Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

11. prednáška

Prikázania – obmedzovanie, či záchrana?

 1. prikázanie 

         Milí birmovanci!

Ježiš je náš vzor, žijúci ideál s ktorým sa môžeme stretávať v Eucharistii. Starozákonný človek považoval za šťastie, že mu Boh dal prikázania, aby boli lampou na ceste jeho života. Ako berieme prikázania? Považujeme ich za svetlo nášho života? Posvietime si teda na ne. 

            Dnešnú prednášku začneme otázkou: - Prečo nám dal Pán Boh prikázania, keď nám dal slobodnú vôľu?

 Predstavte si malé dieťa, ktoré sa učí chodiť, aké je všetečné - všetko chce vidieť, všetko chytiť do rúk. Toto dieťa príde ku skrinke na riad, otvorí si zásuvku, kde sú príbory a vezme do rúk ostrý nôž na krájanie chleba. Pre dieťa, netušiace nebezpečenstvo ostrého noža, je to pekná, lesklá hračka, ktorá ho zaujme. Matka alebo otec zbadá, čo má dieťa v rukách. Pretože dospelý rodič vie, čo sa môže stať, zoberie z jeho rúk preň peknú hračku a vezme mu ju, hoci dieťa sa rozplače, lebo nechápe, prečo to otec tak urobil. My všetci jasne chápeme reakciu otca alebo matky, keď si pomyslia, čo by sa mohlo stať. Keď to dieťa milujú, nemôžu mu nechať v rukách nôž, či sa mu to páči alebo nie. Tak je to aj s nami voči Pánu Bohu.               

            Týmto prirovnaním sme nepriamo odpovedali na úvodnú otázku.

Nebeský Otec nás veľmi miluje a chce nás mať večne u seba, vo svojej blaženosti. Nie je teda zvláštne, že nám dal prikázania na cestu, aby sme šťastne k nemu doputovali. V prikázaniach múdry syn vidí otcovskú lásku, nemúdry zasa oberanie o radosti života.

Tu je len ten problém, že my sa necítime ako malé deti, naopak považujeme sa za dosť múdrych. Nezaškodí, keď sa predsa zamyslíme nad prikázaniami. Veď ide o to čo je pre nás tak dôležité – o lásku.

Staré latinské príslovie hovorí, že každé prirovnanie pokrivkáva. Samozrejme aj to s tým nožom a dieťaťom. Boh nám dáva toľko slobody, že nám nevytrhne nôž z ruky. On nás má za dospelých!

Aj najdôležitejšie prikázanie, je prikázanie lásky!

Hlavné prikázanie lásky

            Kristus vyhlásil prikázanie lásky za hlavný program ľudského života. Keď sa ho pýtali, ktoré je najväčšie prikázanie v zákone, odpovedal: „MILOVAŤ BUDEŠ PÁNA, SVOJHO BOHA, CELÝM SVOJÍM SRDCOM, CELOU SVOJOU DUŠOU A CELOU SVOJOU MYSĽOU! TO JE NAJVÄČŠIE A PRVÉ PRIKÁZANIE. DRUHÉ JE MU PODOBNÉ: MILOVAŤ BUDEŠ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO!“ (Mt 22,37-39) 

 Svätý Pavol apoštol nazýva život lásky cestou nadovšetko, lebo láska je pre nás jedinou cestou ku šťastiu. Vo svojom liste píše: „A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem. Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13,1-3).

            Podľa nemeniteľného Božieho plánu je láska zmyslom a náplňou ľudského života. Je najvyššou hodnotou - to jediné, prečo sa oplatí žiť. Nemať lásku a nedostávať ju ani od iných, to je pre človeka najväčšou chorobou a nešťastím. Svätý Ján apoštol napísal: „Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1 J 3, 14). 

            Hlavné prikázanie lásky obsahuje najvznešenejšiu úlohu pre človeka: LÁSKU K BOHU. Milovať Boha má byť pre každého človeka najvyššie poslanie a šťastie. Lásku k Bohu máme považovať za niečo viac ako len za povinnosť. Naša láska k Bohu je iba odpoveďou na jeho lásku. Svätý Ján apoštol hovorí: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 J 4,10). Láska k Bohu nás totiž povznáša, robí viac ľuďmi, nezotročuje!

            Nebeského Otca nemáme milovať tak, ako máme radi ľudí alebo veci. Milujeme ho nadovšetko. Výnimočnosť našej lásky k Bohu vyjadruje prikázanie lásky slovami: „Z celého srdca, z celej mysle, z celej duše a z celej sily.“ To znamená, že ho máme radšej ako všetkých ľudí, viac ako rodičov, priateľov alebo ktorúkoľvek vec na svete. Milovať Boha nadovšetko znamená, že ho milujeme aj viac ako seba samých. To je samozrejme nie tak vec citu, ako skôr vôle. Nadovšetko znamená, že ho rešpektujeme pri našich láskach, uvedomujeme si, že on je darca citu lásky aj darca objektov našej lásky a ďakujeme mu za to!                       

            Druhá časť prikázania lásky nám poukazuje na LÁSKU K ČLOVEKU. Boha v tomto živote nemôžeme vidieť, ale svoju lásku mu môžeme neustále dokazovať viditeľne. Stretávame ho a milujeme ho vo všetkých našich ľudských bratoch a sestrách. Láska k človeku je najlepším vyznaním lásky k Bohu. Svätý Ján apoštol napísal: „Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 J 4,20).

            Z našej lásky nemožno vylúčiť žiadneho človeka. Blížnym je nám každý človek bez rozdielu, dobrý i zlý, chudobný i bohatý, starý i mladý, zdravý aj chorý, čiernej i bielej pleti. Každého človeka milujeme preto, že je Božím obrazom a v Kristovi nám je bratom alebo sestrou.               

 DESAŤ BOŽÍCH PRIKÁZANÍ

            Príroda a celý vesmír nemôžu jestvovať bez prírodných zákonov. Bol by všade chaos a neporiadok. Svet ľudí tiež potrebuje zákony. Ľudské spoločenstvo sa riadi mravnými zákonmi, ktoré Boh ľuďom vpísal do svedomia. Osobitne ich vyhlásil na Sinaji prostredníctvom Mojžiša. Celé desatoro je aj vpísané do duši každého človeka. Aj tí, ktorí neboli pokrstení, budú súdení podľa desatora, čiže podľa prirodzeného zákona, ktorý je im vpísaný v ich prirodzenosti.

            Hoci je viac prikázaní, v skutočnosti je iba JEDNO PRIKÁZANIE LÁSKY, o ktorom sme si už hovorili. Jednotlivé prikázania zákon lásky spresňujú a rozvádzajú ho na jednotlivé životné situácie a okolnosti. Každé prikázanie je akoby ozvenou prikázania lásky.

                       

            Prvé tri prikázania vyjadrujú požiadavky lásky k Bohu, ďalšie zas požiadavky na lásku k blížnym. DESATORO JE NEZMENITEĽNÉ, ZAVÄZUJE VŽDY A VŠADE. NIK NEMÁ PRÁVO UDEĽOVAŤ VÝNIMKY Z JEHO ZACHOVÁVANIA.

I. Božie prikázanie

JA SOM PÁN BOH TVOJ. NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA, ABY SI SA IM KLAŇAL.

            Svet, v ktorom teraz žijeme, je plný príjemných ľudí a nádherných vecí. Prvé Božie prikázanie nám pomáha správne sa v ňom orientovať a vedieť zachovávať hierarchiu hodnôt. PRVÉ MIESTO MEDZI VŠETKÝMI ĽUĎMI A VECAMI, KTORÉ NÁS OBKLOPUJÚ, MÁ PATRIŤ V NAŠOM ŽIVOTE BOHU. Všetky veci a ľudia sú iba dielom Božích rúk. Boh je nekonečne viac, všetko prevyšuje svojou krásou a dokonalosťou.

            Niektorí ľudia nedávajú Bohu prvé miesto vo svojom živote. Zabúdajú na neho a počínajú si, akoby vôbec nebol. Namiesto Boha si hľadajú rôzne náhrady v podobe rôznych vecí, ako sú peniaze, majetok, kariéra a pod. Tieto veci sa im potom stávajú „božstvami“. Dnešný človek často povie priamo či nepriamo, že nemá čas na modlitbu, na kostol, na iné náboženské prejavy. U týchto ľudí je zrejmé, že Boh v ich živote už nemá prvé, dokonca žiadne miesto.                       

A tak nám Boh v prvom prikázaní káže, aby sme mali:

  1. vieru: že On je najvyšší Pán všetkého a náš Otec
  2. nádej: že nám je ochotný vždy pomáhať a chce nás priviesť k spáse
  3. lásku: že ho milujeme viac ako všetko

            Človek sa previňuje voči prvému prikázaniu vtedy, keď sa vlastne previňuje voči viere, nádeji a láske. 

A: Voči viere sa previňuje hriechom ten kto:

  1. Neverí a pochybuje o Božích pravdách (Nejde o „slepú vieru“, ale úprimné hľadanie Boh)
  2. Zrieka sa viery.
  3. Žije, ako keby Boh nejestvoval.
  4. Spolieha sa na povery (- pripisovanie takej moci nejakej veci, akú jej Boh nedal; čítať osud z karát, zo snov, vyvolávať duchov...)
  5. Dopúšťa sa svätokrádeže (- zneuctenie vecí, miest alebo osôb preto, že sú zasvätené Bohu alebo prijať niektorú sviatosť nehodne) 

B: Voči nádeji sa previňuje hriechom ten kto:

  1. Nedôverou v Božie odpustenie.
  2. Opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo. Hreší v domnienke, že mu aj tak Boh odpustí. 

C: Voči láske sa previňuje hriechom ten kto:

  1. Nenávidí Boha.
  2. Reptá voči Bohu.
  3. Opovrhuje Bohom.               

            Vieru, nádej a lásku k Bohu človek má preukazovať a prejavovať navonok a vnútorne. Tento vonkajší či vnútorný prejav človeka voči Bohu nazývame úctou alebo bohopoctou, ktorá patrí jedine Bohu. 

K vonkajším prejavom našej úcty k Bohu má patriť:

  • Slovo a vonkajší úkon: modlitba, náboženské prejavy, liturgia v chráme, vyznanie viery...
  • Život podľa Krista: vtedy naša láska a úcta k Bohu vyžaruje z každého nášho slova a skutku.
  • Klaňanie sa: je osobitným prejavom vonkajšej úcty k Bohu. Úkon poklony je vyhradený iba samému Bohu. Preto okrem Boha sa nesmieme klaňať nikomu a ničomu na svete. Kto by prejavoval úctu ľuďom alebo veciam, aká patrí iba Bohu, dopustil by sa hriechu modlárstva. 

K vnútorným prejavom našej úcty k Bohu má patriť:

  • Život v priateľstve s Bohom, život bez ťažkého hriechu.
  • Konanie náboženských úkonov v úprimnosti a pravdivosti nášho vnútra. 

Od úcty k Bohu treba odlíšiť úctu, ktorú prejavujeme svätým a Bohu zasväteným osobám alebo veciam. Svätým sa neklaniame, iba si ich uctievame. Zasluhujú si našu úctu preto, lebo ich sám Boh oslávil a sú našimi orodovníkmi u Boha. Najväčšiu úctu medzi svätými prejavujeme Panne Márii, Matke Ježiša Krista.

Keď sa pri vysvetľovaní prvého Božieho prikázania pýtam či poslucháči poznajú nejakého modlára, tak zvyknú povedať, že nie.

Určite poznáte mnohých a možno máme k nim náklonnosť aj my! Skoro ráno za sychravého, nepríjemne „surového“  počasia som šiel zháňať majstrov. Pred jedným obchodíkom som zbadal troch „dedinských bezdomovcov“. Striaslo ma. V tom studenom počasí držali fľašky piva. V jednom som poznal otca malého miništranta, ktorý mi denne miništroval. Prišlo mi ho veľmi ľúto – aj otca, aj syna. Otca preto  lebo má radšej alkohol ako šikovnú a obetavú manželku (ktorá navidomoči začala chradnúť) a dcérku (dorastajúcu krásavicu a šikovného syna). Čo poviete, nevidel som v to ráno modlára? Alkohol je pre neho modlou, ktorej sa klania. Keď som z tej farnosti odchádzal, definitívne dal prednosť svojej modle – alkoholu, práve opustil rodinu. 

Ešte si myslite, že klaňať sa Bohu je strata slobody? Nie je otrokom ten, kto nemiluje Boha?

Prikázania chránia našu slobodu.

 

??? OTÁZKY A ODPOVEDE???

 

1. Stačí na spasenie len veriť, čo Boh zjavil?

Nie, treba aj konať, čo Boh prikazuje.

2. Ktoré je hlavné prikázanie?

Hlavné prikázanie, ktoré obsahuje všetky ostatné prikázania:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a z celej svojej sily!“

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“

3. Kedy milujeme Boha nadovšetko?

Keď robíme, čo sa mu páči a nechceme ho uraziť ťažkým hriechom. Je to viac vec rozumu a vôle ako citu.

4. Kedy máme správnu lásku k sebe?

Keď sa staráme nielen o telo, ale aj o svoju dušu.

5. Kto je náš blížny?

Každý človek, priateľ aj nepriateľ.

6. Kedy milujeme blížneho ako seba samého?

Keď zachovávame Ježišov príkaz: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im!“

7. Prečo máme milovať aj svojich nepriateľov?

Pretože každý jeden človek je stvorený na obraz Boží, má nesmrteľnú dušu a sám Kristus žiada lásku k nepriateľom

8. Kde sú naše povinnosti voči Bohu a blížnemu obšírnejšie?

V desatore Božích prikázaní.

9. Čo je desatoro?

Sú to Božie prikázania, ktoré sú nemeniteľné, zaväzujú vždy a všade. Nik nemá právo udeľovať výnimky.

10. Povedz desať Božích prikázaní:

 

11 Čo nám káže Boh v prvom prikázaní?

Aby sme mali:

1. vieru, že On je najvyšší Pán všetkého a náš Otec;

 2. nádej, že nám je ochotný vždy pomáhať a chce nás priviesť k spáse;

3. lásku, že ho milujeme viac ako všetko.

12. Čo je hriechom proti viere?

1. Neveriť a pochybovať o Božích pravdách.

2. Zriecť sa viery.

3. Žiť, ako keby Boh nejestvoval.

4. Brať vážne povery.

5. Dopustiť sa svätokrádeže.

13. Čo je povera?

Pripisovanie takej moci nejakej veci, akú jej Boh nedal – čítať osud z karát, zo snov, vyvolávať duchov...

14. Čo je svätokrádež?

1. Zneuctenie vecí, miest a osôb preto, že sú zasvätené Bohu.

2. Prijatie niektorej sviatosti nehodne. Napr. naschvál zamlčať ťažký hriech v spovedi, alebo ísť k prijímaniu v ťažkom hriechu.

15. Čo je hriechom proti nádeji?

1. Nedôverovať v Božie odpustenie.

2. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo - hreším v domnienke, že mi aj tak Boh odpustí.

  

Domáca úloha:

Skús popísať svoj osobný (a úprimný) názor na prikázania.  (úvaha)

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.