Gn 12, 1-9, Mt 7, 1-5 

Máme dar reči!

Je to veľký dar! Odovzdávame si ňu skúsenosti, pocity, múdrosť...

Je zaujímavé, povedal by som - skôr bolestné, ako vieme zneužiť každý dar. Niekedy sa mi zdá, že nás dary nevedú k vďačnosti voči Darcovi, ale skôr k nevďačnosti. Napríklad dar zdravia. Koľko našich mladých pretože športujú, „nemôžu“ chodiť do kostola. Mnohí čo dostali talenty k umenie sa vzdialili od Boha! A to nehovorím o dare krásy!

Tak sa zneužíva dokonca i dar reči. Je to zrejme aj z dnešného evanjelia: Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.

Tento dar si možno viac uvedomíme a budeme sa varovať súdeniu (ohováraniu) po prečítaní tejto bájky:

Zvieratá si mysleli, že keby aj oni mohli hovoriť, svet by bol ešte krajší a aj im by sa lepšie žilo. Prosili o to Stvoriteľa. Pán Boh preto urobil, aby zvieratá mohli rozprávať. Dostali od Boha dar reči. Mohli hovoriť tak ako človek.

Najviac sa z toho tešili vtáci. Sláviky a škovránky mohli konečne vyspievať krásne texty do svojich melódií. Iné zvieratá sa takisto tešili z toho, že dokázali hovoriť. Predstavte si, že bobor začal písať znamenité verše, veľa zvierat sa ich učilo naspamäť, prednášalo ich pri rozličných príležitostiach. Múdra sova mohla teraz pokojne filozofovať a zapisovať svoje zlaté myšlienky na tému života. Papagáj bol známy tým, že dokázal vynikajúco napodobňovať reč ostatných a bavil okolie. Bocian, známy svojou politickou múdrosťou, stál na jednej nohe a prednášal reči, ktoré boli prerušované búrlivým potleskom tých, čo počúvali. Neviem však, či on sám vedel, o čom hovoril. A vôbec: čo potom jeho poslucháči?

Reč, to je vynikajúci dar. Keď nejaké zvieratko bolo smutné, mohlo povedať inému o svojom smútku. Keď prežívalo z nejakého dôvodu radosť, mohlo sa zasa podeliť so svojou radosťou s inými. Všetko bolo veľmi krásne.

Musíte však vedieť, že žirafa bola najzvedavejšia zo všetkých zvierat. Všetko chcela vedieť a to, čo sa dozvedela, chcela odrazu všetkým rozprávať. Jej uši jej preto už nevystačili. Začala naťahovať šiju, aby tu niečo počula a tam zasa niečo povedala. Niekedy k tomu aj niečo dodávala, niekedy niečo zmenila, aby udalosti, ktoré ona rozprávala, bol viacej zaujímavé. Žirafa počúvala, ako sa malá myška vyznala zo svojich starostí (bola slabá úroda obilia a mala obavy ako prežije zimu), ako sa korytnačka sťažovala na svoje trápenie, spojené s vekom, ako straka rozprávala o svojich zlodejstvách. To, čo počúvala, odovzdávala ďalej. A vyzeralo to takto:

- Či už viete, aké má sivá myška starosti? Asi z nich nevyjde.

- Či už viete, že stará korytnačka zomiera, jej chvíle sú už spočítané?

- Či už viete, že všetko, čo zmizlo, je zaiste záležitosťou straky?

Žirafa nič nerobila, len počúvala a rozprávala. Nerozmýšľala, bola svojou «prácou» veľmi zaujatá, takže jej šija sa stávala čoraz dlhšou od toho, že strkala nos do cudzích vecí. Zvieratá sa tiež zorientovali, čo možno očakávať od žirafy, a od tej chvíle nikto nechcel pred ňou nič hovoriť. Žirafa stratila všetkých svojich priateľov a zostala úplne sama. A vtedy, keď jej bolo veľmi zle prišla k Pánu Bohu.

- Zle si používala môj dar. Nedokázala si zachovať tajomstvo. Iba keď sa naučíš mlčať, budeš mať priateľov, - povedal Pán Boh žirafe. 

...a zvieratá požiadali aby im Tvorca zobral dar reči.   

Pán Ježiš aj nám dnes preto hovorí: Nesúďte, aby ste neboli súdení.

Naši predkovia to dali do  príslovia: Hovoriť je striebro, mlčať zlato, starí Rimania hovorili: Keby som mlčal, bol by som filozof – teda múdry,

Turzovka, 26.6.2017