Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Veľkonočné obdobie

Veľký piatok v Cirkvi

Veľký piatok je ako deň Kristovej smrti odjakživa dňom smútku a pôstu.

Už v najstaršej dobe sa totiž Ježišove slová o tom, že učeníci sa budú postiť, keď im bude ženích vzatý, sťahovali práve na deň Veľkého piatku. Najstaršie svedectvá o tom siahajú až do druhého storočia. 

Jednalo sa o úplný pôst, pri ktorom sa nemohlo požiť ani trocha jedla a pitia. Kresťania trávili 40 hodín, niekde dokonca 2 celé dni, bez jedla a pitia. Výnimka platila pre tehotné ženy a chorých. S ohľadom na túto starodávnu tradíciu Cirkev aj dnes považuje tento deň za deň prísneho pôstu. (Platí tá istá pôstna disciplína ako na Popolcovú stredu.)  

                Liturgia tohto dňa sa koná popoludní, zvyčajne okolo 15. hodiny a má tri časti: Bohoslužbu slova, uctievanie Kríža a Sväté prijímanie. Na začiatku si kňaz a jeho doprovod ľahnú pred oltárom na zem dolu tvárou (tzv. prostrácia; z lat. prostratio) a zotrvajú chvíľu v tichej modlitbe. Tento úkon bol prevzatý z ceremoniálu byzantského cisárskeho dvora, ale stretávame ho už v Starom zákone. Potom nasleduje modlitba a čítanie piesne o Mojžišovi, kajúci 31. žalm a čítanie o vyvýšenom Veľkňazovi z Listu Hebrejom. Potom nasledujú pašie podľa Jána, ktoré sa prednesú rovnako ako na Kvetnú nedeľu.

            Po kázni nasledujú tzv. „Veľké prosby“, ktoré nahrádzajú Modlitby veriacich. Ony sú pôvodnou starokresťanskou formou modlitieb, ktoré časom zanikli a zaviedol ich opäť až Druhý vatikánsky koncil. Prednáša ich sám kňaz dodržujúc pôvodnú štruktúru prosieb: za Cirkev, za predstaviteľov štátov, za tých, ktorých trápia rôzne ťažkosti, za všetkých ľudí a za spásu celého sveta. Stará tradičná prax, kedy veriaci na výzvy kľakali a opäť vstávali, sa môže zachovať, ale dnes sa už zväčša nekoná.

            Nasleduje uctievanie kríža: zahalený kríž sa v sprievode prinesie k oltáru, kňaz ho postupne na trikrát odhaľuje a spieva, vždy o tón vyššie, „Hľa, drevo kríža…“, pričom si veriaci zakaždým kľaknú na tichú modlitbu. Po odhalení uctia kríž bozkom kňaz a asistencia a na záver ľud – jednotlivo, alebo z praktických dôvodov spoločne v laviciach. Počas poklony krížu sa spievajú tzv. impropériá (Popule meus, Hagios o Theos – v slov. Ó, ľude môj, ...) Kríž sa potom vystaví k verejnej poklone  až do obradov Veľkonočnej vigílie, kde ho jednotlivo môžu uctiť všetci pokľaknutím, pobozkaním alebo iným vhodným znamením. 

Uctievanie kríža pochádza z Jeruzalema a je zachované už od 4. stor. Podáva o tom správu pútnička Silvia Æthéria keď píše, že kresťania sa ráno, podľa nášho počítania o šiestej hodine, schádzali na Golgote, kde uctievali ostatky Kríža a potom od 12. – 15. hod. čítali pašie. 

            Po úcte kríža sa oltár prikryje plachtou, prinesie sa Eucharistia vopred konsekrovaná na Zelený štvrtok a po modlitbe Pána sa rozdá veriacim.

            Na záver liturgie sa Sviatosť odnáša do Božieho hrobu na poklonu. Boží hrob je veľmi starého dáta, bol známy v celej Cirkvi, ale dnes sa uchoval len v krajinách strednej Európy (v bývalej Ostrihomskej arcidiecéze – Rakúsko-Uhorsko). Tento zvyk pochádza z Jeruzalema, kde sa kresťania schádzali na miestach spojených s utrpením Pána.

Tu treba pripomenúť, že v Božom hrobe ide o poklonu Najsvätejšej Eucharistie, ktorá je na znak Kristovho pochovania zahalená priesvitným závojom. Socha Kristovho mŕtveho tela uloženého v hrobe slúži len ako obrazová meditácia pri modlitbe. „Boží hrob“ sa zachová až do obradov Vzkriesenia.

Š. Fábry

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.