Gn 1, 20 – 2, 4af, Mk 7, 1-13
Vlani som úvahu na dnešné evanjelium začal takto:
Aby sme sa stále farizejsky nezaoberali farizejmi, skúsme meditovať nad dnešným Božím slovom pozitívne. Presnejšie so zameraním na seba: Ako sa my máme a môžeme duchovne očistiť. Zdá sa, že potrebujeme nasledovať farizejov v túžbe byť čistými. Ako sa teda očisťovať?
Pokračujme teda po roku v tejto téme, lebo je potrebná čistota srdca, aby sme boli citliví na Boha.
Aby sme si mohli očistiť srdce, najskôr si posvieťme na to, čo trápi naše srdce, na zlo. Kde sa tu zobralo?
Túto otázku si človek kladie od nepamäti, ako sa stal homo sapiens – rozmýšľajúci. Pritom to človek bral vždy ako tajomstvo (mystérium iniquitatis - tajomstvo neprávosti).
Skôr ako ponúknem kresťanský pohľad, povieme si ako riešil tento problém človek pred príchodom Krista (pre čitateľov na našej www. obšírnejšie).
Schematicky pohľady na utrpenie môžeme dať do troch základných skupín:
- Kozmický dualizmus, 2. Antropologický dualizmus, 3. Mravný dualizmus.
- Kozmický dualizmus:
Vo svete sú dva druhy síl, ktoré navzájom bojujú o víťazstvo vo svete. Boh dobra a zla. Dve sily (duo – dva preto dualizmus). Predstaviteľ Platón.
- antropologický dualizmus.
Dobro a zlo sú v samotnom srdci človeka. Je to kozmický dualizmus vtesnaný do človeka. Je tu protiklad ducha a tela. Telo ide k zlu, duch k výšinám.
Ako východisko ponúkal tento smer snahu askézou oslabiť telo. Predstavitelia - stoici.
Bolo to sebazaprenie pre sebazaprenie (– ako farizeji mali dodržiavanie predpisov, pre predpisy).
Protikladné smery: Prečo sa zapierať? Radšej ku karpe diem – uži dňa. Hedonizmus - jedzme a pime – zajtra aj tak zomrieme.
Tento exkurz do minulosti zakončíme pohľadom na mravný dualizmus.
3. mravný dualizmus.
Telo samé nevedie k zlu, ale vášne. Ovidius: Vidím čo je dobré, aj to schvaľujem, ale robím predsa to čo je horšie.
Východisko? Človek sa má usilovať o čnosť. Tá spočíva v premáhaní vášní a životom podľa rozumu.
Výsledky? Aristoteles - jeho pedagogický blud. Stačí vzdelávať. Stačí? Odpoveď si dá poslucháč (čitateľ) sám.
Keď sme si urobili exkurziu do predkresťanských čias a hľadali odpoveď na problém zla, videli sme, že sú to vôbec nie zabudnuté názory. V mnohom pretrvávajú v mysliach dnešného človeka a dokonca i kresťana. Preto nás bude zaujímať ich podhubie.
Najskôr si zoberieme na mušku kozmický dualizmus. Jeho prítomnosť dokumentujú východné náboženstvá, ktoré sa zrkadlia v rozprávkach. Sú v našom, takpovediac podvedomí. Sú v nich čarodejnice a princovia, zlé víly a dobré devy. Draci a udatní mládenci.
Deti majú radi takéto príbehy, lebo im pomáhajú rozlišovať dobro a zlo – rozprávky sú čiernobiele. Kozmický dualizmus odporuje kresťanstvu. Čo Boh stvoril je dobré – viď prvé čítanie. Ako refrén sa tam opakuje: A Boh videl, že je to dobré.
Vieme, že aj z pohľadu filozofie a teda rozumu je tento názor neprijateľný. Pojem Boh – absolútna bytosť. Nemôžu byť dvaja najvyšší.
Spomínali sme, že aj u kresťanov pretrvávajú takéto mylné názory. V tejto oblasti kozmického dualizmu to môže byť preceňovanie možností a sily Zlého ducha.
Na počiatku nebolo stvorené zlo. Anjel sa pokazil. Natoľko uškodí, nakoľko sa k nemu priblížime. Cirkevní otcovia majú na to trefné prirovnanie. Zlý duch je ako pes na reťazi. Uškodí tomu, kto sa k nemu priblíži.
Druhý pohľad na problematiku zla sme vtesnali do pojmu antropologický dualizmus. Ten pretrváva vo veľkom. Ak sa človek nevyhovára na Zlého, tak potom na svoje telo. Veľa krát si povieme: „Ja jednoducho nemôžem odolať žiadostiam tela. Telo si žiada svoje...“ Zbehlejší v Písme sa odvolávajú napríklad na sv. Pavla apoštola. V liste Rimanom v 7. hlave píše: Ani nechápem čo robím, lebo nerobím to čo chcem, ale robím to čo nenávidím.. Vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro to mi je blízko, ale robiť dobro nie.
V Biblii i asketickej literatúre sa zjednodušene telo považuje za zdroj zla. Tento termín nás však nemôže viest k omylu. Telo – doslova mäso neznamená ľudské telo, je to termín užívaný v mravnom zmysle slova a označuje súhrn pokušení spôsobený hriechom, ktorý sa v nás usídlil. Biblia spomína svet – ako zlo. Zoberte si sedem hlavných hriechov! Väčšinou sú to hriechy ducha. Neberme telo "za hriešne". Bolo by teda omylom považovať telo za hriech. Kristovo telo je sväté a my sme povolaní posväcovať telo v spojení s nim.
Človek je následkom dedičného hriechu rozorvaný, dá sa nahovoriť na zlo. Apoštol tu ukazuje v akom úbohom položení je človek. Potrebuje Vykupiteľa.
Tak pomaly prechádzame k mravnému dualizmu, ktorý je viac prepojený s antropologickým.
Povedali sme, že je to schematické delenie a ono sa to prelína.
KKC 385: Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode - ktoré sa zdá viazané na ohraničenia vlastné stvoreniam - ale najmä problému morálneho zla.
Keď prišiel Stvoriteľ na zem našiel 3 veci čo nestvoril. Hriech a z neho vychádzajúce utrpenie a smrť.
Kresťanstvo sa šírilo v prostredí, kde bol dualizmus a preto bolo nebezpečie, že kresťania v tomto prostredí a vychádzajúci z takéhoto myšlienkového sveta, budú mať ťažkosti s tým, aby nepripisovali Bohu pôvod zla.
Preto sv. Bazil: Boh nie je príčinou rôzneho zla. Nedávaj za zlo vinu ani Bohu, ani diablovi, ani svetu ani telu a jeho vášňam, ale daj vinu len sebe samému.
Ján Zlatoústy: Nikto nemôže utrpieť škodu, len sám od seba.
Aby sme vedeli ako si očisťovať srdce, mali by sme ďalej hovoriť o vášňach. Trochu som to naznačil v súvislosti s citátom Ovidia. To by bolo na ďalšiu úvahu. Žeby o rok?
Turzovka, 7.2.2017
Spomínanú vlaňajšiu úvahu môžete nájsť na: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/596-utorok-5-tyzdna