Gal 5, 16-17. 22-23a. 24-25 Jn 14, 23-26
Čo robí človeka človekom, čo ho robí tým čim je? V tom ontologickom – bytostnom?
Môžeme povedať, že je to, čo ho robí jedinečným, čim sa líši od iných bytosti. A to je jeho myslenie, že žije podľa ducha.
v liste Galaťanom sme počuli: Bratia, žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu.
Na biológii sme sa učili o atavizme, návrate k predchádzajúcim vývojovým stupňom. Zdá sa, že to nie je iba po stránke telesnej, ale aj duchovnej. Človek necháva víťaziť telo. Duch ako keby niekedy nepanoval nad telom. Sv. Pavol nás ďalej upozorňuje: Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.
Preto Duch prichádza na pomoc v našej slabosti (Rim 8,26) a Pán hovorí: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Tak sa stávame chrámom Ducha Svätého. Pán nám tým pomáha zvládať život.
Uvedomil som si to plasticky, vlastne videl, keď som bol, v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej všímal som si vozičkárov – pánov v strednom veku, ktorí boli pri bufete a len popíjali pivo. (Teraz je tam zakázané predávať pivo, lebo mnohých museli z liečenia preto vyhodiť.) Stratili zmysel života, čo chápeme. Zdraví ľudia a naraz na vozíku. Všetko sa im zrútilo. Boli tam však niektorí z Rodiny Nepoškvrnenej. Úžasní ľudia, vedeli sa vysporiadať s ťažkosťami – zraneniami, chorobou, že sú na vozíčku. Vedeli pomáhať iným. Žili podľa Ducha.
Ukazuje sa, že človek je viac človekom, ak žije podľa Ducha (s veľkým písmenom).
Turzovka, 5.6.2017