Uvedenie do bohoslužby:
Sviatok Krista Kráľa nie je zavedený dlho, ale vžil sa hneď, sotva bol ustanovený. Radi slávime Krista ako kráľa, ako Kráľa kráľov. Radi by sme zasadli s apoštolmi po jeho pravici a trochu mu radili: Pane, tamtí v teba nechcú veriť, tamtí sa ti protivia, potrestaj ich.
Lenže dnešné sviatočné Božie slovo nám ho predstavuje ako Kráľa, ktorý netrestá, ale zachraňuje, vykupuje, odpúšťa.
My očakávame odpustenie pre seba. Ale snažíme sa oň pre iných? Pre našich protivníkov? Odpúšťame i my svojim nepriateľom v Ježišovom duchu? Skúsme si pravdivo odpovedať a úprimne ľutovať.
Uvedenie do čítaní:
- čítanie: 2 Sam 5,1-3
Teraz budeme počuť ako si Izraelský národ vyvolil Dávida za kráľa a veľmi si ho vážil. Význam kráľa Dávida pre starozákonný Boží ľud bol veľký a je obrazom významu Ježiša Krista pre celé ľudstvo.
- 2. čítanie: Kol 1,12-20
Z listu svätého Pavla Kolosanom budeme teraz počúvať text starokresťanskej piesne o Pánu Ježišovi. Nemá už rýmy, nemá už verše, ale vrúcnosť lásky ku Kristovi - nášmu Pánovi, je aj cez diaľku tisícročí stále zjavná.
- 3. evanjelium: Lk 23,35-43
Evanjelium nám predstavuje nášho Kráľa na zvláštnom tróne: na Kríži, v najväčšej bezmocnosti a ponížení. Je to tak preto, aby sme pochopili, že Kristovo kráľovstvo sa nepresadzuje silou, násilím, ale láskou, lebo Kristus kraľuje odpustením a službou.
TEŠIŤ SA NA ŽIVOT!?
Pred dvoma týždňami, sme sa zamýšľali nad večným životom. Keďže táto téme je (aj z mojej strany) málo otváraná pokračujme v nej. Myslím, že je to vhodne aj z dôvodu dnešnej slávnosti a práve vypočutého evanjelia.
Pripomeniem pred dvoma týždňami povedané:
Boh je Bohom živých a chce, aby človek žil. Večnosť začína dnes. Presnejšie: začala počatím, narodením a pokračuje dnes. Náš život je otvorený do nekonečna.
Lenže čo vieme o večnosti? Nevieme ju definovať. A keby sme aj vedeli, večnosť nie je pre nás vôbec príťažlivá, lebo žijeme v presvedčení, že do nej vchádzame až po smrti.
A čo po smrti? Aká je naša predstava pekla? Predstava neba? Nič príťažlivé.
Nemáme pojmy pre popísanie večnosti. Máme o nej chabú predstavu. Je to ako keby sme nenarodenému dieťaťu hovorili o tunajšom živote.
Pán Ježiš – jediný kompetentný – hovorí o večnosti v obrazoch. Najčastejšia ako o kráľovskej hostine, ako o niečom krásnom. Preto aj keď je náročný záver vyznania viery: Verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný, neznamená to, žeby sme nemali za nim povedať: Amen. Teda: Verím, že je to tak.
Čo s našim telom? Dopĺňam:
I. Newtona (zomrel 1727) sa opýtal priateľ, ako je to možné, aby Boh z mŕtvolného prachu vzkriesil telo, ktoré sa vprach premenilo. Newton vysypal na stôl prach a zmiešal ho s drobnými železnými pilinami. Potom zobral do ruky silný magnet, a prešiel s ním ponad premiešaný prach, kde nebolo vidieť kde je prach zeme a prach zo železa. A čo sa stalo? Magnet pritiahol k sebe všetok železný prach a prach zeme ostal na stole čistý.
Po tomto pokuse Newton povedal svojmu priateľovi: „Boh dal silu magnetu, aby priťahoval železo. Dúfam, že pre seba ponechal ešte väčšiu moc, ktorou z mŕtvolného prachu pritiahne všetky mŕtve telá“!
Áno, telo nechajme na starosť Bohu, aj keď tu máme o ne väčšiu starosť ako o dušu.
Ináč je to s dušou! Tá sa smrťou nejako nezmení, len bude mať väčšie poznanie. To nebude nejaká dušička – to budeme my. Naše zmýšľanie, naša láska – či nenávisť. Naša vôľa. Jednoducho my. Zostaneme takí akí sme, akí sa tu „budujeme“.
Lenže je len jeden večný kráľ – Kristus, len jedno Božie kráľovstvo a bude tam ten koho veľmi ľúbime – to nás teší a v to dúfame. Lenže Boh je Otcom všetkých žijúcich. Bude tam aj svokra, aj nevesta, aj manželka, manžel s ktorým nemôžete vydržať, ktorých ste pripadne opustili. To nehovorím o susedoch, ktorých nemôžme zniesť, a nespomínam migrantov, či skupiny ľudí, ktoré nenávidíme. Jednoducho povedané, Boh má jedno nebo – teda je jedno Božie kráľovstvo A začína tu. A zatiaľ máme šancu dozrievať, dorastať pre božie kráľovstvo.
Toto bolo viac-menej opakovanie z pred dvoch týždňov.
Pokračujme:
Dne sme počuli: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
Ježiš mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Vyznávame a aj keď je to zložité – ako sme skonštatovali – po smrti bude pokračovať náš život. Budeme to my, bude tam naše vedomie, naše myslenie. Všetko čo sme.
Kde pôjdeme?
Cirkev hovorí o troch možnostiach: Ježišovom kráľovstve, mieste kde z Božej dobroty môžeme dozrievať pre Ježišovo kráľovstvo – očistec a zatratenie – peklo.
Peklo: To je najviac zosmiešňované a odmietané. Poznáme aj úprimné námietky: Ako môže milosrdný Otec vrhnúť niekoho do pekla - zatratenia.
Novozákonnú, kresťanskú predstavu pekla hľadajme predovšetkým v Ježišovom učení o správaní k nepriateľom. Prečo by sa mal Boh ku svojim nepriateľom správať inač, než ako prikázal nám, aby sme sa k svojim nepriateľom správali my? Káže nám: nepomsti sa, neodplácaj zlým za zlé, potom to nepochybne i on vždy a všade tak tiež robí. Boh nemá dvojakú morálku, jednu navonok, inú pre seba.
Hurá, tak budeme všetci v nebi. Veď kto by šiel trpieť. Boh každého miluje, chce mať pri sebe. Samozrejme! Ale to záleží na človeku, každom jednom z nás. Či prijímame, alebo odmietame Božiu lásku.
Dobrým bude Ježišova láska k radosti, zlým sa stane žeravým uhlím na ich hlave (Rím 12, 20).
Rozumieš? I keď sa človek postaví proti Kristovi, keď sa rozhodne byť navždy Ježišovým nepriateľom, nič to nezmení na Ježišovej láske k nemu. Ježišova láska je stála ako žiar slnka. Lenže zlého bude táto Ježišova láska naveky páliť, spaľovať ako vyhňa. Jeho peklom bude žeravé uhlie výčitiek svedomia, prečo Ježišovu lásku odmietol, prečo voliť osamelosť bez Boha.
Peklo teda nestvoril Boh - Stvoriteľ, ale človek. Keby nebolo pekla, nebola by totiž ani sloboda. Všetci by museli byť s Bohom. A Boh nikoho nenúti. Vidíme to aj v dnešnej scénke ukrižovania. Ježiš je posmievaný a ironizovaný od farizejov i od jedného z lotrov.
Predpokladám, že my patríme k tým, ktorí chcú Ježišovu lásku prijímať a opätovať. Dnešná slávnosť nám hovorí ako opätovať lásku voči Ježišovi. Tento postoj lásky k Ježišovi nazvem slovíčkom „súcit“. Nie tak k Ježišovi. On povedal na krížovej ceste súcitným ženám: "Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi (Lk 23,28).
Súcit
Súcit je téma, ktorá sa nepretržite ako niť ťahá celým Svätým písmom. Boh sa tu zobrazuje ako ustavične súcitný, cítiaci a citlivý Boh, ktorý je stále v styku so svojím ľudom. Prorok to zahŕňa takto: „Boh sa opäť zľutuje nad nami.“ (Micheáš 7,19). Boh sa od nás neizoloval, ani sa od nás nevzdialil, nie je k nám ani ľahostajný. „Boh je láska,“ hovorí sv. Ján. A láska je starostlivá. Ak pociťujeme izoláciu Boha, je to obyčajne spôsobené tým, že cítime, ako sme sa vzdialili sami sebe, alebo jeden druhému. Toto naše cítenie zvykneme premietať na Boha. Ak to robíme, krivdíme Bohu a vytvárame v našom vzťahu s ním zbytočné ťažkosti a zmätok.
Súcit znamená okrem iného prejaviť, čo cítim, keď vnímam to, čo cítia iní. Ukázať súcit znamená prejaviť vrchol a podstatu nášho človečenstva. Byť súcitný znamená tiež byť podobný Bohu. Sme skutočne Božími dcérami a synmi, stvorenými na obraz a podobu Božiu, keď sa v nás odráža božia súcitnosť. Božiu milosť môžeme vnímať ako silný magnet, ktorý z nás vyludzuje súcit a ľudskosť. V podstate sme dobrí, ale často nedokážeme túto dobrotu prehĺbiť, rozvinúť túto vzájomnú súcitnosť. Často ju nechávame zahrabanú tak, ako to urobil sluha, ktorý zahrabal svoj talent, a s ktorým Kristus nebol spokojný.
Počuli sme:
Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“
A: A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“
Na druhej strane bolo počuť: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“
Lotrovi ostalo to čo by mal mať vpísané od súcitného Boha – Stvoriteľa každý človek: súcit. Preto počul:
„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Všetko sa to zvrtlo na súcite. Súcit pretína tu pomyselnú čiaru medzi šťastnou a nešťastnou večnosťou.
Turzovka, 20.11.2016