Tít 2, 1-8. 11-14, Lk 17, 7-10
Viem, že pojem „neužitočný sluha“ nie je aktuálny.
Skúsme si ho pretlmočiť do dnešnej doby.
Mohli by sme to nahradiť zvratom: Nezaslúžim si. Napríklad niekomu niečo urobíte a on vám veľmi ďakuje, odmení vás. Stále to ešte nie je pozícia sluhu z doby Pána Ježiša. Ani neviem nájsť takú situáciu.
Mohli by sme ešte použiť slovo zbytočný – ale to nezodpovedá postaveniu sluhu v podobenstve. Sluha nebol zbytočný.
Dnes sme však v opačnej situácii. Skôr si sťažujeme, že nie sme dostatočne ohodnotení, chceme väčší plat, väčšiu vďačnosť. Skôr sa každý cíti byť dôležitý.
Čo naznačuje skutočnosť, že dnes neviem nájsť paralelu s podobenstvom o sluhovi? Že aj náš vzťah k Bohu bude ťažko podľa Ježišovej predstavy.
Otestujme sa:
Kedy sme povedali Bohu: Som neužitočný?
Kedy som povedal Bohu: Som zbytočný?
Plním si dostatočne svoje povinnosti?
Nepovažujeme dodržiavanie prikázaní za zásluhy?
Je azda Boh povinný nám ďakovať, že sme urobil, čo sa mu rozkázalo (že sme dodržali prikázania)?
Ak chceme mať správny vzťah k Bohu z pohľadu užitočnosti, potrebuje mať aj správny vzťah v tomto smere k iným. Pekne to vyjadril Ezop v bájke: P ú t n i c i a p l a t a n.
Bolo horúce, dusné popoludnie. Po ceste kráčali dvaja pútnici. Boli veľmi ustatí, lebo šli už od samého rána. Po celý čas na nich pieklo slnko a široko-ďaleko nebol žiaden tieň. Zrazu v diaľke uvideli osamotený platan. Srdcia im podskočili od radosti. „Konečne dáke útočisko!" zvolal jeden z nich.
Obaja rezko vykročili k stromu. Keď k nemu došli, postavili sa pod konáre s hustým lístím. Potom vďačne klesli na zem a oddychovali v tieni, šťastní, že konečne unikli pálčivým slnečným lúčom. Ako tak ležali na chrbtoch a hľadeli do koruny, jeden z nich prehovoril.
„Smiešne," ozval sa. „Čo?" spýtal sa jeho spoločník. „Tento platan, čo pod nim ležíme," odvetil prvý pútnik. „Prišlo ti niekedy na um, aký je vlastne zbytočný? Veď nerodí žiadne ovocie. Človeku je celkom nanič." Platan nemohol hovoriť, no vypočul si rozhovor tých dvoch. „Akí nevďačníci," pomyslel si trpko. „Veľmi radi sa ukryli pod mojimi konármi pred horúcim slnkom. No poďakujú sa mi za to? Nie! Namiesto toho práve v tejto chvíli, keď sa tešia z chládku a tieňa, ktorý im poskytujem, ma urážajú, aký som neužitočný“.
Ezop konči poučením: Nie sme vždy vďační tomu, kto nám pomôže.
Ak si dokážeme uvedomovať užitočnosť iných pre nás, dokážeme byť vďační aj Bohu za všetko čo nám dáva a možno sa dostaneme do pozície „neužitočnosti“.
Turzovka, 8.11.2016