – nášho skutočného Stvoriteľa, že závisíme od lásky. A toto nie je závislosť, ale sloboda.

Snáď slovo po slove by sme mali premeditovať. A ako ste počuli, doteraz čo som hovoril, boli rozvinuté tieto jeho myšlienky. Pápež tú našu sebarealizáciu obrátil naruby.

Neurobila tak žena Samaritánka, keď sa obrátila? Žena nechala svoj džbán (svoju sebarealizáciu), odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“

Nebadáte tu zmenu? Jej chabá sebarealizácia je stratená – nechá džbán. Uvedomí si čo porobila, uvedomila si, že sa zle realizovala v živote. Preto jej sebarealizácia je príliš málo. Nachádza vyššie určenie. Poďte pozrieť... nebude to Mesiáš?

Uvažujme nad sebou. Viem nedá sa to tak ako na Lectio divina, kde sme si nad tým pouvažovali, porozprávali. Možno sa nájdete v týchto výpovediach:

Jedna matka hovorí, že chcela mať dieťa. Keď prišlo na svet, veľmi sa mu tešila. Realizovala sa ako matka. Prišlo druhé – aj tomu sa tešila. Ale tretie? Nestačia mi dve? Začala bolesť, smútok. Musela sa preorientovať, prijať už nie svoju sebarealizáciu, ale vôľu Božiu. Ako to povedal Benedikt XVI.? Obrátenie spočíva v tom, že slobodne a s láskou prijmeme, že vo všetkom závisíme od Boha – nášho skutočného Stvoriteľa, že závisíme od lásky. Tato matka to prijala: Mám ich päť a teším sa z nich.

Ako to zobral ďalší účastník tohto spoločenstva - motorkár? Nemôže sa venovať svojej vášni. Priznal: Hľadám zmysle života. Je v situácii ako Samaritánka.

Ďalšia účastníčka: Hudba bola môj život. Život sa so mnou zahral tak, že som sa jej musela zriecť.

Nie vždy sa to podarí! A to je potom tragédia.

Ako geniálne to napísal pápež Benedikt: Obrátenie nie je úsilím o sebarealizáciu, pretože ľudská bytosť nie je architektom svojej večnosti. Nestvorili sme sa my sami.

V diskusnej show bolo 23 ročné dievča. Jednoducho odišla do Hollywoodu, žije tam dva roky. Hovorila o tom ako každý deň ráno vstane a chodí na castingi. Čaká na šťastie. Bola daná ako vzor vytrvalosti a hľadania šťastia. Chce byť architektom svojej večnosti. Akej?

Niekto chce naplniť svoj hollywoodsky sen ináč.

Dievča, ktoré chcelo byť modelkou začalo držať diétu – drastickú. Má 22 rokov, je kosť a koža, organizmus má ako žena po prechode, psychicky je zničená. Nie je to ojedinelý príklad!

Dnes sme počuli: Tu prišla po vodu istá Samaritánka. – Moderný typ ako vystrihnutý z plnofarebných bulvárov na kriedovom papieri. Odvážna, podnikavá, samostatná, emancipovaná... zariaďuje si život podľa svojich predstáv a manifestuje svoju „nezávislosť“ a „slobodu“ tým, že robí veci „just“ ináč, než ostatní.

Stačilo málo. Pán Ježiš jej ukázal, že tá jej sebarealizácia (jej istota, jej sloboda, nezávislosť) je ničím. Samaritánka ostáva smädná po láske, aj keď mala päť mužov a ten, ktorého má teraz, nie je jej muž.

Stáva sa symbolom, tých, ktorí dychtivo hľadajú, kto by uhasil ich smäd po láske, pretože žiadny s bôžikov nie je ich Bohom, a hoci majú mnohých „mužov“, nemajú Ženícha (viď Mt 9,15). Zostávajú ako prázdny starý džbán pohodený pri studni.

Druhou možnosťou je uveriť „tomu, ktorý je“. Kto tak urobí, napije sa z vody, ktorú dáva Kristus, a nebude žízniť naveky. Potom necháva svoj džbán (svoju sebarealizáciu), lebo sa sám stáva džbánom (realizuje sa pre večnosť), ktorý prináša živú vodu aj druhým ľuďom.

Tak nám to vychádza, že obrátenie je uvedomenie si, že sme sa nestvorili my sami.

Turzovka, 19.3.2017