Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Rodičia a ja (4. prikázanie)

             Milí birmovanci!

Snáď nikdy nie sme dostatočne vďační svojim rodičom. Po dlhoročných skúsenosti v rôznych farnostiach musím povedať, že nič nie ja tak problematické a zároveň bolestné ako vzťahy rodičia a deti...

Aby ste sa v tomto vedeli zorientovať, pripadne urobiť nápravu prikladám vám opäť prednášku môjho spolužiaka Martina Mojžiša. Samozrejme doplnenú mojimi postrehmi: 

         V tejto prednáške preberieme ďalší Boží príkaz, ktorý sa nachádza už na druhej tabuli Desatora, ktoré usmerňujú vzťah medzi ľuďmi. Prvé z nich má chrániť vzťah medzi rodičmi a deťmi, čiže chráni rodinu a rieši práve spomínané problémy. 

CTI SVOJHO OTCA A MATKU

 Do väznice doviezli v putách dievča – vrahyňu. Dozorkyňu upozornili, aby nikdy nešla do cely sama, pretože je veľmi nebezpečná. Dozorkyňa sa dozvedela, že toto dievča nepoznalo rodičov, vyrastalo v ústave. Celý čas vo väzení hľadí do zeme a má veľmi zatrpknutú tvár. Dozorkyňa odomkla celu, uväznenú pobozkala a objala. Vrahyni vyhŕkli slzy: „Toto je prvý bozk, čo som dostala.“ 

         Rodina je základná bunka ľudskej spoločnosti. Je to miesto, kde sa človek má učiť tomu najkrajšiemu a najdôležitejšiemu vo svojom živote – V RODINE SA UČÍ MILOVAŤ A BYŤ MILOVANÝ. Dievčina, vrahyňa, nedostala tento dar žiť v rodine, preto v jej živote chýbala láska.

         Domov – to je matka, otec, starí rodičia, súrodenci – to je rodina. Dieťa v rodine sa učí chápať, aká veľká vec je to, že je milované a zároveň sa učí aj ono milovať. 

         RODINA MÁ BYŤ ŠKOLOU LÁSKY A PRAVÉHO KRESŤANSTVA. 

         Aj dnes platí známe príslovie: „Aké sú rodiny, taká je obec, taká je Cirkev, taký je štát.“

         Človek je tvor spoločenský. Aj Sv. písmo hovorí o tom, že človeku je ťažko žiť samotnému. O samote by veľa vedeli rozprávať starí ľudia, na ktorých zabudli ich vlastné deti. Oni by vedeli rozprávať o veľkej ľudskej bolesti, ktorú nazývame samota.

         Človek je od svojej prirodzenosti vedený k životu medzi ľuďmi. Mať dobrých priateľov, dobrých ľudí okolo seba, mať niekoho, komu nie som ľahostajný, je veľká vzácnosť v živote každého človeka. A práve rodina je miestom, kde sa človek od malička učí životu v spoločenstve. Pekné rodinné vzťahy, láska rodičov, príbuzných, sa majú hlboko dostávať do sŕdc detí, pre vytváranie ich vlastných vzťahov v spoločnosti. Kto nezažil v rodine vzťahy lásky od svojich najbližších, nemôže ich odovzdávať do spoločnosti. Lebo aj tu platí: „Nemôže človek dávať to, čo nevlastní...“ 

         A tak môžeme konštatovať: 

         AKÉ VZŤAHY DETI BUDÚ ZAŽÍVAŤ OD VLASTNÝCH RODIČOV, TAKÉTO VZŤAHY BUDÚ ROZDÁVAŤ, AKO UŽ DOSPELÍ ČLENOVIA SPOLOČNOSTI. MÔŽU TO BYŤ VZŤAHY, KTORÉ SÚ NAPLNENÉ LÁSKOU, DOBROM, OPTIMIZMOM, POZITIVIZMOM..... ALEBO SÚ TO VZŤAHY NAPLNENÉ NENÁVISŤOU, ZLOM, NEGATIVIZMOM, EGOIZMOM, SEBECTVOM A PODOBNE.                       

         Štvrtý Boží príkaz chráni rodinu, aby bola spoločenstvom, kde sa napĺňajú vzťahy lásky a dobra. Pomáha, aby sa rodina stala „SVÄTYŇOU“ LÁSKY.

         Podstatou spoločenstva sú vzťahy medzi tými, ktorí to spoločenstvo tvoria. A vieme dobre, že vzťahy si vyžadujú určité pravidlá správania, ktoré poznáme pod pojmami práva a povinnosti. Každý jeden človek v spoločenstve má mať svoje práva, ale aj svoje povinnosti. Tak tomu je aj v rodine. 

         Na záver si povieme o týchto PRÁVACH A POVINNOSTIACH RODIČOV A DETÍ. 

 Najsamozrejmejšou vecou na svete je láska rodičov k deťom. Otcovská a materinská láska je prirodzeným zákonom, je pudom, ktorý si rodičia ani vždy neuvedomujú, ale spravidla podľa neho konajú. Vždy, keď hovoríme o povinnostiach rodičov, nesmieme zabúdať, že sú to predovšetkým ich povinnosti lásky. Sú to: 

  1. POVINNOSŤ STAROSTLIVOSTI:                       

         O všetky životné potreby detí - život, zdravie, kultúrny rozvoj a pod. Touto starostlivosťou sa rodičia pričiňujú o to, aby sa ich deti mali dobre. Len zriedka sa stáva, že túto povinnosť rodičia zanedbávajú - je to hriech zanedbávania výživy. 

  1. POVINNOSŤ VÝCHOVY: 

         Výchova je zložitý a dlhodobý proces odovzdávania ľudských, duchovných a mravných hodnôt deťom. Ňou sa rodičia pričiňujú o to, aby dieťa bolo dobré. Cez výchovu rodičia majú dospieť k tomu, aby z ich nedospelého, malého dieťaťa sa stal dospelý, dobrý človek.

 Veriaci pokrstení rodičia okrem tejto výchove nesmú zanedbať ešte kresťanskú výchovu svojho dieťaťa. Cieľom kresťanskej výchovy je naučiť dieťa milovať Boha i ľudí a prebudiť v ňom zodpovednosť za jeho večnú spásu. Veľmi vážnym kazom rodičovskej lásky k deťom je hriech zanedbávania výchovy. Tento hriech zapríčiňuje mnoho nešťastia v živote detí, ale čo je najhoršie, ohrozuje ich večný život.

Aké zanedbanie vidím v našej farnosti? Výchova k premáhaniu sa. Vidíme, že v mnohých prípadoch sú deti zhýčkané. Tu na Kysuciach je to dosť prirodzený vývoj. Mnohí starí a v niektorých prípadoch i rodičia terajších deti prežili ťažký život. Opýtajte sa ako skoro stavali muži! Ráno o tretej aby chytili „Ostravu“ – autobus, ktorý ich zaviezol do Ostravy, Frýdku...aby tam tvrdo dreli. Potom sa o 17:00 vrátili, aby išli robiť na poli, alebo okolo domu. Ženy doma ťažko pracovali. Teraz si povedia: Nechceme aby naše deti to mali také ťažké a preto majú voči nim malé nároky a doslova niektoré sú ako vo vatičke. Všetko za nich robia, tie sú dlho pri počítači, ráno nedokážu vstať. V sobotu nedeľu dospávajú a nevidno ich ani v kostole... To je tzv. Opičia láska.

Aj teraz vidíme, že rodičia chodia pracovať do zahraničia, tvrdo pracujú, ale na deti nekladú také nároky. Ak iba v tom, aby sa učili, ale nevedú ich k práci v domácnosti. Rodičia drú, doma v práci a deti to zneužívajú. Všetko berú ako samozrejmosť!                       

         Pán Ježiš varuje ešte pred jedným vážnym nedostatkom lásky voči deťom, pred hriechom pohoršenia. Povedal: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili do morskej hlbiny“ (Mt 18,6). 

         Tým Pán Ježiš zároveň naznačil, že NAJLEPŠÍ VYCHOVÁVATEĽ JE DOBRÝ PRÍKLAD RODIČOV. 

         Zároveň tieto dve základné povinnosti rodičov k deťom sa stávajú aj právom detí, ktoré majú mať od rodičov. A zároveň POVINNOSTI DETÍ VOČI RODIČOM sa stávajú právom rodičov, ktoré majú mať od vlastných detí. Sú to: 

  1. POVINNOSŤ POSLUŠNOSTI:

          Svätý Pavol apoštol napísal: „Deti, vo všetkom rodičov poslúchajte, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3,20) Rodičia sú pre nás prvými zástupcami Boha na zemi. Neposlušnosť voči rodičom je hriech, ktorý veľmi narušuje a znepríjemňuje život v rodine. Táto povinnosť poslušnosti u dieťaťa trvá až do jeho dospelosti, poprípade až pokiaľ sa dieťa od rodičov neosamostatní. Keď človek dospeje a osamostatní sa, rodičia mu už priamo nerozkazujú, ale pomáhajú svojimi radami. 

  1. POVINNOSŤ ÚCTY, LÁSKY A VĎAČNOSTI: 

         Rodičia si od nás zasluhujú úctu a lásku. Stáva sa, že rodičia si neplnia voči deťom dostatočne svoje povinnosti. Napr. otec je alkoholik a pod. Ani takéto prípady neospravedlňujú dieťa, aby nemalo úctu k svojmu otcovi. Milovať a ctiť si svojich rodičov platí pre dieťa až do konca života jeho rodičov.

Keď som pôsobil v Brezne bol tam detský domov. Mnohých som tam pripravoval na birmovku, prvé sv. prijímanie. Bola tam Deniska – krásavica aj veľmi šikovná. Keď som odchádzal bola šiestačka. Vrátil som sa tam po 11 rokoch. Vychovávateľka mi o nich referovala, kde sa „uchytili“, ako sa majú.

Deniska sa dostala do Bratislavy a nemala vôbec problém nájsť si manžela. A veľmi dobrého. Ale po dvoch rokoch sa rozviedli. Deniska zanedbávala starosť o dieťa. Manžel sa vrátil z práce, dieťa sa udúšalo v plači a ona u kamarátik. Rozviedol sa, maličké dieťa prisúdili jemu. Denisa, nezažila rodinu, nenaučila sa zodpovednosti. Chýbala jej rodina.

Dokážeme dostatočne oceniť dar rodiny a byť rodičom vďační? 

  1. POVINNOSŤ POMOCI: 

         Pomáhame im najmä pri budovaní spoločného domova a tvorbe rodinného dobra. Robíme to najmä vykonávaním domácich prác, pomocou pri výchove mladších súrodencov a podobne. Nesmieme tu zabudnúť na povinnosť starostlivosti o svojich rodičov v starobe. Nie je pekné, ak sa dieťa zbavuje svojich rodičov už z akýchkoľvek dôvodov a dáva ich do rôznych domovov a starobincov. Láska dieťaťa sa má prejaviť najmä v chorobe a v starobe rodičov. 

         Istý starký z Podpoľania bol dlhé roky chorý, ležal pod perinou v kožuchu a baranici, pretože v izbe bola stále zima, nakoľko mu nemal kto zakúriť. Mal síce jedného syna, ale to bol alkoholik a slobodný. Otec videl syna iba večer, keď prišiel opitý. Keby nebolo susedky, bol by zahynul hladom a smädom. Syna márne o niečo prosil, pretože miesto služby dostal sprchu nadávok, kliatby a hrešenia. Jedného večera, keď prišiel syn domov a otec ho z postele o niečo poprosil, ten opitý a nazlostený prišiel k otcovej posteli, chytil ho za golier kožucha, vytiahol ho z postele a ťahal cez izbu. Chcel ho vyhodiť von do predsiene, kde bola stará pričňa, aby vraj tam na nej zdochol. Pravdaže celý tento sprievod častoval kliatbami a hrešením. Keď otca vytiahol na prah dverí, vtedy otec zavolal na syna: „Dosť, syn môj, po tento prah som si aj ja svojho otca vytiahol!“ 

 Myslím si, že k tomuto príbehu netreba žiaden komentár. Náš vzťah k vlastným rodičom sa nám raz vráti ako bumerang vo vzťahoch našich detí k nám. PRETO MAJTE V ÚCTE SVOJICH RODIČOV, POSLÚCHAJTE ICH, MODLITE SA ZA NICH, V STAROBE SA O NICH POSTARAJTE A KEĎ ZOMRÚ, NEZABUDNITE NIKDY NA NICH V MODLITBÁCH. 

Nezabudnime ešte na jednu vec. Štvrtý Boží príkaz znie: Cti otca a matku... Nehovorí poslúchaj, ale cti! Pozor! Nechcem tým povedať, že nemáme poslúchať, ale dieťa dorastie, opustí otca matku a pripúta sa k manželke, manželovi. Potom musia „poslúchať“ jeden druhého a nemôžu už poslúchať rodičov, lebo to vedie k rozpadu manželstiev. Musia ich ctiť – a to je možno ešte viac, postarať sa o nich...

 Katechizmus Katolícke cirkvi (KKC) píše:

2197 Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou. 

Toto prikázanie sa netýka iba rodičov a deti. Je omnoho širšie. KKC o tom píše:

2198 Toto prikázanie vyjadruje v kladnej forme povinnosti, ktoré treba plniť. Uvádza prikázania, ktoré po ňom nasledujú a ktoré sa týkajú osobitnej úcty k životu, k manželstvu, k pozemským dobrám. Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi.

 2199 Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.

Toto prikázanie zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb.

2200 Zachovávanie štvrtého prikázania má svoju odmenu: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12). Zachovávanie tohto prikázania prináša spolu s duchovným ovocím aj časné ovocie pokoja a blahobytu.

A naopak, nezachovávanie tohto prikázania spôsobuje veľké škody spoločenstvám i jednotlivým osobám. 

??? OTÁZKY A ODPOVEDE??? 

 1. Prečo rodinu nazývame „svätyňa lásky“?

Pretože v rodine sa učíme milovať a byť milovaný.

2. Aké povinnosti majú rodičia voči deťom?

1.      povinnosť starostlivosti

2.      povinnosť výchovy

3. Aké povinnosti máme voči rodičom?

1.      povinnosť poslušnosti

2.      úcty a lásky

3.      povinnosť pomoci

4. Prečo sú rodičia po Bohu našimi najbližšími bytosťami?

Pretože rodičia nám dali život a rodičia sú po Bohu naši najväčší dobrodinci.

5. Dokedy deti majú poslúchať rodičov?

Kým nedospejú, alebo kým sa dieťa neosamostatní.

6. Dokedy si deti majú ctiť rodičov a pomáhať im?

Do konca ich života.

7. Koho máme ešte poslúchať a zachovať si k nim úctu okrem rodičov?

Svetských a cirkevných predstavených.

8. Kedy nemáme poslúchnuť rodičov a predstavených?

Keď nám kážu urobiť niečo hriešne.

 

Viac k tejto téme sa dočítate aj v Katechizme Katolíckej cirkvi čísla textu: 2196-2257. Ak nemáš je na vébe. Aby ste nemuseli hľadať, tu je link: http://www.katechizmus.sk/

Vypracuj!

Prečo je podľa teba kríza úcty k rodičom a predstaveným?

 

 




Prihlásiť

Login to your account

Username *
Password *
Remember Me

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.