- PÔSTNA NEDEĽA
Uvedenie do bohoslužby:
Minulú nedeľu nám evanjelium ukázalo Pána Ježiša, nám veľmi podobného. Veď bol pokúšaný ako my.
Dnes nám evanjelium predstaví Pána Ježiša, nám nepodobného - osláveného.
Otvára sa nám pohľad do jeho, i našej budúcnosti.
Poprosme teda o svetlo Ducha svätého, aby sme pri dnešnom nedeľnom slávení svätej omše Ježiša aj my duchovne uvideli a viac v neho uverili.
Uvedenie do čítaní:
- Gn 15,5-12.17-18
Prvé čítanie nám hovorí o Božom prísľube Abrahámovi: hoci je starý, bude mať potomkov ako hviezd na nebi. Boh to potvrdzuje zmluvou, podľa starého orientálneho zvyku!
- Flp 3,17-4,1
V liste Filipanom vysvetľuje svätý Pavol, kde a aký je konečný cieľ i zmysel nášho života.
- Lk 9,28b-36
V evanjeliu nám dnes cirkev na premenenom Ježišovi ukazuje cieľ nášho života. Tak ako Ježiš i my ideme k víťazstvu nad zlom, k víťazstvu nad smrťou.
ŽIJEME V ZMENE, PRE ZMENU
Pri katechézke pre deti o tomto evanjeliu som ukázal moju fotografiu z čias, keď som bol novokňaz. Pýtal som sa ich či poznajú toho kňaza. Nik z nich ma nepoznal. Keď som im povedal, že ho poznajú, niektorí tipovali na bývalých pánov kaplánov.
Ešte milá perlička: Keď som ich presvedčil, že som to ja – aj keď tomu nechceli veriť – pýtal som sa ich v čom som sa zmenil. Boli na deti, až nezvykle diplomatickí. Vôbec nepovedali, že teraz som starý, že som šedivý ... ale za súcitného úsmevu dospelých povedali, že vtedy som nemal okuliare.
Keď si pozrieme staré fotografie, pozriete sa na svoje deti, vidíte ako starneme. Ako sa premieňame. Ozaj aká je to premena? Z dieťaťa na dospelého, na starca... A pokračujme – na človeka v rakve. A bolo by morbídne pokračovať ďalej - do miest pod pomníkom?! Nuž, zaznieva to staré známe: Prach si... Toto môže byť deprimujúce, alebo veľmi povzbudzujúce.
Tak ako v prípade sv. Františka Borgia (1510-1572). Bol vojvodcom, žil si na luxusne na kráľovskom dvore.
Dôležitým medzníkom vo Františkovom živote bola náhla smrť cisárovnej Izabely, 1. mája 1539. Cisár ho poveril, aby sprevádzal mŕtvolu jeho manželky do Granady a aby potvrdil jej identitu pred pochovaním 17. mája. Najmä posledný pohľad na mŕtvu cisárovnú, ktorú obdivoval, ním otriasol. Vieme si to predstaviť, keďže v tom čase neboli chladiace zariadenia. Tu si naplno uvedomil pominuteľnosť pozemských vecí. Vtedy sa uňho začala výraznejšie formovať túžba po duchovných hodnotách a kresťanskej dokonalosti. Motivovalo ho to k svätosti.
Dnešné evanjelium hovorí o úplne inej podobe premieňania sa akú zažil František Borgia. Čítali sme: Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou.
Apoštoli zažili niečo čo bolo pre nich v protiklade s tým, čo zažívali dovtedy.
Áno, Peter vyznal, a ostatní sa k nemu pridali: Ty, si Syn Boží. Ale toto! Boli z toho vedľa. Dokonca konajú proti našim predstavám, ako sa mali správať: Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Zaspali. A Peter reaguje i ďalej dosť čudne: Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach.
Chápeme, chceli si pocit šťastia predlžiť. „Postoj chvíľa, si tak krásna!...“
K čomu nás vedie tento príbeh?
K inému protikladnému postoju a iným pocitom, ako sme hovorili v úvode.
Ježiš sa vlastne nepremenil. On sa ukázal taký aký v skutočnosti vždy bol, je aj teraz a bude. Ukázal sa ako Boh. Ježiš sa premieňal neustále v človeka od svojho počatia v živote Panny Márie. Až do svojho zmŕtvychvstania.
Prečo sa premieňal? Aby sa stal jedným z nás. A prečo sa stal jedným z nás? Aby nás premenil. Lepšie povedané, aby nám pomohol premieňať sa. Preto čítame toto evanjelium vždy na druhú pôstnu nedeľu. Teda na začiatku pôstu. Mal byť to by program na náš pôst. Je to o zmysle pôstu, premieňať sa.
Skôr než začneme s náročnou premenou, pokáním, ozrejmime si to „ideovo“, aby sme našli motiváciu pre vôľu.
Ako ideovo? Na jednej strane máme skúsenosť zániku a smrti, na druhej strane ponuka niečoho krajšieho ako si vieme predstaviť. Apoštoli to nevedeli ani popísať! To je predmetom našej viery. Viera proti očividnej skúsenosti. Príkladom je nám Abrahám, ktorý Bohu uveril.
Neveriaci to nepochopí. Až ten, kto začne veriť, začne i chápať, čo je to viera. Čo je to dôverovať napriek tomu, že všetko okolo svedčí o opaku: Pomôže nám v tom poukázanie na prvé čítanie.
Bezdetný, starý Abrahám má uveriť prísľubu početného potomstva.
Bezzemok Abrahám má uveriť, že jeho potomstvu bude patriť celý kraj.
A Abrahám verí Božiemu sľubu viac, než faktom okolo sebe, a podľa tej viery zariaďuje svoj život.
Tiež viera v Pána Ježiša je vierou proti našej očividné skúsenosti.
Okolo nás denne vládne zlo, hriech - a my máme veriť, že Ježíš nás z hriechov už vyslobodil. Okolo nás denne vládne smrť - a my máme veriť, že Ježíš už smrť premohol.
Viera v Ježiša žiada to isté, čo viera Abrahámova: odvážiť sa ku skoku do tej viery. Navzdory každodenným skúsenostiam zla a smrti uveriť v dobro a život.
Preto hovorí katechizmus: „Viera, to je prekonanie nedôvery voči svetu okolo nás.”
Kto uverí, ten už nežije pre smrť. Uveril v život a žije v ňom.
Kto uverí, ten už nežije v pasivite a znechutení.
Uveril v dobro a pomáha, aby sa presadilo. Kto uverí v Ježiša, stáva sa životným optimistom.
Prečo mnohí neveria?
Keď je tak dobré veriť, prečo je veriacich tak málo? Odpoveď nám napovedá i dnešné evanjelium o premenení Pána: Ono to nie je ľahké. Človek si na ceste k viere urobí nejaký obraz, svoju predstavu Pána Ježiša. Pár náčrtov predstavy Ježiša:
Kráča obilím so zasneným obličajom.
Rozhnevaný revolucionár, vyháňajúci jarmočníkov z chrámu.
Pomstiteľ krívd, ktoré na mne ľudia napáchali.
Strýznený mučeník bičovaný pri stĺpe.
Ježišovo prebodané srdce - obeť lásky.
Každý ten obraz má svojej oprávnenie, každý je pravdivý, ale žiaden nie je úplný. Práve to si mali uvedomiť apoštolovia na Hore premenenia.
To si máme dnes uvedomiť i my s nimi. Uvedomil si to svätý pápež Ján Pavol II. a preto zaviedol nový Ruženec svetla: kde je desiatok: Ktorý sa premenil na hore Tábor. Aby sme si predstavovali Pána Ježiša aj takto.
Apoštolovia tiež mali každý svoj vlastný obraz o Pánu Ježišovi. A naraz to vidia: Pán Ježíš je iný - nevýslovne iný.
Slávny svetový maliar Salvador Dali namaľoval scénu dnešného evanjelia:
Premenený Pán, to je záplava svetla a farieb, to je výbuch sily. Jeho priatelia apoštoli pred ním oslnení cúvajú. Ako keď v noci blesk náhle presvieti temnotu, tak oni náhle zahliadli na okamžik Ježiša veľkonočného, slávneho víťaza nad zlom a smrťou.
To je obraz premeny Pána, ako to prežil umelec. A ako my? Nevieme, ale veríme.
Keď sa nás niekto opýta: „Čo sa to vlastne na Hore premenenia stalo?” - musíme odpovedať: „Nevieme.” Keď sa niekto opýta: „Ako sa to stalo?”, musíme odpovedať: „Nevieme.”
Len jedno vieme! Tento blesk premenenia nám chce naznačiť, že všetky naše predstavy o Ježišovi Kristu sú neúplné, nedostatočné, že na nich nesmieme ľpieť. Ježišovu veľkosť, slávu, lásku, môžeme len tušiť.
A ešte jedno vieme: že mu môžeme veriť a tým dát svojmu životu - ako Abrahám - pevný smer - pevnú istotu.
A že iba ten, kto uverí - a až keď uverí - pozná, čo to je za dar, veriť v Pána Ježiša. A vedie nás to k tomu, aby sme nešli k beznádejnému zániku, ale k životu.
Turzovka, 21.2.2016