Gn 2, 18-25, Mk 7, 24-30
Včera večer som išiel s jedným pánom na tenis.
Má štyri deti. Hovoril veľmi rád o nich. Za relatívne krátky čas som sa o nich dosť dozvedel. Aké majú rozdielne povahy, čo všetko študujú, ako sa starší uchytili v živote. Čo športujú. Bol na ne hrdý. Dobrý otec.
Čo viac môže tešiť rodičov ako dobré deti a čo viac môže trápiť otca a matku ako zlé detí. Ak sa musia za ne hanbiť. Čo ako ich ospravedlňujú, veľmi ich to boli.
V takej situácii bola aj matka z dnešného evanjelia. Nedala sa dokonca odradiť ani tvrdými slovami Pána Ježiša, ktorý zrejme chcel vyburcovať starozákonný ľud, aby si vážil, že prišiel najskôr medzi nich. Že majú konečne Mesiáša.
Preto hovorí žene hovorí: „Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Tvrdé slova. Obetavú matku to však neodradilo a veľmi pohotovo odvetila: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch.“
Matke sa podarilo nájsť Ježiša a vyprosiť si vyliečenie dcéry.
Viem, že ďalšie moje slova budú vyzerať veľmi schematicky, ale je potrebné aby sme:
- vyhľadávali Ježiša.
Nemáme to také zložité ako Sýrofeničanka. Ježiš svojim nanebovstúpením je nám vlastne stále k dispozícii. Je to modlitba, sviatosti...
- privádzali deti k Ježišovi.
To badáte, že je veľmi chabé. Koľko detí chodí na pobožnosti v pondelok a stredu, ktoré sú výslovne pre ne a za ne. Koľko ich chodí na prvé piatky, koľké navštevujú nedeľné bohoslužby po 1. sv. prijímaní. Je to v našej farnosti veľmi kritické.
Pozor: Nie je to iba o pobožnostiach. Spomeniem takú „maličkosť“. Pán kaplán sa pýtal koľko deti doma obeduje aspoň v nedeľu spoločne. Drvivá väčšina (!) niečo len tak „lapne“ (ich vyraz) a idu si do izby k internetu (alebo si jedlo zoberú na izbu), alebo za kamarátmi. Veríte, že niektoré spolu nestolovali ani na Štedrý večer?!
To nehovorím o tom, ako prežívajú slávnosti v rodine, pohreby. Nejdú napríklad ani starým rodičom sa pohreb. Žiadne rodinné väzby. Ako keby ich vychovávala ulica. Vlastne to „ako keby“ som tam ani nemal dávať.
A sú potom väzby na väčšiu rodinu - farnosť?
Takže môžu byť naši rodičia hrdí na svoje deti? Môžeme my byť vo farnosti hrdí na naše deti a mládež?
Nezabúdajme, deti sú budúcnosť našich rodín a našej farskej rodiny.
Turzovka, 9.2.2017