Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

 

 

 

Zjv 5, 1-10, Lk 19, 41-44

  Včera som hovoril o tom, že zakladateľ kresťanstva Ježiš Kristu však vôbec nebol mimo života. Aj preto, že Ježiš bol komplexnou osobnosťou. A osobnosti nemôže chýbať cit.    

 Ak trochu nahliadneme do Ježišovho života zisťujeme, že city tvorili jeho dôležitú súčasť. Ak si otvoríme evanjeliá a zistíme, že i Ježiš bol vlastne emocionálnym človekom – teda človekom, ktorý žil plne aj svoj citový život.

Dnes sme počuli: Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu a zazrel mesto, plakal nad ním...

Prejdime narýchlo jeho život ako nám ho zachytili evanjelisti:

Bolo mu ľúto naimskej vdovy (Lk 7, 13); na inom mieste čítame sa zľutoval sa nad malomocným (Mk 1, 41); s hnevom si premeral farizejov (Mk 3, 5); zaplesal v Duchu Svätom (Lk 10, 21); priblížil sa k mestu Jeruzalem a plakal nad ním (Lk 19, 41); v getsemanskej záhrade naňho doľahli smútok a úzkosť (Mt 26, 37); a napokon na kríži zvolal mocným hlasom a vydýchol (Lk 23, 46).

Naozaj môžeme povedať, že viaceré Ježišove činy boli podmienené alebo aspoň sprevádzané citmi. Tak napríklad pred vzkriesením svojho priateľa Lazára Ježiš zaplakal. A Židia povedia: „Hľa, ako ho miloval.“

A táto postupnosť od citov k činom sa nachádza i v jeho náuke. Stačí, ak spomenieme podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý keď zbadal ozbíjaného a doráňaného človeka, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína, obviazal mu ich... Bolo mu ho ľúto! (Porov.: Lk 10,30-37). Podobenstvo o márnotratnom je plné citu.

Aby Pán nemusel plakať nad nami, musíme ovládať city a mať ich pod dohľadom rozumu.

Emócie, čiže city, sú potrebné, pomáhajú nám prežiť!

A to platí nielen o citoch dobrých ako sú radosť, pokoj, šťastie..., ale platí to aj o citoch záporných, ako sú hnev, strach, hanba alebo vina.

            Napríklad hnev je emóciou spravodlivosti. Ozve sa, keď sa niekto voči nám previní, napríklad, keď nás verejne ponížia... A keď nie sme do seba zahľadení sebci, naplní nás rozhorčenie i vtedy, keď vidíme neprávosť páchanú na druhých.

            Podobne ako hnev fungujú aj ďalšie obranné emócie nášho vnútra. Napríklad taký strach – ten nás chráni pred nebezpečenstvom a ublížením. Ozve sa vždy keď, keď sa priblíži, povedzme nebezpečný pes, zlý človek alebo keď zablúdime.

            Ďalšou emóciou, ktorá nás chráni je hanba. Ona funguje ako strážca hraníc. Ozve sa vždy, keď prekročíme hranice iného a zájdeme tam, kde nemáme, čo hľadať. Ozve sa však aj vtedy, ak niekto nerešpektuje naše hranice a lezie nám tak povediac „pod kožu“. Skrátka potrebujeme nejaký cit, ktorý by chránil našu dôstojnosť a súkromie.

            A napokon môžeme spomenúť i pocit viny, ktorý nás upozorňuje na prekročenie dôležitej mravnej zásady. Bez neho by sme totiž neboli schopní žiť čestne alebo vrátiť sa na správnu cestu...

            Treba však povedať, že hoci sú city dôležité, môžu sa aj mýliť!

            Napríklad: ak budem rozmaznaný, budem sa hnevať na každého, kto sa vzoprie mojej vrtošivosti. Alebo ak sa budem báť vecí, ktoré nie sú nebezpečné, môžem mylne pokladať za ohrozenie svojich hraníc každú narážku či dotyk smerujúci na moju osobu. Podobne ak budem precitliveli, budem sa trápiť nad každým svojím malicherným zlyhaním či sebamenšou  nedokonalosťou, čo tiež nie je dobré. To nehovorím citlivosti na seba.

To nehovorím o ovládaní hnevu.

            Teda emócie sú nesporne dôležité, ale musíme používať i rozum, aby sme boli vyváženou osobnosťou!

Turzovka, 20.11.2014




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.