Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Žiara, ktorú videli Peter, Jakub a Ján okolo postavy Pána Ježiša na hore premenenia, je odlesk veľkonočnej žiary, zore zmŕtvychvstania. Aby sme pri našom pozemskom putovaní nestrácali nádej, obráťme sa na osláveného Pána.

Najskôr však uvažujme, či vnímame Ježiša ako osláveného a či nám dodáva elán do života. 

Uvedenie do čítaní 

  1. Gn 12,1-4a

Starozákonné čítanie nás pozýva, aby sme ako Abrahám vyšli z domáckeho pohodlia, zo zlých vychodených chodníkov a vydali sa do zasnúbenej zeme - bližšie k Pánu Ježišovi. 

  1. 2 Tim 1,8b-10

Ten Timotej, ktorého svätý Pavol tak naliehavo žiada, aby zvládol denné ťažkosti, to som ja a ty, to sme my všetci, ktorí sa usilujeme žít v pokoji a Božej láske. 

  1. Mt 17,1-9

Obe čítania nás pripravovali k prežitiu evanjelia: Aby sme počuli hlas Otca, ukazujúceho na Syna, aby sme nielen dnes, ale vždy, keď sme na svätej omši, prežili niečo podobného, ako apoštoli na hore Premenenia.

 

UVIDIEŤ JEŽIŠA KRISTA

 

Môj bývalý pán kaplán hovorí: Chodím občas k starým rodičom. Babka si všimla, že stále čítam nejakú knihu. Pýta sa: „Čo to čítaš?“ On: „Sväté písmo“. Babka si ho vyžiadala a čítal. Dedo ho raz chytil, pozrel doň a povedal: „To som už počul v kostole“.  A odložil ho.

Keby tu v kostole dnes s nami počúval evanjelium niekto po prvý raz, asi by ho to zaujalo a vzrušene by sa domáhal vysvetlenia: Čo sa tam vlastne stalo 

My sme kresťania, preto nás to nevzrušilo: O premenení na hore Tábor sme už počuli, to poznáme. Potvrdzujeme skúsenosť, že človek pozná najmenej to, o čom si myslí, že to dobre pozná.

 

Pretože sme kresťania, poznáme kresťanstvo pramálo.

Jeden autor (Ladislav Simajchl) píše: Pokojne by som si zatipoval, že 90% nás tu prítomných si ešte celý Nový zákon neprečítala. A ešte: myslím, že môžem pokojne povedať i o to, že 90% z vás si ho do smrti neprečíta.

Dnešné evanjelium nám hovorí, že apoštolovia boli tiež takí, ako sme my. Denne žili s Pánom Ježišom, ale už si na neho tak zvykli, že ho už ani poriadne nevideli, nevnímali. Toľkokrát ho počuli kázať, že už všetko počuli na pol ucha. Čím viac kázni počuli, tým menej pozornosti im venovali. Musel prísť raz šok, aby ho zase lepšie vnímali. Pán sa preto rozhodol, že to tak nenechá. Vzal ich preč z ich každodennosti, preč od každodenných zvyklostí, na osamelé miesto. Tam nebolo čo robiť, za čím sa ponáhľať. Boli len oni a Pán. A tu konečne ho začali opäť vidieť: Vidieť ho tak, aký bol vždy medzi nimi, keby si dali záležať na hlbšom pozorovaní. Potom by museli často so svätým Petrom opakovať: Ty si Kristus, Syn Boha živého.

I my potrebujeme odísť z denného ruchu na osamelé miesto, aby sme uvideli Ježiša. Naše kostoly nám plnia funkciu púšte, hory premenenia. Tu sa máme aspoň na hodinu stíšiť a započúvať sa do jeho hlasu v evanjeliu. Div premenenia Pána môžeme zažiť i pri dnešnej omši v tichu premenenia. Pri svatom prijímaní môžeme zblízka zbadať žiaru láskyplných očí Pána Ježiša. Stane sa to?

Ak sa ti po omši nebude chcieť odtiaľto - ako sa nechcelo apoštolom z hory Tábor, potom môžeš pokojne odisť – to bola správne prežitá svätá omša. Ak zažiješ pocit, že je tu dobre, pokojne sa vráť k manželke, k deťom, k práci. Pretože ti kostol bol horou Premenenia a stretnutia. Máš bližšie k Ježišovi - budeš mať preto bližšie i k blížnym.

V prvom čítaní sme počuli slovo Božie k Abrahámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. I my sme duchovní synovia Abrahámovi a ten Boží hlas znie dnes i nám: Vyjdi zo svojho domu, staň sa mojim apoštolom, choď na pomoc svojmu blížnemu.

Mladí ľudia môžu tuto výzvu splniť tým, že sa rozhodnú zvoliť si apoštolát ako hlavné povolanie. Môžu sa stať kňazmi Kristovými, prameňom požehnania pre mnohých okolo seba. V týchto dňoch je práve čas k podávaniu prihlášok ku štúdiu teológie. Mnohí ako počúvame: lekári, ošetrovateľky sú v hrdinskom nasadení v krajoch, kde im hrozí nákaza, smrť.

A čo my ostatní - ženy, muži, deti, starí? Nie len niektorí ku kňazstvu, my všetci, doslova všetci sme pozvaní k apoštolátu Božieho kráľovstva pri svojom občianskom povolaní. Každý môžeme slúžiť dobru iným spôsobom, ale všetci s rovnakým cieľom. Dôverujme v Boha, že vzbudí v nás všetkých apoštolskú horlivosť. Ale musíme najskôr v sebe prekonať - ako apoštolovia v dnešnom evanjeliu - bázeň, ono pradávne: Pane, nie som hoden, to nie je pre mňa, to sa tyká ostatných.

Kto sa do služby dobra ráz dá, nech akýmkoľvek spôsobom, ten zažije tiež radosť v službe Kristove: Pane, dobre je nám s tebou.

Keď som pôsobil v na Biskupskom úrade v Banskej Bystrici prišiel za mnou pred návštevou Jana Pavla II. primár traumatologického oddelenia Dr. Očenáš a ponúkol sa, žeby vymenil pápežovi bedrový kĺb, lebo tí “makaroni“ mu to urobili zlé. Po dvoch rokoch prišiel za mnou opäť s tým, že už je na penzii a rád by šiel pomáhať na misie. Tak ako predchádzajúcu ponuku som zobral pre jeho vek ako stavanie „vzdušných zámkov“. Po mesiaci prišiel opäť celý rozradostnený, že ide pomáhať na misie v Sudáne. Len som krútil hlavu nad jeho odvahou. O rok prišiel s fotkami ako sa im podarilo aj na základe financií z Dobrej noviny vybudovať nemocnicu, čo všetko tam robia. Samozrejme nedalo sa to porovnať s oddelením ktorému šéfoval, ale bol plný nadšenia. Uvedomil som si, že nebol „snílko“, ale ako Abrahám, muž činu! Sú to asi 3 roky čo umrel. Do poslednej chvíle pomáhal iným.

Mnohí ľudia, keď príjmu požehnanie po sv. omši, tak si myslia, že všetko sa skončilo a vychádzajú z kostola, aby mysleli na to, čo ich čaká za prahom. A vlastne v tomto momente sa podceňujú dary ich účasti na obete. Ak totiž človek vychádza z kostola sám a zabúda na to, čo bolo, tak účasť nemá väčší vplyv na jeho život. Preto aj ovocie svätej obety bude márne.

Omša nekončí, keď kňaz povie: „Choďte v mene Bo­žom." Tu ešte len začína. Ak som sa rozhodol vstúpiť do spoločenstva s brat­mi, a keď sa potom vrátim domov, tak si moji blízki mu­sia všimnúť, že sa vo mne niečo zmenilo. Mali by si všimnúť, že bojujem so svojím egoizmom, že sa snažím pochopiť, pomôcť, že dokážem počúvať, že som viac tr­pezlivý, viem sa rozdeliť, naučil som sa, že je potrebné milovať.

Ako to dosiahnuť?

 

Ak vychádzame z kostola s vedomím, že je v nás prítomný Ježiš, ktorý sa s nami zjednotil vo sv. prijímaní, tak všetko podlieha zmene. Autentické stretnutie s Bohom nemožno obmedziť iba na kostol. Ono sa nekončí na prahu svätyne. Boh vychádza s človekom, aby išiel s ním do jeho príbytku, do jeho záujmov, do jeho rodiny, do jeho bolestných i radostných, veľkých i malých záležitostí. To je stretnutie, ktoré trvá.

Z kostola nikdy nevychádzam sám, vychádzam s Ježišom a vykonávam svoje úlohy spolu s ním.

Nakoľko sám nedokážem urobiť veľa vecí, natoľko spolu dokážeme všetko. „Pre Boha totiž nie je nič nemožné“. Ak idem do kostola s ním, putujeme k našim úlohám, k našim veciam a preto tieto úlohy a záležitosti vyzerajú úplne ináč, ako pred príchodom do kostola. Človek s Kristom je múdrejší, je mocnejší, je trpezlivejší, je pokojnejší, je šťastnejší.

Prosme dnes spoločne, aby nikomu z nás neschádzala ochota vyjsť za hlasom Kristovým - do služby Božieho kráľovstva.

Turzovka, Dlhá, Turkov, 12.3.2017

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.