Niet človeka na svete, kto by nemal nejakú chorobu. Či už bola vážna alebo nie, máme s ňou veľa skúsenosti. Uvažovali sme ale už nad tým, prečo Boh dopustil aj tie najnepríjemnejšie chvíle, z akého dôvodu je choroba, čo z toho všetkého pre nás vyplýva?
V dnešnom evanjeliu sme počuli o dvoch slepcov, ktorý túžili vidieť a preto kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Chceli nájsť zmysel, vylepšenie života, a mali nádej, že už len v Ježišu ho nájdu.
Jeden muž diskutoval so svojím priateľom, bol ochrnutý. Rozprávali sa o zmysle jeho života, bol totiž bez nádeje a znechutený nad svojim životom.
Zdravý mu povedal: „Vieš, čo môže byť zmyslom tvojho života? To, že sa staneš výčitkou pre tých, ktorí sú zdraví, ale nevedia si vážiť život, pretože svoj plat prepijú v krčmách a pritom zabúdajú na manželku, ktorá čaká s ich deťmi doma v strachu, ako zas budú vystrájať.“
Chorý priateľ na to povedal: „Nechápem, čo tým chceš povedať?“
„Ak sa ty zjavíš s úsmevom, prívetivo sa s niekým porozprávaš, povzbudíš niekoho, aby nabral odvahu niečo prekonať, vtedy uvidíš ako ten človek, ktorý pije, sa môže začať meniť. Nemusí sa to stať pravidlom, že každý sa vďaka tebe začne meniť. Možno nestretneš takého človeka vôbec. Ale život si naplníš novou energiou, že sa môžeš dávať.“- dodal k tomu kamarát.
A tak choroba má často i svetlé stránky. Koľkým sa otvorila brána nebies len preto, že ich Boh navštívil chorobou. A koľkým ošetrovateľom nemocných! „Bol som chorý a vy ste ma navštívili", povie raz Boh. A tiež povie: „Blahoslavení milosrdní, lebo dostanú milosrdenstvo".
L.N. Tolstoj rozpráva o jednom mníchovi v Rusku. Po dlhé roky musel ležať bez pohnutia. Stal sa neužitočným, nemohol ani telesne, ani duševne pracovať. Pre druhých bol len bremenom a museli ho i kŕmiť. Skončiť to - bola by to snáď rada nejakého neverca. Usmrtiť. Zavraždiť sa? Ale tento mních znášal svoje bolesti s takou srdečnou radosťou, trpezlivosťou, akoby bol najšťastnejším človekom na svete. A tak sa stal nielen svojim kláštorným bratom pravou životnou studnicou denného poučenia a občerstvenia, ale dokonca ľudia takmer z celého Ruska konali púte, aby uvideli tohto trpezlivého chorého, anjela v ľudskom tele. On, slabý a nemocný, dával zdravým silu, aby znášali svoje ďaleko menšie utrpenie. On, nehybný, bol druhým ponukou k radostnému životu! Nemohol pracovať, ale Boh pracoval v ňom.
Augustín hovorí: „Pred bránami pekla stojí anjel milosrdenstva s plamenným mečom a nikoho nenechá do pekla vojsť, kto konal vo svete milosrdenstvo".
Môžu prísť ťažké chvíle v našom živote, nestrácajme nádej, že Boh aj skrze nás môže uzdraviť našich blížnych. Boh nás nosí na svojej dlani, a ochraňuje nás v každej sekunde, veď On je náš nebeský Otec. Dajme seba samých do Božej prozreteľnosti, aby sme vždy mali úsmev na tvári i v srdci!
Brezno, 04.12.2009 Ján Zsóka