Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Veľkonočné obdobie

Biela sobota - Vigília

             Deň Bielej soboty je dňom smútočného ticha.

Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti. Tento deň nemá preto ani vlastné liturgické obrady. Bol, rovnako ako Veľký piatok, dňom pôstu, ktorý je už teraz síce dobrovoľný, ale vrelo sa odporúča.

            Obrady veľkonočnej vigílie, ktoré dnes slávime po západe slnka, ešte aj na konci 4. stor. zaberali celú noc, pričom následná veľkonočná nedeľa nemala vlastnú liturgiu. Skoro sa však objavila prax skončenia pred polnocou, preto sa v nedeľu konala opätovná slávnosť Vzkriesenia. Tieto obrady sa postupom času posúvali najprv na večer, potom na popoludnie, ... až tak, že napokon sa, až do roku 1951, konali na Bielu sobotu ráno.

            Cirkev pri tejto liturgii v bdení očakáva a slávi Kristovo víťazné vzkriesenie. Všetky obrady by sa preto mali konať v noci. Majú tieto časti: bohoslužba svetla (veľkonočnej sviece), bohoslužba slova, krstu a Eucharistie.

            Obsahovo veľmi bohatá liturgia Veľkonočnej vigílie sa začína liturgiou svetla, kde je zapálený a posvätený oheň symbolom Božieho svetla, ktoré nám dáva Boh Otec skrze Krista. Veľkonočná svieca – paškál – je symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Z pôvodných dvoch veľkých sviec sa vyvinula jedna, ktorej veľkú pozornosť venuje galikánska liturgia.

Kríž vyrytý do paškálu je znakom smrti na kríži, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu zas symbolizuje Kristove rany, ktoré si zachoval aj na oslávenom tele. Písmená alfa a omega a štyri číslice bežného roku znamenajú, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína Kristove slová: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, bude mať svetlo života.“

Následný veľkonočný chválospev Exultet (veriaci pri ňom stoja a držia v rukách zapálené sviece) je vyvrcholením liturgie svetla a prejav vďaky veriacich za spásu. Prvýkrát sa objavuje v Missale gallicanum vetus (sakramentár z Auxerre, koniec 7. stor.). Autor textu je nám neznámy, ale čerpá z hĺbky Augustínových a Ambrózových myšlienok, aj keď jeho korene sú ešte staršie.

            Liturgia slova je zložená zo siedmych čítaní zo Starého zákona (povinné sú tri; v najkrajnejšom prípade dve, ale vždy sa musí čítať čítanie o prechode cez Červené more) a z dvoch novozákonných – epištoly a evanjelia.

            Po poslednom čítaní zo Starého zákona sa zažnú sviece na oltári a kňaz zaintonuje slávnostné Glória (Sláva Bohu na výsostiach) a počas spevu opäť zaznie organ a rozozvučia sa zvony. Po epištole zas všetci vstanú a nasleduje slávnostné Aleluja, ktoré znova zaznie po vážnych týždňoch pôstneho obdobia. 

            Po liturgii slova nasleduje liturgia krstu, ktorú tvoria Litánie k svätým, ktoré zdôrazňujú, že človek je krstom začlenený do spoločenstva svätých, požehnanie krstnej vody, počas ktorého kňaz trikrát vloží do vody paškál (táto krstná voda sa uchováva počas celého veľkonočného obdobia v krstiteľnici a ňou sa počas celého tohto obdobia krstí). Potom, ak sú kandidáti, nasleduje krst, a obnova krstných sľubov, ktorá bola do tohto obradu začlenená po roku 1951. Po obnove sľubov nasleduje pokropenie krstnou vodou (tzv. asperges), počas ktorého sa spieva Zrel som vodu. Je to stará forma pripomienky krstu, ktorá sa môže konať aj vo všetkých nedeľných omšiach počas roka namiesto úkonu kajúcnosti. 

            Nasleduje liturgia Eucharistie, pričom sa odporúča, aby tí, ktorí boli pokrstení, priniesli obetné dary.

            Na záver eucharistickej obety Veľkonočnej vigílie nasleduje procesia, ktorá sa začne pri hlavnom oltári a je oslavou Kristovho vzkriesenia. Táto je, podobne ako Boží hrob, zachovaná len v krajinách strednej Európy. Môže sa konať aj v nedeľu a sú s ňou spojené úplné odpustky za obvyklých podmienok.

Š. Fábry

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.