Ef 3, 2-12, Lk 12, 39-48
Keď urobíme niečo zlé, sme odsúdení.
Niekedy aj keď je to nechtiac. Napríklad šofér zrazí niekoho, spôsobí haváriu, je braný na zodpovednosť, aj keď to urobil nechtiac. Našijú mu nedbalosť, alebo niečo podobné. Neviem nakoľko je to spravodlivé.
V evanjeliu zaznelo niečo podobné: Toho, ktorý ju (vôľu pána) nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Menej, ale predsa.
Ako je to u Večného sudcu? Podľa povedaného to vyzerá, že podobne. Lenže, podobenstvo je vždy len podobenstvom a nemôžme všetko do detailov brať za bernú mincu. Boh bude, aj je maximálne spravodlivý. Vieme, že hriech je dobrovoľné a vedomé prestúpenie Božieho zákona.
Už Tridentský koncil k definícii smrteľného hriechu nepriraďuje len „vážnu matériu", ale aj „plné vedomie a slobodný súhlas", ktoré predstavujú jeho nevyhnutnú podmienku. Ján Pavol II. v encyklike Veritatis splendor píše:
Tak v morálnej teológii, ako aj v pastoračnej praxi sú dobre známe prípady, keď vzhľadom na svoju matériu vážny skutok nemá povahu smrteľného hriechu, keďže chýba plné vedomie a slobodný súhlas osoby, ktorá skutok koná. Rovnako "sa treba vyhýbať tomu, aby sa smrteľný hriech neredukoval na úkon "základnej voľby" - ako sa dnes hovorí - proti Bohu", ktorým by sa označovalo výslovné a formálne pohŕdanie Bohom alebo blížnym, alebo by obsahovalo v tom zahrnuté a nereflektované odvrhnutie lásky: „Totiž smrteľný hriech sa pácha aj vtedy, ak si človek vedome a dobrovoľne z akéhokoľvek dôvodu zvolí čosi, čo je závažným narušením poriadku. Takýto výber už sám v sebe obsahuje pohŕdanie Božím prikázaním, odmietnutie Božej lásky k ľudskému pokoleniu a všetkému stvorenstvu...“
S celou tradíciou Cirkvi nazývame smrteľným hriechom ten skutok, ktorým človek dobrovoľne a vedome odmieta Boha, jeho zákon, zmluvu lásky ponúkanú Bohom, a radšej sa obracia na seba samého a na čosi, čo sa prieči Božej vôli (conversio ad creaturam). Môže sa to stať priamym alebo formálnym spôsobom, ako hriechmi modloslužobníctva, odpadlíctva, ateizmu; alebo rovnako neposlušnosťou voči Božím prikázaniam vo vážnej matérii.
Teda, skutky hodnotíme nielen podľa toho, čo sa prihodilo, ale predovšetkým podľa toho, kto to urobil. Aká je zásluha stromu, že nesie ovocie? Pramalá, pretože je to sila prírody. Ani zvieracie skutky nehodnotíme v pravom zmysle slova. Dobré a zlé, teda hodný odmeny alebo trestu sú skutky vedomé a dobrovoľné, činy ľudské. Práve preto, že sú ľudské, majú cenu a sú záslužné medzi ľuďmi, teda v tom prostredí, kde vznikli. Bolo by ťažké prenášať ich na nebo a dávať im nesmrteľnú hodnotu. A predsa ju majú. Sú to totiž skutky v Božej milosti. Svätý Duch, ktorý v nás prebýva, sa s nami modlí a koná všetko dobré.
Skúsme si to skonkretizovať. Mnohí hovoria, nemôžem ísť na prijímanie, lebo som nebol v nedeľu v kostole, veľmi som bol chorý. Áno, neisť do kostola je previnenie voči 3. Božiemu prikázaniu. Ak chorý nejde v nedeľu do kostola robí to vedome – vie o tom, ale nerobí to dobrovoľne. Je hatený chorobou. Niektorí si to nedajú napriek tomu vysvetliť. Niekedy sa musím pýtať: Odsúdili by ste niekoho z rodiny, za to, že nebol v kostole pre chorobu? Odpoveď: Nie, nie. Tak prečo si myslíte, že Nebeský otec je horší ako vy?!
Vráťme sa k dnešnému podobenstvu. Vieme si predstaviť sluhu, ktorý robí niečo len z povinnosti a preto, že sa bojí trestu. Predpokladám, že my takí nechceme byť. Buďme takými čo robia dobrovoľne a vedome to, čo vidia „pánovi na očiach“.
Turzovka, 21.10.2015