Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

11. prednáška

Úcta k Bohu 2. – 3. prikázanie

          Milí birmovanci!

Možno si to ani neuvedomujeme, ale základom ozajstného a trvalého vzťahu je úcta. Len toho koho si vážime, máme k nemu úctu prijmeme za svojho priateľa, blízku osobu. A to nehovorím o láske – tá vyžaduje viac úcty. No, skúste sa zamyslieť, koho chcete za priateľa, do koho ste sa zaľúbili? Nie je tam úcta? Nie je tam podstatne to, že si objekt svojej lásky pre niečo vážite?

Tak je to aj vo vzťahu k Bohu. Preto sme hovorili o veľkom Bohu, ktorý je aj náš Otec. o Ježišovi ako o osobnosti, ktorú je hodno nasledovať, ba milovať.  Vieme, že vo vzťahu sa nemôžeme riadiť iba citom, že je tam potrebný aj rozum, aj nejaký poriadok. Vôľa? Náš vzťah, úctu k Bohu usmerňujú dva príkazy 2. a 3. Niečo k ním vám predkladám.  

         V tejto prednáške sa zameriame teda na dva ďalšie Božie príkazy, ktoré sa nachádzajú na prvej tabuli Desatora. Obidva príkazy sa vzťahujú na Pána Boha, a to na dôstojnosť jeho mena a tiež aj na siedmy deň v týždni ako na deň, ktorý má byť zasvätený Bohu. Ako už vieme, aj tieto dva príkazy vyžadujú z našej strany lásku.

Ak milujeme Boha, máme v úcte aj jeho meno a nie je nám ťažko zachovať nedeľu ako deň sviatočný. 

  1. NEVEZMEŠ BOŽIE MENO NADARMO

             Druhé Božie prikázanie nás učí, že konkrétnym prejavom lásky k Bohu je aj ÚCTA K JEHO MENU. Veď meno vždy stotožňujeme s tým, koho označuje. Zbytočne by sme niekomu hovorili, že ho milujeme, ak mu nadávame.  Ak iného ozaj miluje, tak aj jeho oslovenia budú láskavé a úctivé. Budú vždy vyjadrením jeho pekného, láskavého vzťahu k milujúcej osobe.                            

Úctu Božiemu menu prejavuje človek viacerým spôsobom:

 1. ÚCTIVO HO VYSLOVUJEME. Je potrebné chrániť sa ho vyslovovať zbytočne a bez potreby. Spomíname ho iba pri vážnych rozhovoroch o Bohu a Božích veciach alebo pri modlitbách. Sväté písmo nás napomína: „Meno Božie nemaj ustavične na ústach a menovanie najsvätejších vecí nezaplietaj do rečí, lebo neobstojíš bez viny pre ne“ (Kaz. 23,10). Neúctivé a zbytočné vyslovovanie Božieho mena je vážnym narušením lásky k Bohu. Je vyjadrením zlého vzťahu k Bohu.

            Inak to urobil istý chlapec: Náhodne som išiel zo školy za skupinou chlapcov, v ktorej bol aj on. Surovo zahrešil meno Božie a potom sa obzrel. Bol som za ním a spoznal som v ňom chlapca, ktorý chodí do kostola. Vtedy som sa opýtal: „Čo ti ten Boh urobil?“ Hrešenie a vyslovovanie Božieho mena nadarmo je len hlúpy zlozvyk, ktorý nikomu nepomôže, len zbytočne uráža Pána Boha.

             BUĎTE APOŠTOLMI MEDZI SVOJIMI SPOLUPRACOVNÍKMI A SPOLUŽIAKMI NIELEN V TOM, ŽE ICH NAPOMENIETE, ALE NAJMÄ V TOM, ŽE VÁS NIKDY NEPOČUJÚ ZAHREŠIŤ. BUĎTE SI ISTÍ, VŠIMNÚ SI TO! 

 2. VZÝVANIE BOŽIEHO MENA: Božie meno vzývame pri modlitbách, pri kresťanských pozdravoch alebo krátkych nábožných vzdychoch. Ak človek zanedbáva modlitbu, je to vyjadrenie jeho vzťahu k Bohu, resp. jeho prerušenia vzťahu k osobe, ktorá nemá v jeho živote miesto, aké mu patrí.

3. SĽUB A PRÍSAHA: Sú osobitným prejavom úcty k Božiemu menu v našom kresťanskom živote. Sú to duchovné úkony, pri ktorých vzývame Božie meno a odvolávame sa naň.

             SĽUB je dobrovoľné zaviazanie sa Bohu urobiť niečo dobré. Poznáme jednoduchý a slávnostný sľub. Jednoduchý sľub je sľúbiť niečo Bohu v skrytosti. Slávnostný sľub je verejné zaviazanie sa pred Bohom k určitým povinnostiam. Slávnostné sľuby skladajú zasvätené osoby ako sú kňazi, rehoľníci či laici. Tí sa sľubom chudoby, čistoty a poslušnosti úplne zasväcujú Bohu. Sľub daný Bohu zaväzuje vo svedomí a jeho porušenie je hriechom svätokrádeže. Vtedy berieme alebo nedávame Bohu to, čo sme mu dobrovoľne dali. Od sľubu treba odlíšiť predsavzatie. Pri ňom si iba zaumieňujeme urobiť niečo dobré, preto nás neviaže ako sľub.         

            PRÍSAHA je vzývanie Božieho mena ako svedka pravdy. Prísahu poznáme jednoduchú a verejnú. Verejnú prísahu skladajú novomanželia pri sobáši, svedkovia na súde, vojak na vojenčine a podobne. Prísaha nás viaže vo svedomí, preto jej porušenie je hriech. Zbytočne nikdy neprisaháme. Prisahať na hriešnu vec je urážka Božieho mena.

            K zneucteniu Božieho mená patrí aj preklínanie a zlorečenie: To je vtedy, keď žičíme druhému zle od Boha.

 3. SPOMEŇ, ABY SI DEŇ SVIATOČNÝ SVÄTIL

             V sobotu prišiel na ubytovňu strhaný, ale dobre zarobil. Trocha si oddýchol, zajedol, pozrel si niečo ešte v telke, dal si silnú kávu a večer o pol desiatej vyštartoval na 500 kilometrovú cestu domov spoza Prahy. Raz tlačí na plyn, raz na brzdy. Zdriemnuť neslobodno! Rádio naplno. V tvári napätie. Ďalšia cigareta. V jednej dedine už ide niekoľko ľudí na sv. omšu. On možno pôjde večer. Len tí ľudia zrazu vidia, že to auto letí z cesty. Pribehnú, vytiahnu vodiča na oráčinu. Tvár mu zakryjú novinami. Keď príde polícia, dáva mu noviny z tvári. Na jeho, už mŕtvej tvári je konečne pokoj. Konečne pokoj. Ten človek sa volal Moderný.                 

Tento skutočný príbeh je obrazom dnešného človeka. Žijeme vo vysokom tempe. Nemáme čas, náhlime sa. Náhlime sa do práce, v práci nás naháňajú, z práce utekáme, doma nás čaká každodenný večerný kolobeh,  nevieme sa zastaviť, ideme na plné obrátky. Potom preťažení, nervózni, dychtivo siahame po tom, čo nám ponúka priemysel zábavy, len aby sme preťažené zmysly odreagovali. Vo svojej každodennosti sa zriekame každej chvíle ticha, pokoja, akoby to bolo niečo škodlivé. Potom sme strhaní, nervózni, nevieme sa tešiť, nie sme schopní modliť sa, nemáme svoj názor, robíme len tak, ako druhí.                   

            A  TAK SA AJ Z NÁS KRESŤANOV STÁVAJÚ ĽUDIA BEZ BOHA, BEZ VIERY,  BEZ POKOJA, BEZ RADOSTI A BEZ MODLITBY.                  

Tretí príkaz Boha o sviatočnom dni nám prináša záchranu, aby sme nepatrili k týmto kresťanom.              

            V Starom zákone bola sviatočným dňom sobota - siedmy deň týždňa. Prví kresťania namiesto nej zasvätili prvý deň v týždni a nazvali ho nedeľa - deň Pánov.  Nedeľa sa stala hlavným sviatočným dňom preto, lebo v tento deň Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Cirkev v tento deň po celom svete prežíva radosť z Kristovho zmŕtvychvstania, oslavuje Boha, vzdáva mu vďaky za nespočetné prejavy jeho lásky.

            SLÁVENIE NEDELE MÁ BYŤ VEREJNÝM VYZNANÍM VIERY A PREJAVOM NAŠEJ LÁSKY K BOHU.           

 Ako slávime nedeľu?

         Deň Pánov zasväcujeme v prvom rade tak, že:

  1. NEPRACUJEME.

            Zachovávanie pracovného pokoja má nesmierny význam pre náš telesný a duchovný život. Ochraňujeme si ním zdravie a obnovujeme svoje duchovné i telesné sily do nastávajúceho týždňa. Chráni našu ľudskú dôstojnosť, veď človek nemá byť len pracovnou silou, nemá byť otrokom práce. Niektoré vážne dôvody nás ospravedlňujú od povinnosti nepracovať. Napr. živelné pohromy, záchrana úrody, nepretržitá prevádzka v zamestnaní, služby v doprave a v zdravotníctve a podobne.

  1. ÚČASŤOU NA SVÄTEJ OMŠI:

            Ňou vyvrchoľuje oslava Kristovho veľkonočného tajomstva. Nedeľná svätá omša má nenahraditeľný význam pre kresťanský život. Pomáha nám prehlbovať naše spojenie s Cirkvou a Kristom a duchovne nás veľmi obohacuje. Bezdôvodne vynechať svätú omšu v nedeľu je hriech, ktorým zanedbávame nielen povinnú oslavu Boha, ale si spôsobujeme aj vážnu duchovnú škodu. Od povinnosti zúčastniť sa na celej svätej omši v nedeľu nás ospravedlňujú vážne dôvody, ako sú napríklad choroba, ošetrovanie chorých, príliš veľká vzdialenosť od kostola najmä v zlom počasí, služobná povinnosť v zamestnaní a iné.

            Účasť na nedeľnej svätej omši nie je jedinou formou slávenia nedele. Nedeľu kresťan má využiť  aj na iné duchovné úkony, ako sú: modlitba, čítanie náboženskej literatúry, čítanie sv. Písma a iné...

            Nesmieme zabudnúť ešte na jednu dôležitú službu kresťana v nedeľu. Ňou je pestovanie lásky. Slúžia nám na to návštevy u príbuzných a priateľov a konanie skutkov milosrdenstva voči ľuďom, ktorí potrebujú našu pomoc, najmä chorí a trpiaci.

            Nedeľa je dňom ochrany našich rodín v súčasnom svete.  Je to deň, ktorý máme využiť pre dobro svojej rodiny a využívame ju na pestovanie rodinného života. Je to potrebné najmä teraz, keď členovia rodín sú cez pracovné dni rozídení za prácou a povinnosťami a celá rodina je spolu iba v nedeľu.

Bráňme sa toho, aby sme nedeľu brali ako povinnosť. Veď čo z toho má náš Stvoriteľ, že svätíme?! Je to pre naše dobro! Svätiť dokáže jediný tvor – človek.

Je to pre nás obohacujúce. Pamätám si z môjho pôsobenia v Detve. Jedna pani hovorí: Mali sme byt, ale chceli sme si postaviť dom. Cez soboty a nedele sme si zobrali robotu navyše. Manžel prenajal naklaďák, ja som sa zaučila na žeriave. Vykladali sme vagóny.  Bolo to dobre platené, zarábali sme. Potom soboty nedele sme robili na dome. O deti sa nám starali starí rodičia. Máme dom, ale je prázdny. Deti sa lepšie cítia u dedka a babky, dom prázdny ja mám pokazený žalúdok (brala som kde-aké lieky aby som vládala...). Ten náš dom je taký prázdny!

Ďalší obrázok zo skúsenosti:

Navštívil som priateľa futbalistu v nedeľu poobede. Prídem dnu: Prestrete v obývačke, pekný obrus, zapálená sviečka. Domáca pani: Myslela som, že prichádza už Julko. Ja: Veď prišiel som úmyselne poobede (bolo 14:00) a vy sa chystáte obedovať. Čo slávite, keď máte takto prestreté! Pani Vierka: Nič, ale manžel hrá dnes doma, tak si to užívame. Aby sa on a deti dobre cítili. Aby mali nedeľu!

Hovorí sa, že najmenej rozvodov je v Taliansku a v o Francúzsku. V Taliansku je to z dôvodov tradície a legislatívy a tiež preto, že rodina pre nich veľa znamená. Vo Francúzsku preto, lebo oni sú gurmáni a potrebujú k stolovaniu rodinné spoločenstvo. Stolovanie ich vraj aj zbližuje. Slovensko je v tomto smere dosť vzadu. Čo by sa tu malo vylepšiť?

V nedeľu mi jedna farníčka hovorí: Poobede na litánie neprídem, lebo máme veľkú rodinnú oslavu. Ja, čo oslavujete? Ona 19. rokov vnuka. Ja podivene: Aj to sa veľkolepo oslavuje? Nemal som to hovoriť. Je dobre ak sa oslavuje!

Farníčka dodala: Lepšie je to doma, ako keby šli niekde na chatu a tam „oslavovali“.

Spomínam na pána biskupa Petra Dubovského, ktorý na birmovke v Dobroči (rok 1992) pri obede povedal: Chybou slovenských rodín je, že pri obede (ak sa vôbec stretnú), riešia problémy rodiny – známky, zle správanie, výčitky manželovi, manželke... Obed by mal prebiehať v čo najpriateľskejšej atmosfére. Sám pán biskup šiel príkladom. Nevyčítal pri obede nedostatky, bol prijemný spoločník.  

Prikázané sviatky

         Podobne ako nedeľu slávime aj prikázané sviatky. Aj v tieto dni nás viaže povinnosť účasti na sv. omši a povinnosť zachovania nedeľného odpočinku.

Delíme ich na:

         A/ SVIATKY PÁNA (4): Narodenie Pána - Vianoce (25.12.); Zjavenie Pána – Troch kráľov (6.1.); Nanebovstúpenie Pána (40. deň po zmŕtvychvstaní); Slávnosť  Božieho Tela a krvi (štvrtok po Trojici)

         B/ SVIATKY PANNY MÁRIE (3): Panny Márie Bohorodičky (1.1.); Nanebovzatie Panny Márie (15.8.);   Nepoškvrnené počatie Panny Márie (8.12.);

         C/  SVIATKY SVÄTÝCH (2): sv. Petra a Pavla (29.76); Všetkých svätých (1.11.);

 

???  OTÁZKY A ODPOVEDE???

 

 1.  Kto uráža Božie meno?

1.      kto ho neúctivo a  ľahkomyseľne vyslovuje.

2.      kto sa rúha Bohu a preklína.

3.      kto hriešne prisahá.

4.      kto nedodrží svoj sľub.

 2.  Kto sa rúha Bohu?

Kto Božie meno neúctivo a potupne vyslovuje.

3.  Kto preklína?

Kto sebe alebo inému žiada od Boha zlo.

4.  Čo je prísaha?

Volať Boha za svedka, že hovoríme pravdu.

5.  Kto prisahá hriešne?

Kto prisahá bez potreby, v klamstve, alebo že urobí niečo zlé.

6.  Čo je sľub daný Bohu?

Dobrovoľné sa zaviazanie Bohu, že urobíme niečo dobré.

7.  Prečo je nedeľa sviatočným dňom?

Lebo v tento deň Pán Ježiš vstal z mŕtvych.

8.  Ako slávime nedeľu?

Účasťou na svätej omši a pracovným pokojom

9.  Čo je znesvätením nedele?

Bezdôvodne vynechať svätú omšu a  pracovať.

 10.  Čo sú prikázané sviatky?

Sú to dni, ktoré máme zasvätiť ako nedeľu.

 

Úloha:

Prečo máme podľa vás prikázania?

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.