Jer 11, 18-20, Jn 7, 40-53
V súvislosti s narodeninami Hansa Christiana Andersena (2.4.1806) sa hovorí dosť o rozprávkach.
A pri okrúhlom výročí sa bude hovoriť ešte viac. Budú ako každý rok aj noci s rozprávkami. Mnohé osobnosti sa vyjadrovali k rozprávkam. Zazneli aj takéto názory: Rozprávky mi dali veľa, nádej, že všetko skončí dobre. Bez tohto vedomia by sa nedalo žiť!
Jeremiáš bol tragická osoba Starého zákona. Asi najtragickejšia. Prorokoval proti chrámu – ktorý sám miloval, začo bol väznený od svojho národa, ktorý ho nepočúvol a tak sa dostal do babylonského zajatia a ich pýcha – chrám, bol zničený.
Napriek ťažkému životu Jeremiáš ostáva mužom nádeje. Bohu postúpil svoj spor, na neho sa spolieha. Sám na inom mieste hovorí: Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka (17, 5).
Pán Ježiš je pred ľudským súdom. Ten sa vďaka Nikodémovi vyvíja spravodlivo, ale len dočasne.
Pápež František povedal: Ježiš je naša nádej. Nič - ani zlo, ani smrť - nás nemôžu oddeliť od spásonosnej sily, ktorou je jeho láska.
Ako je to s nádejou, ktorú vkladáme do ľudí?
Sv. Tomáš Akvinský píše: «Nesmieme dôverovať v človeka a v nijakého iného tvora tak, akoby oni boli prvá príčina, akoby oni mohli urobiť dušu šťastnú. Možno však dôverovať ľuďom, keď sa na nich dívame ako na druhotnú príčinu, ako na nástroj, ktorým si duša pomáha pri dosiahnutí toho dobra, ktoré patrí k poslednému cieľu.» Môžeme povedať, že Boh nám ich poslal do sveta a nášho života, aby nám pomohli.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 12.3.2016