Lk 23, 44-46.50.52-53

Stretávate sa intenzívne so skutočnosťou smrti. Vo svete ...  ale aj v našom  prostredí, dokonca v rodine.

Je to určite bolestná skúsenosť - strácať blízku osobu, priateľa, či známeho. 

Podobne hlbokú a bezprostrednú skúsenosť so smrťou mali i ľudia stojaci okolo Ježišovho kríža ako sme práve počuli v evanjeliu. Ježišova matka a jeho učeníci sa nachádzali v podobnej dramatickej situácii ako my dnes, zdanlivo bezútešnej a nezmyselnej. Človek totiž vždy zoči-voči smrti má pocit nezmyselnosti a absurdity.

Možno to bude znieť paradoxne, ale práve v tejto chvíli nám chce slúžiť vypočuté Božie slovo na potechu a dodať nádej.

Čo to hovorím? Evanjelium o smrti má potešiť ľudí, ktorí plačú nad smrťou milovanej osoby? Pozrite, dôvodom našej útechy chce byť sám Boh. Ten Boh, ktorý nám nie je vzdialený a cudzí, ale ktorý sa v Ježišovi Kristovi stal človekom a žil ako človek so všetkými žiaľmi i radosťami a dokonca prijal i smrť.

Teda náš Boh nie je Bohom necitlivým, Bohom, ktorým by nás nevedel pochopiť v našej bolesti. On je Bohom, ktorý sám zomrel - a vieme, že toto zomieranie bolo preň nesmierne ťažké a bolestné. Tento náš Boh vie, čo je to stáť pred nezmyselnosťou smrti. Boh Otec toto prežil celkom bezprostredne pozerajúc na svojho nevinného Syna - posla svojej lásky - zabitého na kríži. Je teda Bohom nesmierne blízkym a bezvýhradne chápajúcim.

A máme ešte jeden dôvod nechať sa v tejto chvíli potešiť. Úvodná smernica k pohrebným obradom to vyjadruje veľmi pekne. Hovorí: "Pri pohrebe svojich veriacich Cirkev s dôverou slávi veľkonočné tajomstvo, aby tí, čo boli krstom pričlenení ku Kristovi zomretému i vzkriesenému, smrťou vošli s ním do života." (OE č.1)

Teda stojíme tu nie trúchliace spoločenstvo, ale spoločenstvo sláviace veľkonočné tajomstvo - tajomstvo života, tajomstvo zmŕtvychvstania. V krste totiž dostávame podiel na Ježišovom víťazstve nad smrťou, že ako Božie deti znovuzrodené vodou krstu, sme i dedičmi Božieho, čiže večného života.

Takto pozerajme, sestry a bratia, na ťažkú skutočnosť smrti nášho brata Jána i na našu vlastnú smrť. Ostaňme po celý život verní dôstojnosti Božích detí, ktorú sme prijali v krste.

A ak by sme niekedy zablúdili, nebojme sa vrátiť do náručia Cirkvi, ktorá vlastní okrem vody krstu i slzy pokánia a nájdime tu opäť svoju krstnú dôstojnosť. Veď ona nám dáva záruky, že budeme dedičmi šťastnej večnosti.