Iz 26, 1-6, Mt 7, 21. 24-27
Človek sa odvždy opevňoval.
Archeológovia odkrývajú násypy s drevenými kolmi a priekopami, i celé pevnosti. Niektoré hrady vydržali doteraz.
Teraz sa obklopuje ohradami, bezpečnostnými kamerovými systémami...
Prorok Izaiáš píše o mesiášskych časoch: Pevné mesto máme, v ňom sa zachránime; Pán ho obohnal valom a hradbami. Ale aj to, že zvrhol tých, čo bývajú na výšinách, ponížil neprístupné mesto; ponížil ho až po zem, zrazil ho do prachu.
Chcel vyzvať k dôvere v Boha.
Pán Ježiš je tiež za to, aby sme si budovali stabilný dom. Ale v inom zmysle slova, ako bolo vyššie spomenuté!
Ako budujeme bezpečný dom? Nie vzývaním Boha, ale plním vôle Božej: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“. A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Jasné!
Má to súvis s našou bezpečnosťou? Alebo ju budeme mať až v ozajstných mesiášskych časoch? Nemusíme ísť do budúcnosti, skúsme ísť do minulosti. Do časom, ktoré si ešte niektorí pamätáme. Ozaj, pamätáte si také časy?
V mojej prvej farnosti vyjdem ráno pred faru a tam auto. Okno stiahnuté, kľúčiky v štartovacej skrinke. Vôbec som nestrnul, že som zabudol dať auto do garáže, prípadne zamknúť. Nezľakol som sa, že mi ukradli auto. Ani faru som nejako nezamykal. Boli sme tam ako jedna rodina. Možno som to zidealizoval – viete spomienkový optimizmus. Ale nepamätáte si vy najstarší, že na dedine sa nezamykalo. Skutočne. V mnohých dedinách sa začali zamykať až keď začali chodiť turisti. Pripadne kľúč bol zavesený na verajach – to bol skôr odkaz: Nie sme doma.
Prečo to tak bolo? Nemali až tak veci na kradnutie a dôverovali si. Bolo bežne, že suseda prišla, že jej chýbalo niečo na varenie. Navštevovali sa.
Mne sa zdá, že sa stretli ľudia, ktorí budovali dom na skale. Preto nepotrebovali ani opevnenia.
Turzovka, 1.12.2016