Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Veľkonočné obdobie

Zelený štvrtok

          Názov tohto dňa – Zelený štvrtok – je v slovenčine odvodený z nemeckého názvu Gründonnerstag, ktorý je tradične spájaný so zelenou farbou, ale pravdepodobne vznikol zo stredohornonemeckého slovesa grienen či greinen (oba znamenajú „plakať“), čo je spojené s opätovným prijímaním kajúcich verejných hriešnikov, ktorí boli na Popolcovú stredu vylúčení zo spoločenstva Cirkvi.

Spravidla v tento deň slávia biskupi na celom svete tzv. omšu svätenia olejov, pri ktorej sa stretávajú so všetkými svojimi kňazmi a pri ktorej sa požehnávajú oleje katechumenov a chorých a svätí sa krizma. Kňazi pri tejto omši obnovujú svoje kňazské sľuby. Táto omša sa pokladá za jeden z hlavných prejavov plnosti kňazstva biskupa a za znamenie úzkej jednoty kňazov s biskupom. (Aj náš o. biskup Rudolf slávi túto svätú omšu vždy v tento deň o 9. 00 hod. v Banskej Bystrici.)

            Liturgiu večernej svätej omše v tento deň určuje predovšetkým spomienka na Ježišovu poslednú večeru a pri nej ustanovenú Eucharistiu, ale aj pri nej konaný obrad umývania nôh, symbol Ježišovej služobnej lásky, preto sa na tejto svätej omši má zúčastniť celá kresťanská obec.

             Je to teda slávnosť Eucharistie v jej najplnšom význame. 

Otec biskup Rudolf dáva preto dovolenie kňazom rozdávať pri tejto omši (a na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi) Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi.             

            Pred večernou svätou omšou sa odnesie svätená voda zo sväteničiek a všetka výzdoba kostola, aby sa zvýraznila jednoduchosť zariadenia hornej siene, v ktorej Pán slávil Poslednú večeru.

V tejto svätej omši počas Glórie zvonia zvony, aby sa potom odmlčali až do veľkonočnej noci. Tento zvyk siaha najmenej do karolínskej doby. Už Amalar z Mét (+okolo 850) v ňom vidí výraz pokory a napodobnenie Kristovho poníženia.

Podobne ako u zvonov, dochádza aj k zmĺknutiu organu, pričom motívy sú rovnaké ako u zvonov. 

 Niekde sa namiesto zvonov používajú počas Trojdnia drevené zvukové nástroje – klepáče a rapkáče (lat. crepitacula a tabulæ), ktoré tiež naznačujú pokorné poníženie Pána. Niekedy sa hovorilo aj o tzv. „pôste uší“, podobne ako pri zahaľovaní krížov a obrazov o „pôste očí“.

 Prvé čítanie tejto omše hovorí o zabití a jedení veľkonočného baránka v Izraeli, responzóriový žalm je ďakovaním za záchranu Izraelitov a druhé čítanie podáva správu o ustanovení Eucharistie podľa slov apoštola Pavla. Perikopa z Jánovho evanjelia vykresľuje Ježiša ako služobníka lásky, ktorý dáva učeníkom vzor služby a nové prikázanie lásky.

Už vo 4. stor. sa na Západe (s výnimkou Ríma) stretávame s umývaním nôh v rámci krstného obradu, ktorý so šírením rímskej liturgie postupne zanikol a udržal sa len v kláštoroch, ale 17. koncil v Tolede ho nariadil pre celé Španielsko a Gáliu. V Ríme je prvýkrát dosvedčený v 12. storočí. Význam obradu je jednoduchý – kňaz napodobňuje Krista, ktorý svojim učeníkom na znak pokory a lásky umýva pred Poslednou večerou nohy.

Po záverečnej modlitbe svätej omše sa – podľa starodávneho zvyku, kedy sa po každej omši, keď ešte nebolo bohostánkov, odnášala Sviatosť do sakristie – prenášajú v slávnostnom sprievode do niektorého z bohostánkov v bočných oltároch vopred konsekrované (premenené) dary pre liturgiu Veľkého piatku a obnažuje sa oltár. Veľmi sa odporúča zotrvať po svätej omši na adorácii. Tento zvyk má hlbokú históriu; siaha až do druhého storočia, kde bol spojený s pôstom.

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.