Iz 45, 6c-8. 18. 21d-25, Lk 7, 19-23
Hovorí sa, že zvedavosť je základ poznania a pochybnosti základ vedy.
Pochybnosti však aj znepríjemňujú náš život. Človek pochybuje o sebe, o láske iných, o priateľstve... i vo viere.
V nedeľu sme počuli ako sa bezradne zástupy pýtajú Jána: “Čo máme robiť?” A Ján im bez rozpakov dáva jasnú odpoveď.
Dnes sme počuli: Ján si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“
Tento text niektorí vysvetľujú, že Ján Krstiteľ konal veľkoryso. „Prihral“ svojich učeníkov Pánu Ježišovi v duchu: On musí rásť, mňa musí ubúdať.
Zdá sa, že to bolo skôr tak, že všelijaké informácie o Ježišovi, väznenie, zanechali stopy na Jánovi. A dostal sa do neistoty.
To ale nejdem riešiť. Vieme zo života svätých, že ani ta najpevnejšia viera nie je ušetrená pochybností a ťažkosti. Keď zverejnili denník Matky Terezy, svet bol šokovaný, akými duchovnými krízami prechádzala.
Dnes sa často hovorí priamo o kríze v súvislosti s vierou. V akom zmysle sa to hovorí o kríze viery?
Jednak je tu istý počet tých, kto sa mezi veriacich vôbec neprihlásili, keď nastala sloboda, vieru ďalej odmietajú. Ale v podstate sa veľa nestalo. To len u papierových kresťanov zhorel papier.
Ale nielen to: i sami veriaci vnútri cirkvi sú často zmietaní neistotami. Staré istoty padajú, po storočiach nemenné opakované tvrdenia sa opätovne skúmajú.
Mať pochybnosti, to bolo predtým tak neobvyklé, že sme sa z toho spovedali ako z hriechov. Dnes nás upokojuje, keď počujeme, že neistoty vo viere má kdekto. U mysliacich ľudí, je to cesta k hlbšiemu poznaniu pravdy.
Možná ste počuli hovoriť o kríze viery i v súvislosti so súčasnými teológmi. Nedajme sa ani tým znepokojovať. Úlohou teológov je hľadať poznanie hlbšie a ďalej, kde ešte nie sú cesty vyšliapané. A kto hľadá nové cesty, tam, kde bolo doteraz neschodné, tomu sa ľahko môže stáť, že šliapne vedľa. Ale čas už rozlíši plevy od zrna nových myšlienok. A tak i tato neistota je nakoniec ku prospechu.
Zo života svätcov vieme že existuje aj duchovná noc, suchopárnosť - ako som to spomínal u Matky Terezy. Akoby zvláštna pochybnosť. Prečo?
Diadochos (*400 a zomrel niekedy pred 486): «Ak začína naša myseľ cítiť útechu Svätého Ducha, hneď i Satan teší dušu pocitom klamnej náklonnosti k odpočinku, keď podľahneme vplyvu spánku.» Asi tým myslel spokojnosť so sebou.
Preto Pán Boh dopúšťa na nás suchopárnosť, aby sme sa vyhli pocitu dokonalosti a tým aj pýchy a neprestali na sebe pracovať.
Jedna z možnosti ako sa vyhnúť suchopárnosti (aspoň ju umenšiť) je potreba rozlišovať duchov. Preto dlhšia úvaha o tom.
Je dôležite vybadať tú klamnú náklonnosť. Preto si priblížme skúsenosť svätcov.
Rozlišovanie duchov malo zvláštne miesto v osobnom vývoji sv. Ignáca z Loyoly. Ohlasom toho sú stručné, ale hlboké poznámky z knižky Exercícií. Keď ležal ešte ako ranený vojak na vidieckom hrade, čítal z dlhej chvíle všetko, čo mu prišlo pod ruku: rytierske romány i Život Krista a životopisy svätých. Potom premýšľal, lepšie povedané snil, oddával sa obrazotvornosti. Predstavoval si, že je sám rytierom, ktorý bojuje s vreckovkou pôvabnej dámy, alebo že ide peši ako sv. František svetom až do Jeruzalema, len o chlebe a o vode. Ani jedno, ani druhé, pochopiteľne, nezodpovedalo skutočnosti, veď ležal s polámanou nohou! Napriek tomu si však všimol, že tieto myšlienky nie sú rovnaké.
Potom sa však obraz rozplynul, snenie prestalo a v duši zostali iba dozvuky. A tie boli podivné. Raz to bola zvláštna radosť a inokedy zasa pocit prázdnoty a smútku. A toto je dôležité:
«Spočiatku si tieto rozdiely nevšímal. Ale naraz sa mu otvorili oči... Skúsenosťou prišiel k záveru, že jedny myšlienky ho robili smutným, iné radostným. Pomaly si teda uvedomil rôznosť duchov, ktorí ním zmietali» (Vlastný životopis).
Preto je potrebné ísť "na hĺbku". Ak sa usilujeme vyrozprávať Bohu všetko, čo cítime, čo potrebujeme, za čo sme vďační, zažijeme hlboké ponorenie sa do Božej prítomnosti, zakúšame jeho lásku. Pri ústnej modlitbe je riziko stereotypu, prázdneho opakovania slov. Preto hodnotnejšou sa javí vnútorná modlitba. No minca má aj druhú stránku: disponovanosť na vnútornú modlitbu nie je vždy rovnaká. Únava, bolesť hlavy, roztržitosť, ale aj duchovná suchopárnosť vedia takúto modlitbu ľahko sťažiť, ba urobiť takmer nemožnou. Kto na chvíľu zakúsil jej krásu, sa potom zmätene pýta, čo sa to stalo, čo sa s ním deje.
Sv. Terezka:
Mala by som si robiť starosti, že počas rozjímaní zaspím. Ale mňa to neznepokojuje. Myslím si, že malé deti sa svojim rodičom v spánku páčia takisto, ako keď sú hore! A myslím aj na to, že lekári posielajú chorých do ríše snov, aby ich mohli operovať.
Prečo zaznievajú nepríjemné stavy ako vyhorenie?
Človek radšej prežíva chvíle pokoja, šťastia, nie je rád, keď má v srdci zmätok a nepokoj. Je až zarážajúce, prečo človek, ktorý sa usiluje o duchovný život, má nepríjemné duchovné stavy. A pri všetkej pokore niekedy badáme, že to nie je následok našich hriechov. Prečo je tomu tak?
Keď sa duchovní autori zaoberajú týmito stavmi duše, pripomínajú biblický príbeh o Jóbovi. Všetky jeho utrpenia sa stali skúškami čnosti.
Z toho teda vyplýva, že tá duchovná neútecha, alebo smútok je tvrdá skúška, ktorou Boh niečo sleduje.
Je to skúška pre tých, ktorí sa chcú oddať životu modlitby, alebo presnejšie, aby sa oddali modlitbe. Terézia Avilská trpela takouto suchopárnosťou, volajú to aj duchovná noc, niekoľko rokov a následne bola odmenená veľkými zjaveniami a hlbokými mystickými zážitkami.
Je každý kresťan snažiaci sa o duchovný život, nejakým spôsobom takouto neútechou vychovávaný? Asi.
Len tak si dobre uvedomí, že ozajstná zbožnosť, vzťah k Bohu sa nemeria silou krásnych citov, ktoré prežíva. Nemusí byť vždy všetko v poriadku, keď sa cítime dobre, vtedy môžeme hovieť svojim nedostatkom, ako je lenivosť, pohodlnosť.
Nech nás teší, že slnko svieti, aj keď je zamračené.
Dom sv. Jozefa, duchovná obnova, 16.12.2015