Jon 3, 1-10, Lk 11, 29-32
Pílili sme drevo a počas prestávky keď nešiel cirkulár mi jeden farník z ničoho nič povie: Veľmi ma rozčuľuje televízia. Spomínal konkrétne relácie. Potom sa trochu zháčil a povedal: Viem dá sa to vypäť. Bývalý banskobystrický pán biskup Rudolf Baláž, zvykol položartovne hovoriť: Viete, ten prístroj ma taký gombíček, ten stlačte a máte pokoj.
Prečo je v človeku kdesi v hĺbke jeho túžob zapísaná túžba po senzáciách? A túžili po nich aj súčasníci Pána Ježiša. Vyhľadávame ich, zúčastňujeme sa ich, nechávame sa o nich informovať. Celé skupiny ľudí ich vyrábajú, rozličné agentúry ich tlmočia do všetkých jazykov sveta, jednotlivé mediálne spoločnosti ich vysielajú, či tlačia, alebo zverejňujú, lebo čím väčšia senzácia, tým predpokladajú že pritiahnu viac poslucháčov k svojim správam a tým aj väčší zárobok.
Problémom však asi nie sú médiá, ale my, ktorí tie správy prijímame. Zaujíma nás, že niekde bolo zemetrasenie, inde letecká katastrofa, v jednej časti sveta je opäť vojna a niektorý výdobytok techniky opäť zlyhal. Tu niekde nablízku sa odohrala taká vražda, tamto taký podvod, ten obvinil tamtoho. Chceme byť informovaný. Skutočne?
V čom je to pre nás – okrem rozčuľovania – škodlivé? Vlastne nás to odvádza od znamení života. Vieme čo sa odohralo na druhej strane zemegule, ale neviem čo sa deje v susedstve, v rodine... Neriešime svoje problémy, ale sa zaťažujeme cudzími. Nezachytíme znamenia svojho života!
Dokážeme vôbec čítať svoj všedný denný život v tom úzkom spoločenstve ľudí v ktorom žijeme? Netrápia nás už aj tak dosť problémy, ktoré je nám tak ťažko premodlievať, že si ešte žiadame byť informovaní o rôznych neprávostiach v celom svete? Veľké senzácie v našom osobnom živote, veľké znamenia Božej lásky sú na dosah každému človeku – zvlášť kresťanovi. Stačí pravidelne vstúpiť na nejaký čas dňa do ticha modlitby pred Boha a predstaviť mu svoj život, osudy najbližších, starosti, obavy, ťažkosti, bolesti, žiale a časom zistíme, ako sa Boh o nás stará.
Znamenie ktorého sa nám takto dostane bude hlboko osobné. Naučíme sa čítať vo svojej osobnej knihe života, naučíme sa rozpoznávať Božiu blízkosť medzi nami, naučíme sa byť vďační za starostlivosť Božej lásky ktorú určite objavíme keď vstúpime pravidelne na pár chvíľ pre Jeho tvár.
Nechcem označiť masmédiá za zbytočné, alebo zlé a škodiace. Na to aby sme ich však mohli správne pochopiť s úžitkom pre dušu sa však najskôr musíme naučiť vnímať znamenia a udalosti v našom osobnom živote. Inak budú pre nás udalosti vo vzdialených krajinách, či domácej spoločnosti iba novým prameňom strachu, nešpecifického napätia a depresie. Mnohokrát je to pritom náš spôsob úniku zo zodpovednosti pred svedomím, alebo sú to pre náš exformácie t.j. nadbytočné informácie!
Civilizácia Európy je gramotná, ale od človeka dnešnej doby sa vyžaduje nová gramotnosť – schopnosť prečítať svoj život vo svetle prirodzeného rozumu a Božej lásky. Reflexia Božej blízkosti, alebo nášho vzdialenia sa od neho uhasia náš smäd po senzáciách a znameniach. „Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ (Ž 131,2)
Pritom Boh nám je tak blízko.
Na našej www. stránke máme peknú myšlienku (Silvano Fausti): Obyčajne si myslíme, že Boh nám odpúšťa, lebo robíme pokánie, v skutočnosti môžeme robiť pokánie, lebo Boh nám odpúšťa. Neobracia sa k nám, až keď sa my obrátime k nemu, ale je neustále obrátený k nám, aby sme sa k nemu mohli obrátiť.
Kto sa obracia k Bohu, lebo si uvedomuje jeho prítomnosť, kto robí pokánie, lebo cíti, že Boh ho čaká - taký nepotrebuje znamenia.
Pán Ježiš nám dáva jedine znamenie. Ježiš si je vedomý, že jediné znamenie, ktoré mu Otec prikázal je znamenie jeho smrti na kríži. Nechce sa preto dať vtiahnuť do pozície divotvorcu, o ktorú sa budú aj neskôr ľudia domáhať.
Správne položená otázka ohľadne znamenia neznie: „Aké dostaneme znamenie...?, ale skôr: „Som ja pre druhých znamením?“
Turzovka, 25.2.2015