TRETÍ TEST FARNOSTI 

Predvlani som príhovor začal takto:

Dnešný deň je test pre farnosť – farníkov. Prečo? Nie je povinnosť svätenia a tak prídu tí, ktorí chcú prežívať život s Ježišom nielen z povinnosti, nielen to minimálne, aby sa ešte volali kresťanmi, ale hlbšie. Dnes je totiž spoločné sv. prijímanie farnosti.

Vlani som test rozšíril:

Dnes slávim s vami dnešný deň druhý raz.

Dnes bude opäť test - a náročnejší.

Náročnejší na objektívne zhodnotenie i na realizáciu. Nie je totiž problém prísť dnes do kostola, ísť na sv. prijímanie, ale náročnejšie je realizovať príklad, ktorý nám dal Pán Ježiš. Evanjelista popisuje umývanie nôh – Ježišovu lásku do krajnosti.

Spomínal som pozitívne prípady pomoci vo farnosti a poukázal na praktické prejavy. Vyšlo mi: Byť ohľaduplný; Mať ohľad na situáciu druhého; Priať druhému dobro...

Dnes slávim s vami Zelený štvrtok tretí raz. Opäť bude test - a náročnejší. Budeme hovoriť o kňazstve. Je totiž deň ustanovenia kňazstva. O kňazstve dosť málo hovoríme. Je to nepríjemné pre mňa hovoriť a pre vás iste i počúvať. Kňaz má hovoriť o sebe!?

Možno preto sú o kňazstve skreslené a chabé vedomosti. Keď sa pri krstnej náuke pýtam kto je nástupcom apoštolov, takmer nik nevie. Čo je neuveriteľné. Zvyknem tam hovoriť, že pri krste je jeden úkon, keď krstiaci kňaz kladie ruky na dieťa. Vysvetľujem, že Ježiš keď uzdravoval, požehnával ľudí, kládol na nich ruky. Vkladaním rúk aj poslal apoštolov do sveta. Tí kládli ruky na svojich nástupcov – biskupov. Keď má svätil pán biskup, kládol mi na hlavu ruky. Pán Ježiš sa teda priam fyzicky dotýka dieťaťa, ktoré má byť pokrstené.

K podobnému záveru môžeme dôjsť aj meditáciou nad Poslednou večerou. Pán Ježiš tam po premenení v prvej omši povedal: Toto robte na moju pamiatku. On chcel, aby sa svätá omša slávila naďalej. Aby všetky generácie mali jej ovocie. Preto apoštoli ustanovovali svojich nástupcov – biskupov „vkladaním rúk“. Biskupi si volia pomocníkov – kňazov. Je tu teda určitá postupnosť: Pán Ježiš, apoštoli, biskupi, kňazi. Veľmi zrejmá je postupnosť u pápežov – rímskych biskupov. Po apoštolovi Petrovi máme zdokumentovaných všetkých pápežov. 266. je terajší František.

Cirkev – Ježišova spoločnosť je rozdelená na „miestne cirkvi“ – diecézy (biskupstva), ktorým predsedá biskup. Diecézu tvoria farnosti. Farár spravuje svoju farnosť z poverenia biskupa a v jeho intenciách. Farár si sám ani nevyberá farnosť, ani ju neopúšťa, ani ju svojvoľne nespravuje. Čo z toho vyplýva? Ak chceme patriť do Ježišovej Cirkvi, musíme byť zjednotení s biskupom a jeho zástupcom vo farnosti – farárom. Preto, ak chceme mať Ježišovo požehnanie a byť zjednotení s nim, musíme konať s kňazom. Ináč je to sektárčenie.

Čo sú moje priority v tejto farnosti? Pred dvoma rokmi nás pán biskup práve na Zelený štvrtok vyzval, aby sme robili pobožnosti za rodiny. Bolo tu pár iniciatívnych matiek, ktoré sa modlili súkromne ruženec. Poprosil som ich, aby sa modlili v kostole. To sú tie modlitby za rodiny v utorok.

Ďalej: Pán biskup pred vyčlenením farnosti Podvysoká prišiel popozerať na „tvar miesta“. Bolo to v pondelok. Prišli sme o 17:30 do kostola a povedal: Veď tu nikoho nemáš. Poznal má, že som sa vždy venoval deťom a mládeži – a tu nikto. Preto som začal pobožnosti za deti v pondelok a stredu. Veď deti sú budúcnosť farnosti. Preto sme mali aj roráty pre deti. Z toho dôvodu som veľmi uvítal vlaňajšie prífarske výlety a preto som chcel, aby boli aj tento rok. Mrzí ma, že som nenašiel pochopenie. Preto sme mali cyklotúry, máme florbal...

Nevenovať sa deťom, mládeži znamená nechať vymrieť farnosť. Vidíme to teraz vypuklo na organistoch. Nevychovávali sa nástupcovia.

Pri osobnom pohovore o mojej činnosti som sa pýtal pána biskupa, čo by mi odporúčal. Navrhol aby som robil komentáre pred čítaniami.  Preto ich robím.

Teda snažím sa robiť v jednote a v intenciách pána biskupa.

Samozrejme chcem pokračovať v tom čo robili moji predchodcovia – preto je Mariánske večeradlo, vešpery...

Sme mariánska farnosť, preto pred sv. omšami býva ruženec. Požiadal som, aby 15 minút pred sv. omšou bolo ticho, aby sme sa sústredili na sv. omšu. Som preto rád, že to dodržiavate.

Usilujem sa mariánsku úctu šíriť aj mimo kostola – preto májovej pobožnosti, ako i ružence v októbri, sú pri kaplnkách.

Ostatné aktivity, ktoré mali, možno i majú tendenciu byť súkromné (nechcem povedať sektárske) sa snažím začleniť do spoločenstva farnosti. Domnievam sa, že vtedy bude na nich Božie požehnanie.

Svätý Ignác Antiochijský hneď na začiatku šírenia Cirkvi povedal: Nič bez biskupa! Takže, ak sa chceme otestovať aká je naša farská rodina, pýtajme sa či žijeme vzájomnú jednotu s kňazom a cez neho jednotu s biskupom. Tým i s Ježišom.

Čo nám môže napomôcť pri tomto testovaní?

Kňazské pohreby – veľmi ma potešilo, že ste boli na pohrebe pánu dekanovi Lackovi Porubčinovi.  

Je chvályhodné, že na prvý štvrtok v mesiaci sa modlíme za kňazské povolania. Turzovke v ostatnom čase chýbajú. 

A ešte jeden postreh: V prvej mojej farnosti veľmi dbali na kňazské hroby. Boli vždy upravené – i tie staré. Ľudia sa k nim chodili modliť, a ja s miništrantami na dušičky.

Slávime ustanovenie Eucharistie a tým aj sviatosti kňazstva. Som rád, že tieto veľké udalosti môžem sláviť s vami. Ďakujem vám všetkým, ktorí budujete našu farskú rodinu.

Turzovka, 13.4.2017

Komentáre

Na úvod pred sv. omšou.

            Bratia a sestry, v mene pána farára, ktorý predseda dnešnej liturgii, vás vítam v našom farskom kostole na slávení Zeleného štvrtka.

Tak ako týždeň vrcholí slávením nedele, tak liturgický rok vrcholí v posvätnom Veľkonočnom trojdní umučenia a zmŕtvychvstania Pána, do ktorého práve vstupujeme. Je to najposvätnejšia časť liturgického roka.

            Veľkonočné trojdnie, ktoré výstižne voláme Trojdním ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Krista, sa začína večernou svätou omšou vo štvrtok Pánovej večere, čiže dnes.

            V dnešnej liturgii sú hlavnými témami dnešného večera a noci sú:

- príkaz lásky ktorý Ježiš naznačil umývaním nôh učeníkom,

- ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri,

- Ježišova modlitba na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade a napokon jeho zajatie.

            Ježiš dáva pri poslednej večeri svojim učeníkom chlieb a víno a hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov.“ Týmito slovami Ježiš Kristus ustanovuje sviatosť Eucharistie.

            Takto vkladá do eucharistickej obety svoje oslávené telo a svoju oslávenú krv, aby sme v omši zvestovali jeho smrť a zmŕtvychvstanie, kým nepríde v sláve.

            Každá svätá omša je preto skutočným sprítomnením Kristovej vykupiteľskej smrti. Aj tento kostol je teraz pre nás miestom Pánovej večere, kde sa schádzame ako jeho učeníci. Preto máme vyzdobený oltár. Ježiš nám zo svojho obetného stola podáva najväčší dar – svoje telo a krv – ako prameň nového života.

Keď oslavujeme ustanovenie Oltárnej sviatosti, naša radosť je taká veľká, že na chvíľu zabúdame na smútok, ktorý prevláda v týchto dňoch. Spievame slávnostné Glória – Sláva Bohu - za zvuku organa a za hlaholu zvonov.

Radosť z nesmierneho Pánovho daru vzápätí vystrieda hlboký smútok z Judášovej zrady i smútok z našich vlastných hriechov, krívd a zrád, za ktoré Ježiš podstúpi smrť na kríži. Preto umĺkne jasavý hlas zvonov i zvoncov, utíchne vznešený zvuk organa a až do Veľkonočnej vigílie ich nahradia tupé drevené údery klepáčov. 

Po pozdrave kňaza: 

Náš kostol je dnes Večeradlom. Je tu stôl: okolo neho my, učeníci, s Ježišom a apoštolmi. Je tu chlieb a víno.

Aj nám hovorí Pán: „S veľkou túžbou som si prial jesť s vami, tohto Baránka prv, než by som trpel“;  

„Vezmite a jedzte, toto je moje Telo“ - tak nás dnes pozýva Pán.

Pripravme si teraz ochotné a vnímavé srdcia i duše pre tieto sväté tajomstvá, v ktorých si pripomenieme ustanovenie Oltárnej sviatosti, sviatosti kňazstva i Pánovo prikázanie o bratskej láske.

Skôr ako prijmeme pozvanie Pána Ježiša k posvätné večeri, k Hodom lásky, sluší sa, aby sme si v duchu tejto lásky navzájom odpustili. Vyznajme pred Bohom i pred ľuďmi svoje hriechy a s pokorou ich ľutujme: 

Pred Glóriou

Dnes si pripomíname ustanovenie Sviatosti oltárnej a tým aj kňazstva. Preto nám dnes zaznie “Sláva Bohu na výsostiach”. Spoločne zaspievame tento chválospev za zvuku organu a hlaholu zvonov, aby potom utíchli počas celej doby Pánovho utrpenia. Znova sa slávnostne rozozvučia na Veľkonočnú vigíliu.

            Pred I. čítaním

Ex 12,1-8.11-14

Pre izraelitov tvorila veľkonočná rodinná večera a požívanie baránka hlavnú časť oslavy vyslobodenia z Egypta. Keď ju Pán Ježiš slávil s apoštolmi sám sa stal Baránkom, obetovaným za vyslobodenia sveta. I k nám prichádza Pán Ježiš ako Baránok - Záchranca.

             Pred II. čítaním

 1 Kor 11,23-26       

V prvom čítaní sme vypočuli, ako slávili večeru starozákonného Baránka. Svätý Pavol nám teraz vysvetlí ako sa Pán Ježiš stáva tým Baránkom, keď ustanovil Eucharistiu a učí nás, ako sláviť večeru Pána – svätú omšu.  

Pred evanjeliom 

Jn 13,1-15    

Evanjelista Ján pri správe o poslednej večery nehovorí o ustanovení Eucharistie, ale popisuje umývanie nôh, aby tak ukázal na veľkú Ježišovu lásku, ktorá ho viedla až na obetu kríža a k tomu, že ostáva s nami vo Sviatosti oltárnej.

Pán Ježiš názorne ukazuje, že kresťanstvo nespočíva len v nábožných modlitbách, ale predovšetkým v ochote slúžiť druhým. 

Po homilii 

Podľa tradície sa v tento deň umývajú nohy. Obrad umývania nôh má hlboký význam, vyjadruje Ježišovo pokorné gesto, ktorým vyhlasuje prvenstvo služby blížnemu. Sám to konal lebo: Neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.

Preto teraz kňaz, podobne ako Kristus pri Poslednej večeri, umyje nohy vybraných ľuďom.

          Uvažujme, ako my môžeme preukázať lásku svojim blížnym, ako im my môžeme, obrazne povedané, “umývať nohy”. 

 

Po modlitbe po prijímaní

            Kristus ponúkol Bohu - Otcovi obetu svojho života a pri poslednej večeri ju už nekrvavým spôsobom vopred vykoval. Oddelil telo od krvi, ako to bolo zvykom pri všetkých starozákonných obetách, a vykonal obetnú hostinu. Prijali sme jeho telo a krv. Teraz sa už začína uskutočňovať Kristova krvavá obeta. Ježiš odchádza do ticha Getsemanskej záhrady, aby sa tam v modlitbe k svojmu Otcovi pripravil na utrpenia a smrť. Tento odchod nám teraz pripomenie prenesenie Oltárnej sviatosti na bočný oltár.

Počas obnaženia oltárov – po uložení Sviatosti oltárnej  

            Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali. Ježiš ostáva sám, celkom opustený. Túto opustenosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok a zhasnuté večné svetlo na ňom, ale aj (práve prebiehajúce) obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Keďže Oltárna sviatosť je uschovaná v bočnej kaplnke, kde horí aj večné svetlo, kľakáme si tým smerom.

            Kristus prežíva smrteľnú úzkosť a prosí apoštolov, aby s ním bdeli: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ Je to výzva aj pre nás. Aj keď sa dnešné obrady už skončili, v duchu ostaňme ešte v tichej adorácii s Kristom v Getsemanskej záhrade. Máme na to možnosť do 20:00.

Zajtra bude krížová cesta o 10:00. V prípade priaznivého počasia bude vonku. 

Obrady, v ktorých si pripomenieme udalosti na Golgote, kde Pán Ježiš uskutočnil dielo nášho vykúpenia svojou smrťou na kríži, budú v tomto kostole poobede o 15:00.