Ez 34, 1-11, Mt 20, 1-16 

V jednej vzdialenej farnosti zomrelo 20 ročné dievča.

Nečakane. O takýchto úmrtiach sa hovorí: Škoda mladého a dobrého človeka. Ale o tejto mladej žene boli skutočne dobré referencie. Od sv. prijímania si nevynechala ani jeden prvý piatok. A zomrela...

Nebudeme teraz riešiť prečo náhle zomrela (to aj tak nedokážem), ale na základe  dnešného evanjelia sa zamyslíme, do akej skupiny pracovníkov vo vinici ju zaradíme.

Hospodár robil štyri nábory robotníkov do svojej vinice. Ak 80 rokov života prirovnáme k pracovnému dňu nájomníkov, tak nám to vyjde, že by bola zaradená k poslednej skupine robotníkov, ktorí boli najatí. Dvadsať ročná zosnulá pracovala veľmi málo v Božej vinice a dostala denár - odmenu večného života. My čo sme tu už 3-4 x toľko, by sme jej mali závidieť, že už dostala odmenu. Nezávidíme jej, naopak ju ľutujeme. Prečo? Neveríme totiž naozaj vo večný život, netešíme sa na večnosť. Neveríme, že keď už tu nám Stvoriteľ dal toľko dobrých veci, že nám môže dať omnoho viac vo večnosti. Lamentujeme nad odchodom z tohto sveta.

Nejako to motám s tými prepočtami a priznajme, že to máme popletené aj k postoju k smrti a tým aj k večnosti a večnej odmene.

Poďme preto k tomu denáru. Predstavuje Božiu odmenu. Niekto tu pracoval menej, niekto viac, čo sa týka času, niekto pracoval menej, niekto viac, z pohľadu intenzity, nasadenia. Ako to potom Boh odmení? Nebojte sa, každý bude dostatočne spokojný. Na dogmatike v seminári nám profesor hovoril, že je to tak ako s veľkým a malým človekom. Malý nebude závidieť, že veľký má veľké šaty, alebo veľké topánky. Malý je spokojný s tými čo má, lebo mu to „sedí“ a cíti sa dobre v primeraných topánkach, či obleku.

Vychádza mi to, že nie je dôležite koľko žijeme, ale ako žijeme. A Boh vie kedy je najvhodnejšie, aby nás povolal zo svoje vinici k večnej odmene.  

Turzovka, 17.8.2016