Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

 

 

 

Človek okolo štyridsiatky by vraj mal byť už vysporiadaný so skutočnosťou smrti. Kedy by sme sa mali nad tým zamyslieť ak nie v dnešný deň?

Skúsme takto:           

Položili ste si už otázku, ako by ste chceli zomrieť? Asi by sme odpovedali nasledovne: Nechceme zomierať v dlhých bolestiach a osamotene. Rodičia by si možno želali, aby pri ich smrteľnej posteli stáli deti, vnuci a vnučky. Chceli by im povedať posledné slová a oni by im mohli potom zatvoriť mŕtve oči. Každý by si asi želal, aby pri jeho smrteľnej posteli stáli ľudia, ktorých celý život miloval.

V tej súvislosti som mám jeden zážitok:

Bol som kňazom len pár týždňov, keď ma volali aby som išiel zaopatriť babičku. Keď som tam prišiel v dome bolo veľa ľudí. Už v predsieni, v kuchyni aj v izbe kde babička ležala. Pri chorej bola zapálená hromničná sviečka a prítomní sa modlili. Babičku som vyspovedal, dal jej pomazanie chorých, aj sv. prijímanie. Pokračovali sme v modlitbách. O chvíľu niekto skonštatoval: Už zomrela. Pomaly sme sa zahĺbení rozišli. Súhlasíte – asi tak by som chcel zomrieť. Nik ju neposlal do nemocnice, aby sa jej zbavil. Jej najbližší i susedia však boli s ňou. Skutočne veriace spoločenstvo.

            Nemecká lekárka Elizabet Kibelrossová, ktorá sa venuje problematike smrti veľmi zdôrazňuje práve toto: Zomierajúci potrebuje pri sebe svojich najbližších. Nedávajte ich medzi cudzích, do cudzieho prostredia.

            Prenesme sa v tejto chvíli na Kalváriu a pozerajme, ako zomiera najväčší z ľudí, Bohočlovek, Ježiš Kristus. Aká je jeho „smrteľná posteľ“?! Zomiera v nepredstaviteľných bolestiach!

 Nezomiera sám. Je obklopený množstvom ľudí. Ako sa ale všetci títo ľudia, ktorých Ježiš aj na kríži miluje, s ním lúčia?

            Sú tam aj tí čo ho milujú – najmä jeho matka. Tá mu však spôsobuje veľkú bolesť – bolí ho, že tak trpí. Ježiš vidí, že aj keď mu chce pomôcť spolu s pár ženami a Jánom, nemôže.

            Sú tam Pilátovi vojaci. Možno na nich Ježiš zanechal nejaký dojem. Čo sa dá ale robiť? Je to predsa len jeden zo Židov. Majú aspoň trocha zábavy v nudnom vojenskom živote.

            Sú tam aj ženy, ktoré plačú. Možno si hovoria: Taký mladý a musí zomrieť. A asi sú spokojné, že takáto smrť nepostihla ich synov. Nad cudzím sa ľahko plače.

            Sú tam aj kati. Konajú si svoju povinnosť. Práca je práca. Zaplatia im a pôjdu domov. A možno si aj hovoria: Konečne ľahký kandidát smrti. Nerobí nám žiadne starosti.

            Sú tam aj obyčajní ľudia. Majú senzáciu. Po ukrižovaní pôjdu domov, aby sa pripravili na zajtrajšiu Veľkonočnú sobotu. Nikto nevedel presne, čo je to za človeka. Život pôjde aj bez neho pokojne ďalej.

            Sú tam jeho neprajníci, ktorí ho priviedli na smrť. A asi si hovoria: Konečne bude s Ježišom pokoj. Dobre, že zomrie.

            Pri Ježišovom kríži stojí veľké množstvo ľudí. Cíti však Ježiš lásku a vďaku? Určite zo strany Panny Márie a niekoľkých statočných mužov a žien. Atmosféra okolo kríža je ale naplnená nenávisťou, výsmechom a pohŕdaním. Ježišovi sa nezomiera ľahko. Cíti veľa zloby okolo seba.

            Ľudia, ktorí stáli okolo Ježišovho kríža, boli takými istými ľuďmi, ako sme aj my. Možno nie celkom zlí, v každom prípade nie horší, ako dnešní ľudia. Preto je na mieste otázka: Ako by sa dnes ľudia správali, keby videli ukrižovanie Ježiša? Na túto otázku dáva odpoveď známy poľský režisér Andrzej Wajda vo svojom filme s názvom Pilát a tí druhí. Zvlášť je zaujímavá jedna zo scén. Ukrižovanie Ježiša je prenesené do našich čias. Vidieť horu. Pribíjanie na kríž. Tečie krv a počuť rev odsúdených. Potom sa kríže postavia. Vedľa hory prechádza moderná autostráda. Po nej prúdia autá spokojných a zabávajúcich sa pasažierov. Nikoho nezaujíma, čo sa deje vedľa, na hore. Podľa predstavy tohto režiséra, by sa osud Krista nezmenil ani dnes. Vtedy boli ľudia aspoň zvedaví. Dnes by ich to ani nezaujímalo. Vidíme to v dnešných časoch, keď zomierajú prenasledovaní kresťania – svet je k nim ľahostajný.

            Aj keď dnes Ježiš reálne nemôže zomrieť medzi nami, nie je to pre nás dôvod na spokojnosť. Kalvária sa opakuje aj dnes v živote mnohých bratov a sestier. O nich nám Ježiš povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Všade, kde rozličným spôsobom trpia ľudia, v nich trpí Kristus. Ak sme citliví pre potreby trpiacich a pomáhame im znášať ich utrpenie, dosvedčujeme, že by nám nebolo ľahostajné ani Kristovo utrpenie. Ak ale pred utrpením druhých utekáme preč, jasne ukazujeme, že keby sme žili v časoch Ježiša, nezaujímali by sme sa ani o jeho utrpenie.

            V roku 1926 bol na výstave obrazov v Paríži aj obraz umelca Maxima Real del Sarta. Je na ňom namaľovaný Ježiš, ako bez ťažkostí nesie veľký kríž, ktorého ramená siahajú až na kraj zeme. Za triumfálnou postavou Ježiša kráča v tieni kríža veľké množstvo ľudí, ktorí sa usilujú pomôcť zmenšiť ťažobu Trpiacemu. Sú tam ženy, muži, mládež, starci, kňazi, robotníci a vojaci. Všetci idú s Ježišom na Golgotu, aby mu pomohli niesť kríž. Ak poľský režisér Wajda vyjadril vo svojom filme nezáujem dnešného človeka o utrpenie druhého, tento maliar chcel vyjadriť túžbu, aký by mali mať vzťah ľudia k utrpeniu svojich blížnych.

            O chvíľu sa pokloníme svätému krížu. Náš vonkajší prejav by mal vychádzať z celého srdca. Mala by byť v ňom vďaka Ježišovi, že sa dal ukrižovať za každého z nás. Okrem vďaky by mala byť v našej poklone aj prosba, aby nás jeho kríž posilňoval a dal nám odvahu pomáhať všetkým trpiacim, ktorí čakajú na našu obetavú lásku.

Turzovka, 3.4.2015




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.