Kapucínsky svätec Vavrinec pochádzal z juhotalianskeho prímorského mesta Brindisi.
Narodil sa 22. júla 1559. Nevedno, prečo mu rodičia dali po krste meno rímskeho štátnika a vojvodcu Júlia Cézara. Budúcnosť však napokon ukázala, že brindiský Július Cézar mal predsa len voľačo z charakteru geniálneho Rimana, ktorého meno nosil.
Malý Július Cézar zavčasu stratil otca. Matka ho dala na výchovu do kláštora františkánov konventuálov (minoritov), kde chlapec získal i základné vzdelanie a začal humanistické štúdiá. Keď mal 14 rokov, zomrela mu matka. Vtedy sa odsťahoval z rodného mesta na sever, do Benátok, kde istý čas býval u svojho strýka.
V Benátkach dospievajúci mládenec spoznal kapucínov a zatúžil byť jedným z nich. Rehoľníci ho prijali. Július Cézar mal vtedy 16 rokov a s rehoľným rúchom prijal aj nové meno - Vavrinec. Po jednoročnom noviciáte vo Verone Vavrinec študoval logiku v Padove a filozofiu s teológiou v Benátkach. Tam bol v decembri 1582 vysvätený za kňaza.
Vavrinec mal celkove mimoriadne rozumové schopnosti, ale zvláštne nadanie mal na reči. Okrem materinskej taliančiny a latinčiny veľmi dobre ovládal biblické jazyky, hebrejčinu a gréčtinu, a jazyky národov, medzi ktorými pôsobil. Vedel dobre po francúzsky, španielsky, nemecky, ba i po česky.
So súhlasom predstavených Vavrinec aj po dosiahnutí kňazstva pokračoval v štúdiu teológie, zvlášť Svätého písma, ktoré mohol študovať z originálnych hebrejských a gréckych textov. Pritom vyučoval kapucínskych klerikov teológiu. V tom istom čase bol i kazateľom. Dobré výsledky jeho študijnej a kazateľskej činnosti zvyšovala skutočnosť, že Vavrinec bol príkladný a hlboko nábožný rehoľník. Preto mu rád už v mladom veku zveroval zodpovedné funkcie. Roku 1586, teda keď mal 27 rokov, sa stal predstaveným kláštora a magistrom novicov. O tri roky neskôr si ho toskánski kapucíni zvolili za provinciálneho predstaveného.
Nové úlohy nedovolili Vavrincovi dlho zotrvať na jednom mieste. Roku 1592 ho pápež ustanovil za kazateľa rímskych Židov. Bola to vážna a pritom veľmi chúlostivá úloha. No učený a hlboko duchovný kapucín ju zvládol dobre. Počas dvojročného účinkovania v Ríme si obdivuhodnou znalosťou hebrejčiny a biblie a úprimnou nábožnosťou získal úctu mnohých Židov.
Roku 1594 sa Vavrinec stal predstaveným benátskej a o štyri roky neskôr švajčiarskej provincie kapucínskej rehole. Roku 1599 dostal za úlohu založiť kapucínsky kláštor a kapucínsku misiu v Prahe. Bolo to ťažké podujatie, ale Vavrincova múdrosť a svätosť prekonala napokon neporozumenie a nepriateľstvo domáceho obyvateľstva, ktoré bolo z veľkej časti heretické.
Na jeseň roku 1601 sa Vavrinec ako hlavný duchovný cisárskeho vojska zúčastnil bitky s Turkami pri Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár v terajšom Maďarsku) a neúnavným povzbudzovaním vojakov prispel k víťazstvu kresťanských oddielov.
Po návrate do Talianska roku 1602 zvolili Vavrinca za generálneho predstaveného kapucínskej rehole. V tejto funkcii pochodil za tri roky peši veľkú časť Európy: navštevoval rehoľné provincie a kláštory, usporiadal kapituly, naprával nedostatky, povzbudzoval k väčšej horlivosti a vernosti v rehoľnom živote.
Roku 1606 ho pápež Pavol V. na žiadosť cisára Rudolfa II. znova poslal do Prahy, aby tam pomáhal obnoviť vieru a náboženský život. Vavrinec prevzal vedenie kapucínskej misie a pravidelnú kazateľskú činnosť v stredoeurópskej metropole. Jeho kázne navštevovali významné mestské osobnosti, vysokí cisárski úradníci a mnohí európski diplomati. Kázne dopĺňal osobnými rozhovormi s vplyvnými činiteľmi. Takto mohol urobiť veľa dobrého pre Cirkev v Čechách a v krajinách habsburskej koruny. V júni 1609 išiel na žiadosť pápeža a bavorského vojvodu do Madridu, aby získal španielskeho kráľa Filipa III. pre podporu nemeckej Katolíckej ligy. Jeho poslanie nedosiahlo plný úspech, ale predsa prispelo k zlepšeniu postavenia katolíkov v Nemecku.
V nasledujúcich rokoch až do roku 1613 pôsobil Vavrinec ako pápežský vyslanec na dvore bavorského vojvodu. Pritom zastával v rokoch 1611-1612 funkciu generálneho komisára bavorských a tirolských kapucínov.
Na jar 1613 sa vrátil do Talianska, kde vykonával rozličné funkcie a práce v službe svojej rehole. Roku 1618 sa vybral do Ríma na generálnu kapitulu a odtiaľ do južného Talianska. Pre veľké bolesti v kĺboch sa musel zastaviť v Neapole. Neapolčania boli v tom čase veľmi nespokojní s vládou španielskeho miestokráľa, ale márne sa dožadovali nápravy. Preto využili návštevu významného kapucína a zvolili si ho za delegáta, ktorý mal na španielskom kráľovskom dvore dosiahnuť zlepšenie.
Vavrinec prijal toto neľahké poslanie. Napriek miestokráľovým intrigám sa mu podarilo odplávať z Neapola. Po nútenej zastávke v Janove (na zásah miestokráľa) prišiel do Španielska v apríli 1619. Kráľ bol v tom čase v Portugalsku a Vavrinec ho zastihol až koncom mája pri Lisabone. Kráľ prijal priaznivo sympatického rehoľníka, ktorého poznal už z iných diplomatických podujatí. Ale Vavrinec tentoraz nedokončil svoje poslanie; ťažko ochorel a 22. júla, práve na svoje šesťdesiate narodeniny, zomrel. Na žiadosť významného španielskeho veľmoža ho pochovali v kostole františkánskych sestier vo Villafranca del Bierzo v severozápadnom Španielsku.
Učeného a svätého kapucína vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius VI. roku 1783. Titul a úctu svätého mu priznal pápež Lev XIII. roku 1881. Na plné teologické zhodnotenie sv. Vavrinca z Brindisi sa muselo čakať až do 20. storočia, keď sa v rokoch 1928-1956 podarilo pripraviť úplné vydanie jeho spisov. Sú medzi nimi kázne, výklad Svätého písma a trojdielny polemický spis proti luteranizmu. Spis bol odpoveďou na útočné kázne saského dvorného kazateľa P. Leysera. Vavrinec vypracoval, veľmi dôkladnú odpoveď, ale ju neuverejnil, keď sa dozvedel, že luterský kazateľ medzitým zomrel.
Z pätnástich zväzkov spisov sv. Vavrinca z Brindisi najväčšiu časť, 11 zväzkov, zaberajú kázne. Nie sú to však iba príležitostné homílie, ale systematicky spracované pravdy kresťanskej viery s hlbokou teologickou náplňou a úzko späté so Svätým písmom.
Pápež Ján XXIII. vyhlásil roku 1959 sv. Vavrinca z Brindisi za cirkevného učiteľa s titulom "Doctor apostolicus" - "Apoštolský učiteľ".
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991