Am 8, 4-6. 9-12, Mt 9,9-13 

Aj keď sa človek nevyjadruje  slovami, prejavuje svoju situáciu, náladu, postoj...

Hovorí sa, že je čitateľný. Prejavuje to navonok. Vnímame tieto znaky – hovoríme tomu reč tela.

Čo je známkou zdravia? Čo je znak bohatstva? Čo je znak arogancie, hnevu? Skromnosti, láskavosti...? Vedeli by ste to popísať, každý zo svojej skúsenosti, svojho pohľadu.

Čo je znakom detstva Božieho, že patríme Bohu? Dá sa to nejako diagnostikovať, vybadať?

Najskôr povedzme čo to je! Mohli by sme odpovedať teologicky: Deťmi Božími sme vtedy, ak sme v milosti posväcujúcej. Však vám to veľa nehovorí?!

Odpovedzme katechizmovo: Boží sme, ak nemáme ťažký hriech. To by nám malo povedať svedomie. Ďalej: Keď sme pokrstení – vieme aj dátum.

Ako odpovieme evanjeliovo? Bohu patríme ak nasledujeme Pána Ježiša.  Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúš a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. Tak ako Matúš v dnešnom evanjeliu? V niektorých prípadoch tak, ako on. Vtedy, keď musíme povstať z hriechu, zanechať ho. Starí duchovní autori mali k tomu jednoduchú zásadu: In fuga salus (V úteku je spása). Môžeme to povedať i tak, že opustíme to, alebo toho, kto nás vedie k hriechu.

Čo by malo byť tým znakom, že nasledujeme Boha? Mala by to byť radosť? Dal som tam otáznik, ale nemusí tam byť.

Poďme najskôr kúsok k pojmu radosť.

Radosť. Nič nie krajšie ako vstať ráno s radosťou. Kedy sa tešíš na budík? Ale áno, niekedy sa aj tešíš. Napríklad, keď ťa čaká  niečo príjemné. Síce, vtedy ani budík nepotrebuješ.

Kedy deti vstávajú bez budenia a na zlosť rodičov, lebo ich budia? Keď nejdú do školy, keď ich čaká výlet, voľný deň, na začiatku prázdnin a podobne.

Všimnite si, ako sa tešil Matúš z nasledovania Ježiša. Urobil veľkú hostinu. Následovníci Pána Ježiša boli, napriek krížom a niekedy nepredstaviteľným ťažkostiam, radostní ľudia, lebo vedeli, čo znamená byť v Božích rukách.

Farizeji radosť nemali. Nevedeli sa tešiť zo života. Dokonca vyčítali apoštolom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Boli ďaleko od radosti.

Rovnako ako niektorí Amosovi súčasníci, ktorým prorok vyčíta: Hovoríte: ‚Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie, a sobota, aby sme mohli otvoriť sýpky, zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia?‘ Mali nejakú radosť zo sviatkov? Nie, boli posadnutí obchodovaním a falošnými mierami a váhami, chceli zbohatnúť.

Túžba po bohatstve – vlastnení, môže byť všelijaká. Pôsobil som vo farnosti, v ktorej sa okolo kostola a fary krútilo vždy veľa mladých. Mali dôveru v kňaza, preto neprekvapuje, že som riešil jeden bolestný prípad dvoch zaľúbených, ktorí prišli za mnou. „Strašne sa mali radi“, ale „strašne“ vlastnícky. Chceli mať toho druhého pre seba, aby bol taký ako si ho predstavujú Povedal som im, že mať niekoho rád značí chcieť jeho dobro. A opýtal som sa ich, nech sa vyjadria, čo si pod tým predstavujú. Zdá sa, že to pochopili a pomohlo im to. Chceš byť šťastný, rob šťastným toho druhého – je stará zásada.

Chceme byť šťastní, prežívať radostný život. Matúš, keďže zanechal všetko a nasledoval Ježiša, nebol dovtedy šťastný. Ináč by za nim nešiel. Potom u Ježiša a v odovzdávaní Božieho slova našiel šťastie.

Ježiš chce všetkých uzdraviť. Chce, aby sme mali radosť zo života.

Turzovka, 1.7.2016