Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

19. prednáška – Zo samotky do klauzúry

Predkladám prepis besedy brata Máriusom s našimi birmovancami

Cez prázdniny v r. 2002 som viedol relácie o Priateľstve. Do redakcie Radia Lumen vtedy napísal Vladimír toto:

V relácii Po západe slnka sa venujete krásnej téme „priateľstvo“ a nedá mi nenapísať o svojich priateľoch, ktorí v mojom živote znamenajú veľmi veľa, hoci som od nich fyzicky odlúčený. Hodnotu priateľstva som si silnejšie uvedomil práve tu na samotke, keď som bol od priateľov odtrhnutý a umiestnený do ticha medzi štyri holé múry, s pocitom prázdnoty, sklamania a osamotenosti.

Mal som len 20 rokov, a tak keď som si pomyslel, že tu mám stráviť v samote a tichu bez priateľov 23 rokov, ani len žiť sa mi nechcelo. Bez priateľov sa mi akoby zmenšovalo srdce, akoby nechcelo biť len pre mňa, v mojom hriešnom tele. Osamotenosť ma ničila, lebo ako hovorí Matka Tereza: „Najväčšou chorobou nie je malomocenstvo ani tuberkulóza, ale vedomie, že nikomu nie som potrebný, nikým milovaný, všetkými opustený.“

Pozor, Vladimír bol už 10 rokov na samotke - od svojich dvadsiatich rokov! A pred nim je ešte 13 rokov. Ďalej píše:

 I ja mám pre čo žiť. Dva-trikrát do roka sa z druhej strany, spoza skla stretám s ľuďmi, ktorí ma majú radi, s priateľmi. Stačí mi ich úsmev, milé slovo i to spojenie rúk cez sklo, ktoré vždy cítim a som povzbudený do ďalších dní.

Dá sa to prežiť? Ja osobne by som to rád vedel.

Pred časom mi volala sestra Eva – Fukoldka, žeby ma chcela navštíviť. Je to sestrička z Bratislavy. Spoznala ma v Brezne, kde sa mladučká venovala Rómom.

Prišla na Cyrila a Metoda aj s rehoľníkom bratom Máriusom. Pýtala sa, či ho poznám. Nepoznal som ho. Povedala: To ja Vladimír zo samotky z Ilavy – pisateľ do RL.

Tento Vladimír, teraz brat Márius je tu!

Skôr než mu dám slovo, ešte zacitujem z jeho listu:

Rýchle som zbadal, aký je život bez Boha prázdny a povrchný, že moje srdce bude nespokojné, kým nespočinie v Bohu, ako to povedal sv. Augustín. Žiť znamená, aj tu na samotke, vytvárať nejaké hodnoty a najkrajšie je slúžiť druhému. Aj tu žiť pre druhého je život a aj šťastie.

Ako ste sa k tomu dopracovali. 20 ročný vo väzení, pred nimi 23 rokov samotky. Neboli ste ani pokrstený... Napísať takéto slova:

V modlitbách za vás a za vašu prácu zostáva spojený, šťastný a dobrovoľný väzeň Božej lásky, väzeň zo samotky Vladimír.

Ako to bolo? A tu sú už jeho slova:

Milí mladí priatelia, keď sa na Vás pozerám, vidím sám seba pred 20 -25 rokmi, len s tým rozdielom, že by ste ma nenašli v kostole. Zaujímalo ma všetko iné, len nie hodnoty, ktoré dávajú zmysel života. Žil som len pre to, čo sv. apoštol Ján nazýva žiadostivosť tela, očí a pýcha života. A takýto život, v ktorom som si sám určoval, čo budem robiť, ale bez pravidiel a rešpektovania slobody, sa veľmi rýchlo skončil. 

Mal som 19 rokov, a ako to býva u mladého človeka, ktorý túži po láske, zaľúbil som sa do jednej dievčiny. Tento vzťah som však vôbec nezvládol, pretože obaja sme začali žiť len pre seba, egoistický uzavretí do svojho sveta a naša láska sa stala slepá. Slepá až natoľko, že za šťastím sme chceli ísť nezmyselnou cestou násilia. Odmietali sme rady dobrých priateľov, ignorovali sme podmienky rodičov, a keď sme sa cítili ohrození - útočili sme ! Najprv len slovami, vyhrážaním sa, no tieto sa v nás hromadili, až nás priviedli k ťažkému hriechu...

Niekto si povie, že slová neublížia, ale nie je to pravda. Slová nesú v sebe obrovskú silu. Môžu povzbudiť, pozdvihnúť, ale aj zraniť a zlomiť. Zlé slová zničili naše srdce tak, ako to bolo pri potopení Titaniku, lebo možno viete, že následkom jeho potopenia nebola veľká trhlina, ale množstvo malých dierok od ľadovca, ktoré postupne zaplavili viaceré komory. Takto zlé slová zaplavujú srdce človeka, z ktorého potom vychádzajú zlé skutky, napr. smilstvo, krádeže, vraždy. 

Aké boli následky?

Ťažko sa mi hovorí o tom, čo sa stalo, no raz prevýšilo vo mne zlo nad dobro a ocitol som sa pred súdom... Odsúdili ma na 23 rokov trestu v najťažšom väzení a previezli ma na samotku. Ostal som sám, bez priateľov a blízkych., sám so svojimi hriechmi, ktoré sa mi premietali na väzenskú stenu ako dookola opakujúci sa film. Bol som z toho zúfalý a nevedel som si ani len predstaviť, ako to prežijem, ako tam vydržím celé dve desaťročia, 8401 dní v tichu samotky. Rátal som deň po dni...a všeličo mi prebiehalo mysľou, ale dobrý Boh ma nenechal v tomto utrpení samého. 

Keď sa 20 ročný dostal do väzenia, nebol ešte ani pokrstený a teraz ste tu ako veriaci, dokonca zasvätený Bohu.

Jedného dňa priviezli k mojej samotke rehoľnú sestru na vozíčku a tá mi hneď v prvých vetách povedala: „Synku, buď sa budeš búriť a zblázniš sa tu, alebo sa staneš mníchom a vstúpiš do nového života".

Vidíte, vybral som si to Božie a dnes tu pred Vami sedím ako mních...ako pustovník. Po hriechu som sa vrátil ako márnotratný syn, a Boh ma nezničil, ale objal vo svojej Láske a vyvýšil na dôstojnosť Božieho dieťaťa, keď som na samotke prijal sviatosti krstu, prvého prijímania i birmovania. Také je Božie milosrdenstvo! Boh sa teší z návratu každého syna a dá všetko., nové srdce, nového ducha, nový život...

Aký to bol prerod?

Bolo to na začiatku môjho trestu, kedy som bol ešte neveriaci, a kedy som nevedel ani to, že hoci som tu sám pred všetkými zamknutý, tak pred Bohom nie a On je so mnou. Nevedel som to, a tak odtrhnutý od všetkých, zavretý do seba, som žil osamotenosť, ktorá mi bola trestom. Žil som len sám so sebou, v tichu, no túžil som niekoho vidieť, niekoho počuť, s niekým sa porozprávať. Nemohol som a musel som ostať izolovaný.

Ako ste to prežívali?

Prešli dlhé roky v samote a mlčaní, kde hovoril len Boh. Bola to pre mňa najlepšia škola, a keď sa ma dnes niekto pýta, ako na to spomínam, musím povedať, že samotka sa stala milým miestom môjho obrátenia a ten čas, ktorý je v ľudských očiach časom trestu, bol pre mňa časom milosti. Boli to skoro 20 ročné duchovné cvičenia, počas ktorých som v tej malej cele uskutočnil najdôležitejšiu cestu-cestu do svojho vnútra.

Otázka animátorky B. V.: Čo by ste odkázali našim birmovancom?

Chcem Vám povedať, že najťažším väzením nie je ilavská samotka, ale zamknuté srdce človeka. Preto veľmi dôležitou vecou na prijatie sv. birmovania je otvorené srdce, aby Vás Duch Svätý mohol naplniť a voviesť do slobodného, ale zároveň zodpovedného kresťanského života. V pondelok nastupujete do škôl, kde získate mnohé vedomosti, no nikde Vás nenaučia, ako máte žiť. To je úloha na celý život, pretože neraz príde situácia, kedy si položíte otázku, ako ďalej, prečo odpustiť, prečo sa obetovať, prečo nezlorečiť, prečo robiť dobro...atď. Boh nás stvoril z lásky a chce, aby sme boli šťastní. Preto nám dáva Svetlo a ukazuje, ako máme žiť. A dáva nám k tomu aj silu, dáva nám svojho Ducha, aby sme sa vedeli orientovať v živote plnom nástrah a pokušení a vybrali si správne hodnoty. Keby som vo Vašom veku prijal sviatosť birmovania a spolupracoval s Duchom Svätým, ktorého ovocím je LÁSKA, DOBROTA, POKOJ...nevybral by som si NÁSILIE, ZLO, SMRŤ. Nehovorím, že veriaci v boji dobra so zlom nepadne. To nie, ale keď prijmeme Ducha Svätého, sám Kristus sa bude prejavovať v našom živote a bude nám pomáhať prekonávať aj to menej dobré, čo je v nás. A keď neunesieme dar slobody a zablúdime, dá nám silu vstať a vrátiť sa. Je úžasné vedieť, že sa máme kde vrátiť a o koho sa oprieť. My kresťania nikdy nie sme sami. Milosrdný Boh od nikoho z nás nie je ďaleko. Jeho láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.

Ako ste vy prežili birmovku?

Krátko po birmovaní (keď som bol aj pokrstený), jedného večera otvoril veliteľ okienko na dverách mojej samotky a azda trocha ironicky sa ma opýtal: „A hodinky si nedostal? Ani iný dar?" Zrejme to tak poznal zo svojho života a len to si pamätal zo sv. birmovania. Ja som mu na to odvážne povedal: „Hodinky nie, pán veliteľ, dostal so iný, oveľa väčší dar - dostal som charakter". Neviem, či mi rozumel, no pre mňa to znamenalo, že už nie som len väzňom, číslom 37147, ale Božím dieťaťom, hlbšie zjednotený s Kristom a s Jeho Cirkvou. A takisto, že som dostal silu niesť kríž, čo bolo v prostredí väzenia pre mňa veľmi dôležité, lebo mi to pomáhalo pokorne prijímať rôzne poníženia a vytrvať v láske, ostať znovuzrodeným človekom, kresťanom.

Stáva sa, že birmovanci po prijatí sviatosti sa uspokoja a vlastne končia so životom viery!

Milí mladí priatelia, vedieť sa charakterovo priznať ku Kristovi, ktorého milujeme a je nám blízky, to je pri birmovke, ktorá nám vtláča do duše tento nezmazateľný znak- charakter, asi ten najväčší zázrak. Potom sa nestane, že birmovaním sa ukončí náš kresťanský život a prestaneme chodiť do kostola, ale naopak, naša viera bude ešte živšia. Budeme túžiť stretnúť sa v sviatostiach a v modlitbe s Tým, ktorého milujeme. A budeme Mu chcieť slúžiť a hľadať Ho aj v tých najbiednejších bratoch a sestrách, s ktorými sa stotožňuje, keď hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili".

Aj tak sa stretnete s Bohom, buď teraz, alebo po rokoch utrpenia ako ja!

Takto som to cítil na samotke, v túžbe ísť do kostola alebo do služby a nemohol som... Vy pocítite to isté a ja Vám želám a vyprosujem, aby Vás Panna Mária, ktorá bola ako nik plná Ducha Svätého, priťahovala do kostola a do Cirkvi, kde môžete stretnúť Jej Syna. Život s Ním je krásne dobrodružstvo, ktoré obohacuje a prináša do nášho nespokojného srdca radosť i pokoj.

Vo svojom liste do Rádia Lumen ste napísali:

Osobný kontakt s inými odsúdenými možný nie je a tak ostáva len služba nepriama, duchovná. Chcem zmierniť svoju vinu, preto sa snažím konať dobro obetami, modlitbami, obetovaním utrpenia, ktoré v spojení s Ježišom obetujem Nebeskému Otcovi za tých čo to potrebujú.

Niekedy pošlem odsúdenému na inej samotke v knihe, ktoré kolujú, len tak na lístku napísané slová na zamyslenie. Napr. Mária je aj tvoja Matka, daj jej preto svoje starosti. Alebo: Ježiš Ťa miluje, opätuj mu lásku. Alebo niečo z Písma: Ak je Boh za nás kto je proti nám... Dôstojný pán nie je mojim úmyslom písať Vám to pre svoju chválu, skôr je za tým otázka: Čo by som mohol z tohto miesta ešte urobiť?

Aký bol návrat do tohto života po toľkých rokoch?

Žartovne poviem, že najviac ma po prepustení prekvapilo, keď som stretal ľudí, ktorí rozprávali sami so sebou. Tak som si to myslel a mal som pocit, že mnohí sú psychicky chorí. A oni len telefonovali, no ja som nepoznal ani mobily, ani tzv. handsfree volanie. 

Ako ste sa uchytili v živote?

Venoval sa mi a venuje pán biskup Rábek. S jeho dovolením som na Nedeľu Božieho milosrdenstva vstúpil do noviciátu, prijal  pustovnícky habit a nové meno Márius Dismas. Márius z úcty k Božej Matke, ktorá ma ochraňovala dlhé roky vo väzení a Dismas po kajúcom zločincovi sv. Dismasovi ukrižovanom po Ježišovej pravici. Je to úžasne, ako hriešnikov Pán zahŕňa svojou láskou a milosrdenstvom.

Čo robíte teraz?

Od pondelka do piatku sa venujem chorým a práci s ľuďmi bez domova. Len v našom zariadení ich máme registrovaných 4600 a denne asi stovke poskytujeme možnosť hygieny, ošetrenia, stravy, ale aj pracovnej terapie. Je to krásna práca, ale aj veľmi náročná, pretože ak chceme týmto ľuďom porozumieť a pomôcť, musíme sa nechať raniť ich ranami... A to sa dá len s Božou pomocou, preto od piatku od 15 hod. do nedele do 15 hod. trávim čas ako pustovník v tichu a v modlitbe, aby som sa pred krížom stotožnil s Kristovou obetou, s jeho životom a ukrižovaním a vyprosoval Božiu pomoc pre seba i pre druhých.

Ešte otázka animátorky B. V.:

Mnohí birmovanci ostávajú vonku, málo sa zapájajú do života Cirkvi. Čo by ste im poradili?

Neviem. Na to musia prísť sami.

Na záver zacitujem slova z jeho listu do Rádia Lumen z roku 2002, keď bol ešte v samotke:

Náš najlepší Priateľ – Pán Ježiš Kristus má veľké želanie, žiť vzájomnú lásku, ktorá všetkých spája. Je to úloha medzi nami veriacimi – zjednotiť všetko v Kristovi. Silu na splnenie tohto Pánovho želania máme čerpať na svätej omši, pri prijímaní Eucharistie. Náš Priateľ – Pán Ježiš nás tak miloval, že z lásky k nám dáva svoj život, telo a krv a vyzýva nás, aby sme aj my takto milovali, že by sme boli priateľmi a žili jeden pre druhého.

Prikladám pár citátov z jeho listov:

Svätý Bernard bol presvedčený, že obrátenie jedného človeka je väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtvych. Pre mňa by bolo najkrajšie, keby všetci zistili pravdu, že Boh je svojim milosrdenstvom milujúcim a láskavým Otcom. Každý by si mohol potom v objatí tejto lásky povedať ako Dante: Moje hriechy boli strašné, ale Boh nekonečná dobrota má veľké ramená.

------

Keď som potom vďaka milosrdnej Láske odumrel tu na samotkách s Kristom hriechu a spolu s Ním som vstal do nového života, bol som vtiahnutý do prúdenia Lásky, ktorá sa dáva iným, ktorá robí ľudí šťastnými. S tou Láskou, s Ježišom, je moja samota plnosť. Pán Ježiš mi otvára srdce do takej miery, že som duchovne so všetkými spojený. Žijem duchovné priateľstvo, ktoré je tiež veľmi reálne a vďaka určitej svojej čistote aj obohacujúcejšie. Tu dokážem intenzívnejšie toto priateľstvo očisťovať, a tým ho prehlbovať. Ak by som žil pre seba, opäť by ma pohltil egoizmus, nemiloval by som druhého – teda by som nežil. A bol by som tak veľmi ďaleko od Boha, lebo „kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je Láska“ (1 Jn 4, 8). Potrebujem priateľov a priatelia potrebujú mňa.

-----

Dnes vidím priateľov ako krásny dar Božej lásky. Dante by povedal: „Večná Láska sa rozprskla v lásky nové.“, v nové lásky – v priateľov. Ďakujem Bohu za všetkých priateľov zo slobody, na ktorých mám pekné spomienky, a ďakujem Mu aj za priateľov, ktorých mi poslal do cesty pri mojom obrátení. Títo priatelia ma naučili žiť kresťanskú lásku, naučili ma, že „priateľ miluje v každý čas a v súžení je z neho brat“ (Prís 17, 17).

-----

 Hoci som na samotke, som šťastný, že patrím do Cirkvi, do spoločenstva lásky. Velitelia sa ma neraz pýtajú, čo ma napĺňa šťastím, a ako je možné, že na mojej tvári je tak často úsmev. Odpovedám príbehom z údolia malomocných, kde všetci boli poznačení smútkom a beznádejou z čakania na smrť, iba jeden muž i napriek veľmi poznačenej tváre malomocenstvom, mal radosťou žiariace oči, plné nádeje, chuti a vyrovnanosti. No prečo len on, a čo spôsobovalo, že bol iný ako ostatní? On každé ráno na svitaní chodil k brehu rieky, tam si sadol a čakal. Nečakal na východ slnka, ale na drobnú postavu, ktorá sa mu ukázala na druhom brehu rieky a obdarovala ho úsmevom. On sa pri tomto pohľade rozžiaril a nasával do seba lásku, silu, potechu od svojho priateľa – milovanej manželky, ktorá ho takto sýtila každý deň. On sa potom vrátil do tábora a z tohto stretnutia žil do ďalšieho stretnutia. Mal pre čo žiť.

------

Po návštev 2-3 krát do roka sa vraciam do svojej cely a z tohto stretnutia žijem do ďalšieho stretnutia. Nevraciam sa však sám, lebo cez ten úsmev, milé slovo a „podanie“ ruky prichádza cez priateľov ku mne, do môjho srdca, do mojej cely sám Boh a ja sa môžem denne rozžiariť z jeho blízkosti, lebo On dáva zmysel každému môjmu dňu.

------

Je krásne, keď veriaci priateľ nosí v sebe radosť – čiže Krista a poslanie priateľstva vidí v tom, že prináša radosť priateľom, ktorí sú smutní, osamotení, ktorí nepoznajú Boha alebo sa od Neho vzdialili.

 

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.