Sk 16, 22-34, Jn 16, 5-11
Smútok – bežný stav v našom živote.
Spomína ho aj Pán Ježiš v rozlúčkovej reči s apoštolmi, ktorých srdce naplnil smútok, keď im povedal, že odchádza. Chápeme smútok apoštolov. Málo si uvedomujú, že k nim príde Tešiteľ – Duch svätý.
Pouvažujme nad smútkom. Svätý Anton, ktorý odišiel na púšť a naučil sa rozlišovať myšlienky a ich pôvod hovorí, že smútok spôsobujú zlé vnuknutia za ktorými nasleduje: strach v duši, zmätok, rozháranosť v myšlienkach, nenávisť, namrzenosť, súženie, strach zo smrti, zlé a nízke túžby, nedostatok čností, nezriadenosť v správaní.
Keď hovorí sv. Tomáš Akvinský o závisti hovorí zároveň o smútku. Závisť je smútok z cudzieho dobra, pokiaľ súdi, že zmenšuje jeho vlastnú slávu. (II/II q.36 a.1)
Osvojili sme si západnú tradíciu a podľa nej ako nám ju interpretuje Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC), hovoríme medzi siedmimi hlavnými hriechmi o závisti. Východní autori používajú namiesto závisti pojem smútok. Oprávnene. Závisť spôsobuje smútok. Na západe sa v katalógu nerestí uvádza iba jeden druh smútku, ktorý je pravda mravne nevhodný od samého začiatku. Je to smútok nad dobrom druhého. Teda závisť.
Smútok nám môže spôsobovať i svedomie. Svedomie je vnútorný hlas na základe ktorého človek má vynášať správny úsudok o svojom konaní. Svedomie je pre človeka veľkým Božím darom, pomocou ktorého je schopný riadiť sám seba a uskutočňovať lásku. Svedomie nás za dobré chváli a za zlé trestá výčitkami. Konať proti svedomiu je vždy zlé. Neposlušnosť voči svedomiu prináša človeku iba výčitky a smútok. V tomto prípade to môže byť spasiteľný smútok. Taký smútok sa volá ľútosť a ten je potrebný.
Čo ak sa nás zmocňuje smútok a melanchólia nad životom, nad spoločnosťou, ktorá má svoje nedostatky, nad osamelosťou?
Je v tom vždy podľa duchovných spisovateľov nedostatok viery, viery v prozreteľnosť, dobrotu Boha. Zabúdame, že čo stvoril Boh, je dobré. Smútku sa nemáme poddávať ani tam, kde je ospravedlniteľný.
Čo s výrazom piety nad zosnulými, nad nešťastím druhých?
Nemá prekročiť hranice umiernenosti. Prví kresťania považovali plač pri pohrebe za pohanský zvyk. Samozrejme nemusíme tu byť falošní hrdinovia. Všimnime si Ježišov plač nad Lazarom, Jeruzalemom. Slovania sú vraj naklonený k melanchólii. Orientálci sú emotívnejší, ale nedrží ich toľko smútok a bolesť.
Aký vplyv má smútok na duchovný život?
František Saleský dokonca píše, že zamračená smutná obloha duše je najvhodnejšou klímou pre rast buriny neresti a hriechu.
Pozrite si prvé čítanie. Pavol spieva chválospevy v okovách.
Duchovný učiteľ Nil Sorskij (1433-1508) píše o smútku veľmi výrazne. Zdá sa mu, že je to jeden z najhorších nepriateľov duchovného života.
Áno, smútok je bežný stav v našom živote. Podľa duchovných autorov by to nemalo tak byť. Zaujímavé však!
Turzovka, 23.5.2017