Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

 

 

Známe slovenské porekadlo hovorí: "Aký otec, taký syn!"

A väčšinou je to pravda. No sú aj výnimky. A medzi také výnimky patril svätý Alojz Gonzaga.

Svätý Alojz pochádzal zo známej šľachtickej rodiny. Jeho otec Don Ferrante Gonzaga bol markízom a pánom mesta i hradu Castiglione della Stiviere v blízkosti jazera Lago di Garda v severnom Taliansku. Často vystupoval v dôležitých službách španielskeho kráľa Filipa II. Don Ferrante nebol azda horší ako väčšina vtedajších šľachticov, no jeho životný príklad iste nebol taký, aby priviedol najstaršieho syna k rehoľnému životu a ešte menej k svätosti.

Alojz sa narodil 9. marca 1568. Hradné delá strieľali na slávu, že sa narodil dedič, ale matkin i chlapcov život viseli na vlásku. Matka urobila sľub, že ak obaja ostanú na žive, vykonajú z vďačnosti púť do Loreta. Obidvaja aj skutočne vyzdraveli a chlapec sa začal veľmi dobre telesne i duševne vyvíjať. Nábožná matka sa usilovala viesť ho k modlitbe a dobroprajnosti.

No väčšie nároky si naňho robil otec, lebo Alojz bol prvorodený, to znamená, že mal byť dedičom castiglionského panstva i gonzagovských privilégií na kráľovskom dvore. Sotva začal chlapec behať, otec mu dal urobiť malú vojenskú uniformu i zbrane. Malý kapitán sa stal miláčikom vojakov. Tak dobre sa vžil do svojej úlohy, že raz v nestráženej chvíli vystrelil z dela. Mal veľké šťastie, že ho spätný náraz nerozmliaždil. Ale otec bol pyšný, že zo syna bude smelý vojak. Iba matka sa zhrozila, a to nielen pre nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal chlapec, ale aj pre neslušné slová, ktoré sa Alojz naučil od vojakov.

Don Ferrante musel na istý čas opustiť rodinu, aby sa zúčastnil na vojenskej výprave. Vtedy sa matka usilovala odučiť chlapca všetko zlé, čo pochytil od vojakov. Bystrý chlapec nielen pochopil, ale aj ochotne prijal matkine ponaučenia. Hoci mal iba sedem rokov, pevne sa rozhodol, že bude žiť tak, aby už nikdy neurazil Pána Boha.

Keď sa Alojzov otec vrátil do Castigliona, nepáčila sa mu chlapcova veľká nábožnosť. Rozhodol sa poslať ho i s mladším bratom Rudolfom do Florencie, na dvor veľkovojvodu Františka de´Medici. Bratia tam zastávali úlohu kniežacích pážat. No Alojza nevedel odvrátiť od záujmu o duchovný život ani prepych, ani pôžitky veľkovojvodského dvora. Venoval sa i štúdiu, ale na prvom mieste bola preňho modlitba a iné úkony nábožnosti. Vo Florencii začal pravidelne pristupovať k sviatosti pokánia. Rád navštevoval florentské kostoly, z ktorých si obľúbil zvlášť starý kostol Zvestovania. Tam sa vo veku desiatich rokov zasvätil Panne Márii a urobil sľub večnej čistoty.

Roku 1579 vymenoval mantovský vojvoda castiglionského markíza za guvernéra v piemontskom Monferrate. Don Ferrante využil túto príležitosť, aby umiestil svojich synov na mantovskom vojvodskom dvore. Tu začal Alojz cítiť isté zdravotné ťažkosti, na čo mu lekári odporúčali obmedzovať jedlo a pitie. Mladík si urobil z tohto lekármi predpísaného pôstu pravidelné asketické cvičenie, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho ďalšieho života. V Mantove Alojz azda po prvý raz vážne uvažoval o tom, že sa zriekne dedičských práv v prospech mladšieho brata Rudolfa a že celkom zasvätí život Božej službe.

Na jeseň 1581 sprevádzal Alojz i s dvoma mladšími bratmi ovdovenú rakúsku cisárovnú Máriu na španielsky kráľovský dvor. Tam bol dva roky čestným pážaťom španielskeho následníka trónu Dona Diega. V tom istom čase študoval filozofiu na alcalskej univerzite. Vtedy sa vykryštalizovalo aj jeho životné povolanie. Po prečítaní istého spisu sv. Petra Kanízia a niektorých listov jezuitských misionárov sa Alojz rozhodol, že vstúpi do mladej jezuitskej rehole, ktorá v tom čase vykonala veľa v Božej službe a v službe duší.

Alojz oznámil svoju životnú voľbu rodičom. Matka nebola veľmi prekvapená, ale výbušného otca vyviedlo synovo rozhodnutie z rovnováhy. Rozhorčoval sa, zúril, vysvetľoval, žiadal vplyvných svetských pánov a cirkevných predstaviteľov, aby priviedli jeho nádejného dediča na iné myšlienky. Najsilnejším argumentom otca i jeho spojencov bolo poukazovanie na dobro gonzagovských poddaných. Alojz ako markíz mohol urobiť veľa dobrého pre nich a pre iných ľudí. To sa nedalo čakať od Rudolfa, ktorý inteligenciou a charakterom ďaleko zaostával za svojím starším bratom. Alojza veľmi znepokojoval tento dôvod, ale po dlhom uvažovaní a úprimných modlitbách dospel k presvedčeniu, že jeho povinnosťou je ísť za Božím volaním a že tak môže urobiť ľuďom lepšiu službu ako svetský mocnár.

Po dvoch rokoch ťažkého boja otec konečne ustúpil. Alojz sa verejne zriekol dedičstva v prospech brata Rudolfa a 25. novembra 1585 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ríme.

Hlboký duchovný život, ktorý Alojz viedol vo svete, sa naplno prejavil po jeho vstupe do rehole. Mladý Gonzaga nadšene využíval všetky možnosti k modlitbe a sebazapreniu. Keďže aj mimo modlitby žil v ustavičnom duchovnom sústredení, predstavení mu priamo zakázali stále myslieť na Boha, aby ho to nevyčerpávalo.

Pre neho však bolo ťažšie nemyslieť na Boha, ako sa vhĺbiť do jeho prítomnosti. Bolo by pritom omylom myslieť si, že Alojz stratil záujem o iné veci, ktoré patria k normálnemu životu. Vedel sa i nenútene zabávať. Keď sa ho raz v čase rekreácie pri hre pýtali, čo by urobil, keby vedel, že o chvíľu zomrie, odpovedal: "Pokračoval by som v hre." Táto epizódka svedčí tak o Alojzovom všestrannom záujme o život, ako aj o jeho čistom, spokojnom svedomí, spojenom s odovzdanosťou do Božej vôle.

Po noviciáte si chceli predstavení overiť Alojzove filozofické vedomosti. Na ich príkaz sa zúčastnil na verejnej filozofickej dišpute, ktorú zvládol veľmi dobre. Preto mohol hneď začať študovať teológiu. Začiatkom roku 1588 prijal nižšie svätenia, ktoré boli prvým stupňom ku kňazstvu.

V septembri 1589 musel ísť Alojz na rozkaz predstavených do Castigliona, aby pomohol vyriešiť vážne ťažkosti v Gonzagovskej rodine. Jeho brat Rudolf sa prel s mantovským vojvodom o vlastnícke právo na istý zámok. Okrem toho žil Rudolf so ženou, s ktorou neuzavrel manželstvo preto, lebo nebola zo šľachtického rodu. Alojz v krátkom čase dosiahol šťastlivé usporiadanie oboch vecí a vrátil sa do Ríma.

Na jeseň 1590 začal štvrtý rok teológie, ktorý sa mal ukončiť kňazskou vysviackou. V tom čase sa šírila po Taliansku epidémia, ktorej padli za obeť tisíce ľudí, medzi nimi aj pápež Sixtus V. a jeho dvaja nástupcovia. V tejto veľkej pohrome sa do služby chorým zapojili aj jezuiti. Nemohol medzi nimi chýbať Alojz, v ktorom sa láska k Bohu živo spájala s láskou k blížnemu. S ohľadom na jeho slabšie zdravie mu predstavení dovolili pracovať v nemocnici, kde bolo menšie nebezpečenstvo nákazy. Jedného dňa Alojz natrafil na ťažko chorého, ktorý ležal opustený na ulici. Mladý jezuita si ho s vypätím všetkých síl vyložil na plecia a odniesol do nemocnice. Bol to posledný výkon jeho samaritánskej služby. Keď sa vrátil do kláštora, musel si ľahnúť a viac už nevstal. Zomrel 21. júna 1591. Mal niečo vyše 23 rokov. Príčina jeho smrti nie je celkom jasná; bola to nákaza alebo vyčerpanosť.

Po Alojzovej smrti sa ukázalo, že tento mladý nedoštudovaný rehoľník viacej preslávil Gonzagov rod ako všetci jeho mocní predkovia. Pápež Pavol V. ho roku 1605 vyhlásil za blahoslaveného. Svätorečenie sa pre rozličné príčiny oddialilo až na rok 1726. O tri roky neskôr (1729) vyhlásil pápež Benedikt XIII. sv. Alojza Gonzagu za nebeského ochrancu mládeže, zvlášť študentov. Medzičasom vznikli rozličné spolky a hnutia, ktorých cieľom bolo nielen obdivovať, ale podľa možnosti aj nasledovať čistého a veľkodušného mladíka.

ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.