Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

9. prednáška

MORÁLKA – náuka o mravoch 

2.1. SLOBODA A SVEDOMIE

         Milí birmovanci!

         Predchádzajúcou prednáškou sme ukončili prvú časť prípravy na birmovku. Prebrali sme náuku našej viery cez modlitbu „VERÍM V BOHA“.     

         Touto prednáškou začíname druhú časť našej prípravy. V tejto časti budeme preberať náuku morálky cez „DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ“.

         Aby sme dobre pochopili zmysel desatora a predovšetkým, aby sme pochopili zmysel, prečo máme vlastne žiť podľa Božích prikázaní, v úvode si urobíme akúsi prípravu pred Desatorom, kde sa dozvieme napr. také veci, ako: čo je to sloboda, svedomie, čnosti, vášne, hriech atď. Pojmy potrebné k desatoru.

O slobode

            Boh stvoril človeka slobodného. Prečo? Pre jedno: PRE LÁSKU. Láska sa môže vzťahovať len na slobodné bytia, a opačne, lásku môžu opätovať alebo prejavovať zasa len slobodné bytosti. Bez slobody je láska nemožná. Pre lásku a kvôli láske musí byť človek slobodný.       

            SLOBODA JE SCHOPNOSŤ KONAŤ ALEBO NEKONAŤ, A TAK VYKONAŤ SÁM OD SEBA VEDOMÉ A DOBROVOĽNÉ ČINY.

            „Slobodný človek“ znamená človek schopný povedať - „nie“. „Nie“ vyrieknuté voči Bohu je hriech. Keď sa teda človek môže rozhodnúť pre Boha alebo pre hriech, môže nás napadnúť otázka, prečo nám dáva Boh túto slobodu hrešiť? Nestáva sa spoluvinníkom, keď to pripúšťa?

            Sloboda, ktorou Boh obdaril človeka, je skutočne rizikom. Keby však toho rizika nebolo, čím by bol človek? Bol by bábkou, ktorou by Boh pohyboval, ako sa to robí v bábkovom divadle pred deťmi. Boh však chce, aby človek bol viac. Táto veľkosť človeka je mu zároveň aj ohrozením. Boh nechce, aby človek zneužil slobodu. Tak ako nechce konštruktér osobného auta, aby sa na ňom zabila rodina... Lenže Boh nevykonštruoval v človeku bezduché, bezrizikové bábkové stvorenie, ale veľkého, slobodného človeka.

            SLOBODA, KTORÚ NÁM KRISTUS ponúka, je vnútorná schopnosť rozhodovať sa pre dobré a odmietať zlé. Určite nespočíva v tom, že si robíme, čo chceme. Čím viac človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším.

PRAVÁ SLOBODA JE IBA TÁ, KTORÁ JE V SLUŽBE DOBRA A SPRAVODLIVOSTI.

            Zvoliť si zlo a nespravodlivosť je zneužitie slobody a vedie do otroctva hriechu.

            Niekedy počujeme mienku, že vraj náboženstvo zotročuje človeka a znemožňuje sa mu slobodne rozvíjať. Takí ľudia nám namiesto slobody ducha ponúkajú „slobodu hriechu“. Svätý Peter apoštol o nich výstižne povedal: „Sľubujú im slobodu, ale sami sú otrokmi skaz.“ (2 Pt 2,19). Pán Ježiš povedal, že ničiteľom slobody je hriech: „Každý, kto pácha hriech, je otrokom.“(Jn 8,34). Svätý Pavol apoštol napísal: „Bratia, k slobode ste povolaní! Avšak sloboda nesmie byť podnetom telu, ale navzájom si slúžte v láske“ (Gal 5,13).

Poznáte to, ako človek môže byť otrokom. Ako sa chváli závislí ľudia, že môžu „s tým“ prestať. A ako to nedokážu!

O svedomí

            Boh nás nenechal napospas slobode. Každý človek objavuje vo svojom VNÚTRI TAJOMNÝ HLAS, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé. Tento vnútorný hlas nazývame svedomie.

SVEDOMIE JE BOŽÍ ZÁKON, KTORÝ BOH VPÍSAL DO SRDCA KAŽDÉHO ČLOVEKA.

            Cez tento hlas človek má vynášať správny úsudok o svojom konaní. Svedomie je pre človeka veľkým Božím darom, pomocou ktorého je schopný riadiť sám seba a uskutočňovať lásku. Svedomie nás za dobré chváli a za zlé trestá výčitkami. Konať proti svedomiu je vždy zlé. Neposlušnosť voči svedomiu prináša človeku iba výčitky, smútok a nešťastie. Pred každým životným rozhodnutím sa máme radiť svojím svedomím. Povzbudzuje nás k tomu svätý Pavol apoštol: „Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5, 21-22)

                Zdravé svedomie neprestajne vyzýva milovať a konať dobré a chrániť sa zlého, a keď treba, zaznieva v srdci: Toto rob, tamtoho sa varuj! Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon, a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený.

            Choré svedomie je to, čo prestalo byť spoľahlivým vodidlom mravného konania. Otupené svedomie zasa slabo rozlišuje medzi dobrým a zlým a aj vo veľkých hriechoch vidí iba malé chyby. Túto chorobu zapríčiňuje najmä neposlušnosť voči svedomiu. Ak si nevšímame jeho podnety a výčitky, postupne „zakrpatie“ a prestane nás spoľahlivo viesť.    

            Človek si zdravé svedomie uchováva predovšetkým pravidelným spytovaním svedomia pri večernej modlitbe a pravidelnou mesačnou sv. spoveďou.

2.2. ČNOSŤ A VÁŠEŇ

         Milí birmovanci!

         Začali sme preberať základné pojmy morálky. Už vieme povedať niečo o svedomí a slobode. Teraz si povieme niečo o čnostiach a vášňach.

            Keď dnešný človek počuje slovo morálka, hneď sa pýta: čo to len bude...? ... koľko sa napočúvame o zákazoch a príkazoch, čo smieme a čo nesmieme, atď. Viem, že slovo „morálka“ mnohí chápu len ako množstvo zákazov, príkazov a obmedzení. Toto je ale nesprávny pohľad človeka, najmä kresťana, na morálku. Morálka sa nesmie chápať v tom negatívnom slova zmysle, ale naopak. Morálka človeka vyplýva z jeho prirodzeného a Božského poriadku v ňom.

            Aj neveriaci človek má morálku (Boh každému dal hlas svedomia), aj keď prirodzenú, ale predsa si uvedomuje, čo človek môže alebo nemôže robiť. Kresťan nestavia svoju morálku len na prirodzenej úrovni, ale riadi sa Božími príkazmi, čiže stavia svoju morálku na Božom poriadku. Preto pohľad kresťana na morálku nemá byť negatívny, ale pozitívny.

            Boh je láska a ak kresťan opravdivo miluje Pána Boha, vtedy aj svoj morálny život stavia na láske. V takom prípade nie je ťažké pre kresťana počúvať Božie príkazy, zamýšľať sa nad nimi a zachovávať ich. Napadá ma pekné a výstižné porekadlo: „Vtáka poznáš po perí, človeka po reči.“ Ja by som k tomu pridal: „a kresťana podľa života.“

            Téma o čnostiach a vášňach nám má pomôcť k pozitívnemu pohľadu na morálku človeka.

O čnosti

            Dobro v našom živote nekonáme iba výnimočne a náhodne. Láska k Bohu a ku všetkým ľuďom nie je vec nálady, ale stály stav a pevné životné zameranie. STÁLOSŤ V LÁSKE A PRAVIDELNOSŤ V KONANÍ DOBRA UMOŽŇUJÚ ČNOSTI.

            ČNOSŤ JE DUCHOVNÁ SCHOPNOSŤ PRAVIDELNE KONAŤ DOBRÉ SKUTKY. Je to trvalá pevná náklonnosť konať dobro, ako aj snaha konať vždy čo najlepšie. Spočíva v dobrom návyku, ktorým si nadobúdame náklonnosť konať dobro. Človek nie je čnostný automaticky, ale stáva sa čnostným, a to cez opakované morálne úsilie, cez časté jednotlivé rozhodnutia a mravné dobré skutky.

Rozdelenie čností              

PRIRODZENÁ ČNOSŤ je trvalá náklonnosť ku konaniu dobrých skutkov, získaná vlastnými silami, vlastnou námahou.

            Aj neveriaci človek svojou námahou môže získať návyky konania, ktoré u neho vytvoria pekné prirodzené čnosti akými sú napr. dobrota, spravodlivosť, pravdovravnosť, čestnosť. Aj neveriaci človek môže byť dobrý, spravodlivý, čestný a pod.

            Medzi základné prirodzené čnosti patria tieto štyri:

  1. Múdrosť: umožňuje spoznať dobro a vybrať si správne prostriedky.
  2. Spravodlivosť: je odhodlanie dať Bohu a ľuďom, čo im patrí.
  3. Udatnosť: je schopnosť rozhodovať sa pre dobro aj v ťažkých okolnostiach.
  4. Miernosť: udržiava rozumnú mieru v užívaní stvorených vecí a pôžitkov.

            NADPRIRODZENÁ KRESŤANSKÁ ČNOSŤ je Bohom vliata schopnosť, ktorá nás robí trvalo schopnými a ochotnými konať nadprirodzené skutky dobré a záslužné. Ide o dar nadprirodzený, nepatriaci k ľudskej prirodzenosti.

                       

            Božské čnosti (voláme ich tak preto, lebo ich objektom je Boh v KKC 1812 - 1845 ich voláme preto aj teologálne) dávajú schopnosť žiť v spoločenstve s Božskou Trojicou. Boh sám je ich zdrojom i pohnútkou. Základné nadprirodzené čnosti sú:

Viera: keď uznávame za pravdu všetko, čo nám Boh zjavil a Cirkev predkladá.

Nádej: keď túžime po večnom živote a v pevnej dôvere očakávame, aj túžime po milosti na jeho dosiahnutie.

Láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížnych ako seba.

O vášni

            VÁŠEŇ je silné hnutie mysle a citu. Vášeň človeka k niečomu mocne priťahuje alebo odpudzuje.          

            Základné vášne sú: láska a nenávisť, túžba a strach, radosť a smútok ako aj hnev. Vášne samy o sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Keď vedú k dobrému konaniu, sú mravne dobré. V opačnom prípade sú mravne zlé. Vášne môžu prispieť k získaniu čností, ale aj nerestí.

            Vášne nesmieme ničiť, mrzačiť, ale iba zdisciplinovať, dostať ich pod vedenie ducha. (Stoici vášňami nesprávne pohŕdali – podobne ako niektoré orientálne spirituality)

Vlastnú dôstojnosť dosahuje človek tým, že sa oslobodzuje z každého zajatia vášne a smeruje k svojmu cieľu slobodnou voľbou dobra.

            Vášne ako ľudský úkon majú zostať pod vládou rozumu. Zasahovanie rozumu nie je v potlačení vášne, ale v jej regulácii, a to zvnútra. Keďže sa na prejave vášne zúčastňuje rozum, nie sú vášne človeka vášňami zvieraťa, hoci podobnosť tu je.

2.3. MILOSŤ A SVÄTOSŤ

         Milí birmovanci!

         Dnes si ešte si vysvetlíme ďalšie pojmy v mravouke. Už vieme niečo o slobode a svedomí, o čnosti a vášni. Teraz si niečo povieme o  SVÄTOSTI.

O dare svätosti

            Základné poslanie človeka na tejto zemi je jeho vlastná spása. Prísť do neba je základný cieľ ľudského života. No vlastnou silou, vlastnými schopnosťami sa človek nemôže sám spasiť. Potrebuje na to pomoc Boha

            BOH NÁM POMÁHA, ABY SME BOLI SPASENÍ.

 Ježiš nechce stratiť nikoho a každému človeku ponúka svoje milosti k spáse. Je na človeku, či tie dary prijme, alebo ich odmietne. Keď sa človek odlúčený od Ježiša spamätá a zatúži znova sa naňho napojiť, Pán ho vo svojej nekonečnej láske prijíma a vráti mu stratený Boží život v celej pôvodnej kráse. Obnoví prúdenie Božieho života do jeho duše v nezmenšenej intenzite, ako keby sa nič nebolo stalo. Takže človek má vlastne vždy možnosť znova začať s Bohom

            Mnohí ľudia, keď počujú slovo SVÄTOSŤ, myslia si, že to patrí len vyvoleným, ktorí sú zavretí v kláštoroch a ktorí s prevrátenými očami, zloženými rukami, kľačiac na kolenách, slúžia Pánu Bohu a zriekajú sa sveta. Ale to nie je pravda. Svätosť je pre všetkých ľudí v akomkoľvek povolaní a stave. Byť svätý znamená predovšetkým snahu človeka žiť v priateľstve s Ježišom. Keď človek stratí ťažkým hriechom tento dar, jeho nasledovný krok má byť krokom ľútosti, odprosenia Boha a cez sv. zmierenia nadobudnutie opätovného priateľstva s Bohom.

            Mladý tridsaťpäťročný muž má vo svojom manželstve dve deti. Šesťročné dievča a desaťročného chlapca. Obidve sú debilné. A každé iným spôsobom. Otec ich ráno odváža autom do dvoch od seba vzdialených zdravotných ústavov. A popoludní ich zasa priváža domov do domácej opatery. Vraví, že každý deň tak urobí autom 70-80 kilometrov pre svoje deti. Aby mohol túto službu deťom každý deň poskytnúť, rozhodol sa pracovať v Matadorke výlučne iba v nočných smenách. A tak už celé roky robí každú noc ťažkú prácu v gumených čižmách pri teplote dakedy až 50-stupňovej. Keď sa ráno po pracovnej smene vráti domov, rozvezie svoje deti, potom si ľahne spať a popoludní si zasa ide po deti. Keď sa ho niekto opýta, odkiaľ berie silu na takúto obetu, odpovie: „Podľa príkladu matky Terezy aj ja som v ustavičnom spojení s Ježišom a z neho prúdi do mňa život, Božia láska. Tou milujem svoju rodinu a svoje deti. Nezamenil by som ich za nijaké iné na svete a ani na chvíľočku som nepomyslel na možnosť nejakej inej ženy. Som s mojou manželkou a s mojimi deťmi šťastný. Jedinou mojou silou je život s Kristom.“ Vraví, že veľa počul o živote rehoľnej sestry Terézie z Kalkaty, ktorá má úžasnú lásku k postihnutým, chorým a zomierajúcim, takže na celom svete ju obdivujú veriaci a neveriaci, ba dokonca v Sovietskom zväze (vtedy to bola bašta komunizmu – teda odboja proti Bohu) jej dovolili založiť kláštor v meste Kyjeve a je odmenená rozličnými cenami, vyznamenaniami a doktorátmi, ba aj Nobelovou cenou.

            Na tomto príbehu sa môžeme povzbudiť príkladom otca rodiny, ktorý zo spojenia s Kristom čerpá obrovskú energiu pre obetu svojho života. Aj takto sa žije svätosť v dnešnej dobe.

2.4. HRIECH

         Milí birmovanci!

         Boh prichádza, aby oslobodil človeka od najdôležitejšej prekážky vzťahu medzi Bohom a človekom. Ježiš Kristus prichádza na svet hlavne kvôli HRIECHU. V tejto prednáške si povieme niečo o tejto prekážke vzťahu človeka a Boha.

O hriechu

            Svet, človek si zasluhoval odsúdenie. Prečo? Hlavná príčina bola v hriechu. Prvý človek odmietol Boží plán, ktorý s ním mal Boh. Chcel sa stať rovný Bohu. Chcel byť Bohom. Človek tak odmieta Boha, odmieta jeho lásku, a tak ide sám proti sebe. Cieľ človeka je večné šťastie, ktorým je Boh. A človek sa chce stať cieľom, chce sa stať Bohom.

            To je tragédia v dejinách ľudstva. Tragédia, ktorá sa tak často opakuje. Lebo každý jeden hriech je odmietnutím veľkej ponuky Boha človeku, ktorá spočíva v jeho konečnom cieli.

Prichádzame k podstate hriechu:

  • Je urážkou Boha. Človek sa hriechom stavia proti svojmu Stvoriteľovi, od ktorého je v plnosti závislý.
  • Odvádza človeka od posledného cieľa, ktorým je večná blaženosť v spoločenstve s Bohom. Skutok, ktorý človeka vedie k poslednému cieľu, je mravne dobrý, skutok, ktorý od neho odvádza, je mravne zlý.
  • Je skutok proti rozumu. Zraňuje ľudskú prirodzenosť a vážne narušuje ľudskú solidaritu, ľudské vzťahy. Realita, ktorá ide proti človeku, pretože je v rozpore s prirodzenosťou človeka.

            Sv. Bonaventúra hovorí: „Stvoriteľ nemohol človeka postaviť do tak biedneho stavu, v ktorom sa nachádza dnes.“ Boh je dokonalosť dobra a čo stvoril, muselo byť dokonalé a dobré. Vo svete stvorenom Bohom hriech nemal svoje miesto. Svet a človek boli stvorení bez tejto deformácie. Príčina hriechu, ako sme si už povedali, je v snahe človeka byť ako Boh. Prvý hriech človeka je poruchou celého kozmu a harmónie stvorenstva. Človek si aj dnes uvedomuje, že nie je tým, čím by mal byť. Dedičný hriech narúša súlad a súzvuk kozmu.

            Dnešný svet, človek, odmieta a neprijíma skutočnosť hriechu a neprijíma predovšetkým dedičný hriech. Mnohí úplne vymazali hriech zo svojho slovníka. Ich postoje sa zhodujú s názormi nám už známeho ateizmu, ktorý chcel pojem hriechu úplne vymazať zo sveta. Avšak ukazovať, čo je hriech, neznamená odsudzovať. Ukazovať hriech znamená vytvoriť podmienky pre spásu. Hriech teda nie je nejaké tmárstvo minulosti, výmysel kňazov na strašenie ľudí. (Jed z fľašky neodstránime prelepením jeho názvu – bolo by to nebezpečné!)     

            Ale HRIECH JE REALITA ŽIVOTA, KTOROU SA ČLOVEK STAVIA PROTI LÁSKE BOHA. Hriech je deformácia plánu Boha s človekom. Je to skutočnosť, ktorá bráni človeku dosiahnuť svoje šťastie.

  1. Vat. koncil o hriechu hovorí: je to vzbura človeka voči Bohu. Lenže pojem hriechu pochopí iba človek veriaci, ktorý verí v existenciu bytosti absolútna, ktorým je Boh. Pretože koreňom hriechu je neposlušnosť, odmietnutie, nepriateľstvo voči Bohu – odvrátenie sa od Boha.

            Človek môže a má odpovedať svojím „ÁNO“ na Božie volanie. Ale môže odpovedať i svojím „NIE“-hriechom. Jeho „nie“ je odmietnutie Božích príkazov, nevernosť prirodzenému zákonu, hlasu svedomia. Boh chce, aby človek dosiahol šťastie. Lenže človek v živote svoje šťastie hľadá niekde inde.

            Ľudia sa často pýtajú na podmienky, kedy je ich skutok hriechom. Človek často nevie, kedy sa jeho skutok už pokladá za hriech.

Podmienky, ktoré musia byť splnené, ak chceme povedať o skutku, že je hriechom, sú tieto:       

  1. POZNANIE zo strany človeka, že predmet skutku je zlý. Čiže je to poznanie, že to, čo robí ,nie je správne... Nevedomosť človeka pred Bohom ospravedlňuje. Ak vodič urobí nejaký priestupok, napr. vojde do protismeru, a nevedel o tom, táto jeho nevedomosť ho neospravedlňuje. Aj tak platí pokutu. Pred Bohom sa za hriech človeku pripočítava iba skutok, o ktorom človek vie, že je zlý.
  2. JASNÉ VEDOMIE ZO STRANY ČLOVEKA. Keď chýba vedomie zla, napr. u dieťaťa, slabomyseľného, opitého a pod, vtedy nemožno hovoriť o hriechu.
  3. SLOBODA KONAJÚCEHO.

            Ak niektorá z týchto podmienok chýba a človek skutok vykoná, dopustí sa hriechu iba materiálne, ale hriech sa mu nepripočítava. Ak sa ho dopustí vedome a dobrovoľne, pácha hriech formálne – pripočítava sa mu formálne ako odklon od Boha. Na základe týchto troch podmienok vieme presne určiť, čo je hriech a čo nie je.

            HRIECH JE VEDOMÉ A DOBROVOĽNÉ POSTAVENIE SA PROTI BOŽEJ VÔLI. JE TO OPAČNÉ KONANIE, AKÉ OD NÁS POŽADUJE BOH. On pre nás chce vždy dobro, ale my to odmietame. Náš postoj je postojom urážky, urážky lásky.

Aké sú zdroje hriechu?

  • Zneužívanie slobody

Prvá a najhlbšia príčina hriechu. Človek zneužíva svoju slobodu, ktorú dostal od Stvoriteľa ako veľký dar.

  • Zlá žiadostivosť

Človek nesie so sebou následky prvého hriechu, prvého odklonu človeka od svojho Stvoriteľa. Poriadok, ktorý do neho vložil Boh, bol narušený. Túžba po dobre bola u človeka prvým hriechom zdeformovaná.

  • Neresť

 Ak sa hriech zmení na návyk, potom je pripravená pôda na čoraz intenzívnejšie opakovanie sa tohto hriechu. Je to náklonnosť k určitému hriechu, ktorá sa nazýva neresťou.

            Je vhodné spomenúť, že Ježiš Kristus nás vykúpil a dal nám prostriedky a zostáva vždy pri človeku, dáva mu silu a schopnosti, aby dokázal zvládnuť slobodu, aj svoju vlastnú žiadostivosť.

 „Ťažký“ a „ľahký“ hriech:

             Dôležitý je rozdiel medzi týmito hriechmi. Nazývame ich aj smrteľný a všedný. Toto druhé rozdelenie nám lepšie poukazuje na podstatu ich rozdelenia.

            SMRTEĽNÝ: je totálnym odlúčením človeka od Boha. Ničí v človeku nadprirodzený život, duša stráca milosť posväcujúcu a odvracia od Boha, ktorý je posledným cieľom a jeho blaženosťou. Je to totálny odklon od smeru k večnému životu. Predmet skutku musí byť vo veľkej veci, vedomý a slobodný. V takomto stave človek nemôže byť spasený.

            VŠEDNÝ: ľahké alebo všedné previnenie. Je to tiež nesúlad, neporiadok, nezriadenosť, ale nie až natoľko, aby došlo k totálnemu odklonu od Božej lásky. Všedným hriechom sa zmenšuje intenzita lásky človeka k Bohu. Je to previnenie v malej veci alebo aj vo veľkej veci, ale nie celkom vedomé či dobrovoľné. Nebezpečenstvo všedného hriechu spočíva predovšetkým v tom, že pripravuje cestu hriechu smrteľnému.                

Obidva druhy hriechov človek môže spáchať:

  • previnením: myšlienkami, slovami, skutkami a žiadosťami
  • zanedbaním dobrého: nevykonaním povinného dobrého skutku          

            Niektoré hriechy majú vlastné pomenovanie. Sú to takzvané hlavné hriechy, ktorých je sedem.

Sedem hlavných hriechov: 1. Pýcha 2. Lakomstvo 3. Smilstvo 4. Závisť 5. Obžerstvo 6. Hnev 7. Lenivosť

            Spomenieme si tu ešte jeden druh hriechov, ktoré nazývame do neba volajúce hriechy.

 Do neba volajúce hriechy: 1. Úmyselná vražda 2. Sužovanie vdov a sirôt 3. Nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu.

            Písmo tvrdí: „Kto by z vás tvrdil, že je bez hriechu, je luhár, ten klame.“ Človek je slabý a často padá, často sa hriechom previňuje voči Božej láske. Boh myslel aj na túto slabosť človeka. A dal mu dar, ktorý človeka dokáže vrátiť do náručia a milosti, lásky Božej. Týmto darom je sviatosť zmierenia, kde Boh odpúšťa človeku. Dáva mu novú nádej, novú šancu kráčať za svojím cieľom.

??? OTÁZKY A ODPOVEDE z deviatej prednášky ???

1.       Čo je sloboda?

Je schopnosť konať alebo nekonať vedomé a dobrovoľné ľudské činy.

2.       Aká je pravá sloboda?

Je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti.

3.       Čo je svedomie?

Svedomie je Boží hlas v našom vnútri, ktorý nám hovorí, čo je dobré a čo zlé.

4.       Ako sa staráme o svoje svedomie?

Náboženským vzdelávaním, pravidelným spytovaním si svedomia a spoveďou.

5.       Prečo sme povinní rešpektovať svedomie každého človeka?

Preto, lebo vo svedomí je každý zodpovedný iba Bohu.

6.       Čo je čnosť?

Je to trvalá pevná náklonnosť konať dobro, snaha konať vždy čo najlepšie.

7.       Ako si nadobúdame čnosti?

Čnosti si nadobúdame vytrvalým cvičením a sebavýchovou.

8.       Kto je čnostný človek?

Je ten, kto je vždy pohotový konať dobro.

9.       Aká je to prirodzená čnosť?

Je to trvalá náklonnosť ku konaniu dobra, získaná vlastnými silami, vlastnou námahou.

10.    Ktoré sú základné prirodzené čnosti?

1.     múdrosť – poznanie dobra

2.        spravodlivosť – dať každému, čo mu patrí

3.        udatnosť – konať dobro aj v ťažkých okolnostiach

4.       miernosť – zachovať mieru v užívaní všetkého

11.    Aká je to nadprirodzená čnosť?

Bohom daná schopnosť a náklonnosť konať dobro.

12.    Ktoré sú základné nadprirodzené čnosti?

1.     viera – uznanie a prijatie Božieho zjavenia

2.       nádej – túžba a dôvera vo večnosť

3.       láska – vzťah milovania Boha a blížnych

13. Môžeme sa spasiť vlastnou silou?

Nie. Na spasenie potrebujeme Božiu pomoc (milosť)

14. Čo je Božia pomoc (milosť)?

 

Je dar, pomoc, ktorú dáva Boh človeku, aby sa mohol spasiť.

15. Čo spôsobí Boh v duši človeka svojou pomocou?

Posilňuje myseľ a vôľu k vykonaniu dobrého skutku a ochrane pred zlom.

16. Kedy človek získava priateľstvo s Bohom

Pri krste a po dobrej vykonanej sv. spovedi.

17. Dokedy zostáva človek v priateľstve s Bohom?

Kým nespácha ťažký hriech.

18. Čo je svätosť?

Neustála snaha človeka žiť v stave priateľstva s Bohom, čiže žiť v láske k nemu a blížnym.

19. Čo je hriech?

Je realita života, ktorou sa človek stavia proti láske k Bohu a ľuďom.

20. Kedy sa človeku jeho skutok môže považovať za hriech?

1.    Ak má poznanie, že to čo robí je zlé.

2.       Ak má v poriadku vedomie, rozum.

3.       Ak má slobodu konania.

21. Ako sa môžeme dopustiť hriechu?

1. Myšlienkami a žiadosťami, 2. Slovami, 3. Skutkami, 4. Zanedbaním dobrého.

22. Sú všetky hriechy rovnaké?

Niektoré sú ťažké – smrteľné, iné ľahké – všedné.

23. Kto sa dopúšťa ťažkého hriechu?

Kto sa vedome, dobrovoľne a vo vážnej veci previní voči Bohu, človeku alebo sebe samému.

24. Kto sa dopúšťa ľahkého hriechu?

Kto sa v malej veci alebo nie celkom vedome a dobrovoľne vo veľkej veci previní voči Bohu, človeku alebo sebe samému.

25. Prečo sa máme chrániť ťažkého hriechu?

Pretože ním strácame priateľstvo s Bohom a strácame aj nárok na nebo.

26. Sedem hlavných hriechov:

1. pýcha, 2. lakomstvo, 3. smilstvo, 4. závisť, 5. obžerstvo, 6. hnev, 7. lenivosť.

27. Hriechy do neba volajúce:

1. úmyselná vražda, 2. sužovanie vdov a sirôt, 3. nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu.

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.