Uvedenie do bohoslužby:
Nedeľu čo nedeľu si tu navzájom prajeme Kristove dary: jeho pokoj, pomoc do nášho života.
Dnes nám Pán Ježiš ponúka ešte väčší dar: život, ktorý prekoná i našu smrť. Ak v to uveríme, neschádzame sa tu nadarmo, nepočúvame nadarmo jeho hlas. Potom nie je márne naše snaženie po spoločenstve s nim.
Aby sme mohli pristúpiť k Pánovmu stolu, vyznajme najprv v pokore svoju hriešnosť a prosme Boha o odpustenie.
Uvedenie do čítaní:
- 1 Král 19,4-8
V prvom čítaní sa asi všetci spoznávame v prorokovi, človekovi unavenému až na smrť zo stáleho zápasu s ľudskou hlúposťou a zlobou. Kiež i my zažijeme, akú silu má chlieb z neba a spoločenstvo okolo Pánovho stola.
- Ef 4,30-5,2
Úryvok z listu Efezanom je dnes až nepríjemne konkrétnym. Neuspokojuje sa so všeobecným napomínaním, ale kladie požiadavky. Nikto z nás nemôže povedať: mňa sa to netýka.
- Jn 6,41-51
V evanjeliu sa nám Pán Ježiš znovu predstavuje ako chlieb nášho života. Chápeme jeho ponuku? Prijmeme ju?
TAJOMSTVO OLTÁRNEJ SVIATOSTI
Neslýchaná Ježišova reč:
Eucharistia je nevysvetliteľný poklad ktorý, Cirkev starostlivo chráni a pred ktorým má veľký rešpekt a zodpovednosť.
Začalo to vyjadrením Pána Ježiša, ktoré sme dnes počuli: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“
Keby sme tieto výroky Pána Ježiša v dnešnom evanjeliu pozorne počúvali, premýšľali o nich, muselo by nás to rozrušiť rovnako ako prvých poslucháčov: Veď je to nepochopiteľné! Ako to Pán Ježiš vlastne myslel, čo tým chcel povedať?
Buď so sv. Petrom povieme: Ku komu by sme išli, alebo povieme so Židmi: Tvrdá je to reč. Strednej cesty niet. Vidíme však, že mnohí sa o to pokúšajú. Zostávajú v tradícii. Je to tak trochu smutná fraška. Ako ináč vysvetliť vyjadrenie matky, keď sme vyhlásili pred prvým sv. prijímaním, že detí pôjdu v rovnošatách, aby sme nekládli dôraz na nepodstatné veci. Jedna matka vehementne nesúhlasila s odôvodnením: Moja dcéra sa teší na oblátku a pekné šaty a vy jej beriete radosť. Ďalších deväť s ňou odišlo do inej farnosti, aby mohli byť vyparádené. Čo poviete, pochopili sv. omšu? A čo poviete na množstvo tých, ktorí ostávajú vonku pri kostole?
Ako je to s nami tu? Veríme v prítomnosť Pána Ježiša v Chlebe života? Áno? Koľkí pôjdeme na sv. prijímanie?!
Ako chápeme my tu tajomstvo Eucharistie?
Pokusy o vysvetlenie týchto výrokov napĺňajú celé dve tisícročia života cirkvi, a napriek tomu zostávajú - a naďalej zostanú - tajomstvom, tajomstvom Sviatosti oltárnej.
Aj keď je Eucharistia tajomstvom Božej lásky, predsa sa ju každá doba právom snažila po svojom a pre seba pochopiť. I my sa musíme snažiť porozumieť jej natoľko, aby sme z nej mohli čerpať sviatostnú silu, Božiu lásku.
Myslím, že vás bude zajímať, akými cestami sa uberalo toto úsilie človeka na ceste za sviatostným Ježišom. Pomôže nám to k prehĺbeniu vzťahu k Ježišovi v Oltárnej sviatosti.
Prvá generácia
Ako chápala sviatosť Tela a Krvi Pánovej prvá generácia, to naznačuje už ich pomenovanie: Lámanie chleba; spoločenstvo stola. Bola to Hostina, ktorá vytvárala bratskú pospolitosť v spoločnom podiele na Kristovej láske. Pre nich bola teda tato sviatosť znamením jednoty s Kristom a Cirkvou.
Skoro sa ujal i názov Eucharistie. Tak sa menovala ďakovná modlitba pri rituálnej rodinnej večeri v podvečer sabatu. Ďakovali pri nej za láskyplnú Božiu starostlivosť o človeka. Prvotná cirkev videla v Eucharistii predovšetkým Krista ďalej žijúceho mezi nami, spoločenstvom veriacich okolo neho.
Putujúca generácia sa zamýšľala stále pozornejšie nad tým, čo sa pri slávení Pánovej večere deje so symbolmi chleba a vína. Ako sa chlieb stáva Telom Pánovým? A odpoveď našli vo filozoficko-teologickej špekulácii o transubstanciacii – čo je prepodstatnenie; pri „premenení“ sa mení substancia - podstata chleba na Telo Pánovo. Zostáva len akcidentálna, vonkajšia podoba chleba. Jednoducho povedané – navonok znaky, vlastnosti chleba, v podstate Ježiš!
Po trinástom storočí dochádza k ďalšej zmene pohľadu na Eucharistiu. Miesto pokrmu je Eucharistia viac predmetom obdivu, je na pozeranie, uctievanie, k adorácii, žehnaniu. Miesto k svätému prijímaniu chodia ľudia na sväté požehnanie.
V dobe reformácie začali kresťania zdôrazňovať, že Eucharistie je Pánova Večera, teda hostina, pokrm, spoločenstvo lásky.
Dnešný pohlaď
A ako pozerajú na sviatosť oltárnu teológovia našej doby? Ako sa môžeme priblížiť k pochopeniu tejto náročnej sviatosti my, deti dvadsiateho prvého storočia?
Výrazy stredovekej filozofickej špekulácie nám dnes už mnoho nehovoria. Zrozumiteľnejší je nám pôvodný prostý biblický pohlaď, ako nám ho sprostredkuje súčasná teológia (E. Schillebecks a iní).
Chlieb použitý pri omši dostáva nový význam, účel, nové poslanie: bežný pokrm sa stáva znamením jednoty veriacich s Ježišom, ktorý sa za nás obetuje.
Odborne sa tomu pokusu o porozumenie Eucharistie hovorí „transignifikácia, transfinalizácia“. Aby sme porozumeli týmto odborným výrazom, stačí ak si ich povieme opisom.
Transignifikácia – zmena symbolu. Chlieb symbolizuje po premenení niečo iné.
Transfinalizácia – zmena cieľa. Chlieb po premenení dostal iný cieľ.
Priblížme si to na príklade.
Zoberme kus dreva, urobme z neho dosky a z nich lavice, na ktorých sedíte. Drevo sa „premení“ v lavice, znamená teda niečo iného, má iný účel, než byť kusom dreva. Lavice už nenazývame drevo.
Priblížme si to na kvetoch. Pre pestovateľa kvetov je to záľuba, práca. Dá kvety do kvetinárstva. Tam sú kvety obchodom. Niekto ich kúpi a dá ich niekomu z lásky. Pre nich sú kvety symbolom lásky. Takže: Kvet, práca obchod, znak lásky. Jeden a ten istý kvet! Eucharistický chlieb je pre nás znakom Ježišovej lásky.
Chlieb: Pre farmára je to práca (siatie, žatva...), pre obchodníka obchod, pre nás život. Chlieb život pre telo, udržuje nás pre tento svet. Eucharistický chlieb - pokrm pre dušu. Pripravuje večný život.
Pán Ježiš vzal chlieb pri poslednej večeri a dal mu nový význam, nový účel: aby bol jeho Telom.
Je to už posledný pokus o vysvetlenie tajomstva sviatostného Tela Pánovho? Nie je. I tento pokus kríva, ako každé podobenstvo, ako každý pokus osvetliť tajomstvo. Tajomstvo sa nedajú vysvetliť rozumom, ale dajú sa pochopiť srdcom. Lenže toto poznanie - srdcom - sa nedá vyjadriť slovami.
I my sa máme premeniť
Dnešná cirkev nehovorí len o tom, čo sa deje pri premenení s chlebom, ona opäť s prvotnou cirkvou zdôrazňuje, že sa pri omši máme premeniť i my. Ako chlieb sa robí z mnohých zŕn obilia, ktoré napred rôzne vyrastali a potom boli zhromaždené a spojili sa v jeden chlieb, tak i my sa tu máme zrásť v „spoločenstvo svätých“, v jedno Telo Kristovej cirkvi (Didaché). Máme tu zažiť do hĺbky svojej bytosti radostný poznatok, že nie sme sami. Že sme údy Tela Kristovho - cirkvi - že sme súčasťou veľkého spoločenstva rodiny Božích detí, vykúpených a živených Kristovým telom a Krvou, to jest samým Ježišom Kristom.
O to teda ide pri našej bohoslužbe: Aby sme sa i my premenili v Kristovo jedno Telo, v spoločenstvo jeho cirkvi, v spoločenstvo lásky.
Omša - missio - poslanie
Tomuto naši predkovia zrejme dobre rozumeli. Nazvali bohoslužbu svätou omšou. Misa, missio, omša, znamená poslanie. Chceli týmto pomenovaním zdôrazniť, že pri eucharistickom premenení sa i my máme premeniť v jeden zástup vyslancov Božej lásky v našich rodinách, v dnešnom svete.
Ite, missa est, hovorievali si na rozlúčku. Idete, naša misia začína, idete, premenili ste sa v misionárov, vo vyslancov Božej lásky.
Stane sa to s nami i dnes pri svätej omši? Ak dnes o trochu lepšie pochopíme, že všetci tvoríme spoločenstvo viery, nadeje a lásky, potom je táto naša omša správnou kresťanskou bohoslužbou.
A čo si zapamätáme? Že sviatosť oltárna je viditeľné znamenie Kristovho spoločenstva s nami.
Turzovka, vigília, 8.8.2015