Juhofrancúzske mesto Lurd (Lourdes) patrí medzi najznámejšie pútnické miesta kresťanského sveta.
Dejiny pútnického Lurdu sa začali 11. februára 1858, kedy sa chudobnému 14-ročnému dievčaťu Bernadete Soubirousovej zjavila Panna Mária v Massabiellskej jaskyni nad riekou Gave. Vizionárka označovala zjavujúcu sa Pannu Máriu najprv jednoducho ako "pani". Iba neskôr sa jej táto "pani" predstavila ako "Nepoškvrnené počatie".
Panna Mária sa zjavila Bernadete celkove 18-krát. Žiadala od dievčaťa a jeho prostredníctvom od ostatných ľudí modlitbu, najmä modlitbu ruženca, a pokánie. Okrem toho žiadala, aby sa na mieste zjavení postavila svätyňa a aby sa tam konali púte. Pri jednom zjavení (25. februára) "pani" kázala Bernadete, aby sa napila a aby sa umyla vo vode z prameňa v jaskyni. Dovtedy tam nijaký prameň nebol. Bernadeta hrabala rukami v zemi na označenom mieste. Naozaj sa objavila voda, výdatný prameň, ktorý dáva denne 122 000 litrov vody.
Lurdské zjavenia rýchle vzbudili pozornosť. K jaskyni prichádzali zvedavci každého druhu. Objavenie sa prameňa a niektoré podivuhodné uzdravenia vyvolali triedenie duchov. Jedni začali veriť a jednotlivo či v skupinách prichádzali k Massabiellskej jaskyni ako pútnici. Avšak úrady vtedajšieho racionalistického a antiklerikálneho Francúzska vyhlasovali zjavenia za podvod a usilovali sa prekaziť navštevovanie jaskyne.
Cirkevné úrady zaujali zdržanlivý postoj a sprvoti nechceli do veci zasahovať. Ale keď udalosti vyvolali nečakane veľký ohlas, tarbeský biskup Laurence ustanovil 28. júla 1858 osobitnú komisiu na vyšetrenie všetkého, čo sa deje okolo jaskyne a okolo vizionárky. Po troj- a polročnom starostlivom skúmaní biskup vyhlásil 21. januára 1862, že "zjavenia majú všetky známky pravosti a veriaci sú oprávnení pokladať ich za pravé". Tým dostali cirkevné schválenie aj púte a pobožnosti, ktoré sa konali na tomto mieste.
Podľa Bernadetiných údajov sochár J. Fabisch zhotovil sochu Panny Márie, ktorú v r. 1864 umiestnili do jaskyne zjavení.
Postupom času vybudovali na mieste zjavení nielen jednu, ale dokonca tri svätyne. Prvá, zasvätená Nepoškvrnenej Panne Márii, vznikla povyše jaskyne. Posvätil ju r. 1876 parížsky arcibiskup Guibert. Kostol však ani zďaleka nestačil pre stále sa zvyšujúci počet pútnikov. Preto v rokoch 1883-1901 postavili o niečo nižšie ďalší kostol Ružencovej Panny Márie, spojený rampami s prvším. Napokon k stému výročiu lurdských zjavení vybudovali veľkú (102 m dlhú) podzemnú baziliku sv. Pia X., do ktorej sa zmestí 20 000 pútnikov. Posvätil ju v r. 1958 kardinál G. Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. Už predtým pápeži udelili aj prvým dvom kostolom titul a práva baziliky (Basilica minor).
Lurdské zjavenia sa dostali tiež do cirkevného liturgického kalendára. Pápež Lev XIII. dovolil sviatok lurdských zjavení pre cirkevnú provinciu Auch, do ktorej patrí biskupstvo Tarbes s Lurdom. Pápež sv. Pius X. rozšíril tento sviatok na celú Cirkev.
V čase od druhej svetovej vojny navštevuje Lurd ročne asi tri milióny pútnikov, medzi nimi desaťtisíce chorých. Väčšinou sú to nevyliečiteľne chorí, ktorí prichádzajú na toto milostivé miesto prosiť o uzdravenie alebo aspoň o silu na nesenie ťažkého kríža.
Každý rok až do terajších čias sa v Lurde uskutočňujú desiatky mimoriadnych uzdravení. V rokoch 1946-1970 Lurdský lekársky úrad (Bureau Médical de Lourdes) zaevidoval 946 (údaje dr. A. Olivieriho) takýchto uzdravení, to znamená priemerne asi 38 prípadov ročne. Sú to uzdravenia, o ktorých má lekársky úrad patričnú dokumentáciu o stave pacienta pred uzdravením a po ňom. Prípady bez úradnej dokumentácie sa pri posudzovaní mimoriadnych uzdravení neberú do úvahy.
Avšak zo spomenutých 964 prípadov Cirkev po kánonickom preskúmaní uznala len 22 za zázračné v plnom zmysle. Znamená to, že ide nielen o náhle, úplné, ireverzibilné a prirodzeným spôsobom nevysvetliteľné uzdravenie, ale že toto uzdravenie má aj pečať nadprirodzeného charakteru. Celkove od r. 1862 do r. 1970 z niekoľkotisíc evidovaných uzdravení Cirkev priznala charakter zázračnosti iba 62 prípadom.
Treba pripustiť, že z asi 50 000 chorých, ktorí ročne putujú do Lurdu, iba pomerne malý počet dosiahne mimoriadne telesné uzdravenie. Avšak z nespočítateľných svedectiev tých, čo nedosiahli takéto uzdravenie, vidno, že na púti všetci dosiahli veľkú vnútornú vyrovnanosť a duševnú silu, ktorú predtým nikdy nepoznali. Keď k tomu pripočítame mimoriadne obrátenia a zvláštne prípady zmeny života, vidno, že ťažisko pôsobenia na tomto mariánskom pútnickom mieste je v duchovnej oblasti.
A tak to zodpovedá aj evanjeliu. Predovšetkým ide o zlepšenie vzťahu človeka k Bohu, o spásu nesmrteľnej duše. Telesné, zmyslami a prístrojmi overiteľné uzdravenia - hoci nemožno podceňovať ich význam pre uzdravených - sú predovšetkým vonkajšími znameniami toho, že tu zasahuje Boh. A sú tiež dôkazom toho, že Ježišova Matka nepripomínala svojmu Synovi potreby ľudí iba v Káne Galilejskej, ale že tak robí aj na iných miestach sveta a v iných obdobiach dejín až po naše časy.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Tatran Bratislava 1992.