Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

8. prednáška

JEDENÁSTY A DVANÁSTY ČLÁNOK VYZNANIA VIERY 

1.14. VERÍM... VO VZKRIESENIE TELA A V ŽIVOT VEČNÝ. AMEN.

 

           Milí birmovanci!

         Slovo „Amen“ nám prezrádza ukončenie celého Verím. Touto prednáškou ukončíme poučenia o článkoch našej viery. Predposledný jedenásty a posledný dvanásty článok „Verím v Boha“ nám hovoria o tzv. posledných veciach človeka. Materialisticky zameraný človek vymyslel, že poslednými vecami pre človeka sú materiálne zabezpečenie svojej rodiny, zanechanie deťom slušného dedičstva a iné...

         Nuž, aj to je do istej miery potrebné, ale pre veriaceho človeka sú posledné veci dôležitejšie. Veriaci človek má myslieť i na svoju smrť a na veci, ktoré nasledujú po smrti. O všetkom tom, čo nasleduje po smrti, budeme teraz hovoriť.

Eschatológia

                   Náuku, ktorá nás veriacich poučuje o posledných veciach, nazývame ESCHATOLÓGIA. Témou eschatológie je smrť a to, čo príde po nej. 

Eschatológia o smrti

         Smrť je prvou témou, ktorou sa eschatológia zaoberá. My sa na smrť pozrieme z troch pohľadov: 

  1. Nevyhnutnosť smrti

 V čase, keď sa v spoločnosti chodilo na kázne (ako teraz na kultúrne predstavenia) slávny francúzsky kazateľ zakončil svoju kázeň slovami: Nabudúce vám poviem veľké tajomstvo. Prišlo ešte viac ľudí a boli zvedavý na tajomstvo. Kazateľ začal: Všetci zomrieme. Sklamaným poslucháčom k tomu dodal: Ste sklamaní ako vidím. Myslel som, že je to pre vás tajomstvo, lebo žijete, ako keby ste nemali zomrieť.

Nie je to aj pre nás tajomstvo?

            Všetci ľudia musia zomrieť. Toto tvrdenie je možné nájsť nielen v Písme ako aj v tradícii, ale je potvrdené životnou skúsenosťou vekov. Ľudská existen­cia je bytím smerujúcim k smrti. Túto pravdu nám nie je potrebné dokazovať, pretože tým neodškriepiteľným dôkazom je ľudská skúsenosť s každým životom človeka.

 

  1. SMRŤ AKO KONIEC ŽIVOTNEJ PÚTE

            Život človeka je obdobie medzi narodením a smrťou. Reč viery oddávna nazývala život putovanie", čím chcela vyjadriť skutočnosť, že človek je počas svojho života akoby na ceste a má čas robiť ROZHODNUTIA. Protikladom putovania je príchod, kedy končí cesta a o všetkom je už rozhodnuté. Veta: „Smrť je koniec životnej púte", chce predovšetkým povedať, že smrťou končí čas rozhodovaní, že v okamihu smrti padlo rozhodnutie o nasmerovaní a hodnote života.

            Podľa toho smrť nie je iba koniec, ale aj definitívnosť života. Smrťou dostáva ľudská existencia svoju plnú váhu: Mám možnosť žiť iba raz a teraz sa musím rozhodovať. Mož­nosti životných rozhodovaní a náprav sa nevrátia späť. Roz­hodnutia sa stanú raz definitívnymi.                   

            Keď je smrť definitívny koniec, potom z nej nie je možný ná­vrat späť do života. Proti tomuto názoru však stojí skúsenosť ľudí, ktorí prežili KLINICKÚ SMRŤ a boli navrátení do života. Títo ľudia v základe hovoria o tých istých, resp. veľmi podobných zážitkoch: počuli, ako o nich lekár vyhlásil, že sú mŕtvi; mali pocit, ako keby prechádzali dlhým, tmavým tune­lom; zažili seba samých mimo svojho tela a súčasne mali iné telo; videli svojich zomrelých príbuzných a priateľov, ktorí im išli v ústrety a s radosťou ich vítali; zjavila sa im svetelná bytosť, ktorá vyžarovala lásku a teplo; cítili, že z tejto bytosti bez používania slov vychádzala otázka, ktorá ich viedla k zhodnoteniu celého ich života; v okamihu opäť videli najdôležitejšie etapy svojho života; boli pritom napl­není pocitmi ľútosti a bolesti, ale aj radosti, lásky, pokoja, takže sa nechceli vrátiť späť do života, do svojho fyzického tela a ro­bili to iba s nevôľou, ba odporom a smútkom.

            Čo je na prvý pohľad zrejmé a čo mimoriadne zaráža, je ú­žasná podobnosť týchto opisov s obsahom kresťanskej eschatológie: smrť ako prechod do života, oddelenie tela a duše, oslávené telo, stretnutie sa so zomrelými, stretnutie sa so súdia­cim a zároveň milujúcim Bohom, blaženosť v novom živote. Zdá sa, akoby tu bol dôkaz o Bohu a o živote po smrti. Z teo­logického hľadiska takýto jednoduchý uzáver nie je správny.   

            Keď teológia hovorí o smrti a o živote po smrti, myslí tým definitívny koniec života, onen „bod", spoza ktorého nie je možný návrat do tohoto života. Z tohoto hľadiska je zrejmé, že zážitky klinicky mŕtvych ľudí nie sú zážitkami života po smrti, ale zá­žitkami v blízkosti smrti, zážitkami na pokraji života. Preto nie je možné hovoriť o návrate „z druhého sveta", ale o návrate z hraničnej životnej situácie.

            Skúsenosti klinicky mŕtvych a znovu oživených ľudí, aj keď nie sú dôkazmi pre život po smrti, sú zaujímavé ako odkazy povzbudenia, že samotné zomieranie nemusí byt' prežívané iba ako upadnutie do temno­ty, úzkosti, osamelosti či strachu, ale tiež ako ponorenie sa do tepla, svetla, radosti, lásky.            

            Kresťanské ponímanie smrti ako definitívneho konca života stojí v protiklade s presvedčením, že po smrti, buď okamžite alebo po nejakom čase, sa duša opäť spojí s iným telom, buď človeka alebo aj zvieraťa, a tak sa reinkarnuje - prevtelí.

            Toto presvedče­nie možno nájsť u rozličných náboženstiev, u primitívnych ná­rodov, ale aj v náboženstvách egyptskej a gréckej antiky, v určitých druhoch gnózy, islamu, u indických náboženstiev... Myšlienkovým pozadím tohoto presvedčenia je predstava, že telo a duša môžu byť od seba oddelené, a že to podstatné na človeku je jeho duša, ktorá sa môže spájať s rozličnými telami. Duša sa počas svojho prevteľovania očisťuje. Nová existencia však môže byť chápaná tiež ako odmena alebo trest: podľa toho, či človek v predchádzajúcom živote urobil viac dobra alebo zla, prichá­dza v nasledujúcom živote na svet vo vyššom alebo nižšom by­tí.

Tieto názory sú nezmyselné. Ide často iba o chorobné stotožňovanie sa s nejakými osobnosťami (koľkí si myslia, že boli Napoleonmi...).

             JE ŤAŽKÉ ZJEDNOTIŤ UČENIE REINKARNÁCIE S KRESŤANSKOU VIEROU.

            Z kresťanského hľadiska človek nie je i­ba náhodne vo svojom tele, ale je telesný, je jednotou tela a du­še. Viera v putovanie duší je však ťažko zlučiteľná s kresťanskou vierou predovšetkým kvôli tomu, že:

  • Zoslabuje význam teraz žitého života.
  • Zoslabuje definitívnu platnosť rozhodnutí človeka v žitom živote.
  • Zoslabuje vieru stretnutia sa s dobrým a živým osobným Bohom.
  • Očisťovanie po smrti znamená očisťovanie sku­točne žitého života nie z novej, náhradnej aktivity človeka, ale z milosti Boha.

 

  1. SMRŤ AKO NÁSLEDOK HRIECHU

            Boh nestvoril smrť. Boh stvoril človeka pre nepo­rušiteľnosť. Táto výpoveď je potvrdením toho, že smrť nie je od Boha. Boh, ako absolútna dokonalosť, dobro a krása nemohol stvoriť žiadne zlo, žiadnu nedokonalosť...

            Najzreteľnejšie vyjadrenie o súvislosti medzi smrťou a hrie­chom podáva sv. Pavol: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili... No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovi“ (Rim 5, l2-14).   

            PAVOL TU JASNE HOVORÍ O SMRTI, AKO NÁSLEDKU HRIECHU ČLOVEKA. ČLOVEK SA PREVINIL, ČOHO DÔSLEDKOM JE JEHO SMRŤ.

            Odvolaním sa na uvedené biblické výpovede učiteľský úrad Cirkvi vysvetľuje smrť ako trest za prvotný hriech, pričom predpokladá, resp. výslovne hovorí, že prvý človek bol stvorený Bohom a obdarovaný da­rom nesmrteľnosti a skrze svoj hriech priviedol smrť nielen na seba, ale aj na svoje potomstvo. Hoci hriech človeka bol odpustený, následok tohto hriechu, ktorým je smrť, zostáva aj po odpustení viny.

               

Eschatológia o súde

            Smrťou sa končí život človeka, čas určený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti.

            Čo nasleduje po smrti?

             Je potrebné na začiatku pripomenúť, že skutočnosti ktoré nasledujú po smrti, sú reáliami života, ktorý je kvalitatívne odlišný od tohto života a presahuje jeho dimenzie. Presahuje aj dimenzie chápania ľudského rozumu.

            Prvou skutočnosťou, na ktorú nám poukazuje tradícia, Písmo je pojem súdu. Súd je v chápaní eschatológie konečný Boží úsudok, ktorý rozhodne o konečnej spáse alebo konečnom nešťastí človeka.        

            Nový zákon hovorí o súde hlavne vo vzťahu ku konečnému stretnutiu s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viackrát spomína aj bezprostrednú odmenu po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a viery.

A tak sa rozlišuje:

  1. osobný, individuálny SÚD pri smrti človeka.

všeobecný súd na konci sveta, súd v posledný deň, o ktorom sme si už hovorili....

Osobný súd:

            Individuálnemu, osobnému súdu je človek podrobený v okamžiku smrti alebo bezprostredne po nej.

Dôkazy a potvrdenia osobného súdu:

  1. a) Písmo potvrdzuje osobný súd: - Pán Ježiš hovorí lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43), - v podobenstve o boháčovi a Lazárovi, ktorí už boli hneď po smrti súdení a spravodlivo odmenení. - Sv. Pavol tvrdí: „Ustanovené je, že ľudia raz umrú a potom príde súd“ (Žid. 9,27). Tieto výpovede Písma o bezprostredných sankciách po smrti si vyžadujú osobitný súd.
  2. b) Tomáš Akvinský chce potvrdiť pravdivosť osobného súdu cez ľudskú prirodzenosť, lebo človek je najprv individuálny a až potom sociálny. Takže aj pri stretnutí s Kristom je v prvom rade potrebný tento individuálny rozmer a až potom spoločenský...
  3. c) Nový katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí toto: „Každý človek dostáva večnú odmenu pre svoju nesmrteľnú dušu ihneď po smrti na osobitnom súde, na ktorom odovzdáva svoj život Kristovi...“                 

            Čo ešte vieme o tomto súde?

  • Súd vykonáva sám Ježiš: „Otec nesúdi nikoho, ale všetok súd dal Synovi“ (Jn 5,22).
  • Človek pri súde dostáva odplatu: „Akou mierou budete merať, takou aj vám sa nameria“ (Mt 7,2). Odplata bude spravodlivá.
  • Človek po osobnom súde získa buď nebo - život s Bohom, alebo stav očisťovania - život v nádeji na nebo, alebo stav zatratenia - život bez Boha.
  • Pri osobnom stretnutí sa s Kristom, bezprostredne po smrti, duša vidí, či je alebo nie je v súlade s Bohom. Pri osobnom stretnutí s J. Kristom sa ukáže, čo sa stalo zo životným rozhodnutím, či išlo o cestu lásky alebo sebeckého uzatvárania sa do seba, či išlo o pravdu alebo lož. Súd sa tak chápe ako čas pravdy, kde Kristus nepotrebuje robiť nič, iba byť. Duša v okamihu stretnutia s Kristom spozná svoj stav.

 

Eschatológia o vzkriesení tiel

            „VZKRIESENIE TELA“ znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše smrteľné telá.

            Uskutoční to Kristus pri druhom príchode, kde vzkriesi naše rozložené telá a opäť sa spojí už oslávené telo s našou dušou.

            Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň. Opäť tu máme dôkazy:

  1. a) Písmo potvrdzuje vzkriesenie ľudských tiel v liste Rimanom: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim8,11).
  2. b) Ježiš Kristus sám potvrdil na viacerých miestach vzkriesenie ľudských tiel. Napr. saducejom, ktorí popierali vzkriesenie, hovorí: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc? Lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. A pokiaľ ide o vzkriesenie mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovej knihe v stati o kríku, ako mu Boh povedal: „Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“? A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite“ (Mk12,24).
  3. c) Rozum taktiež svojou logikou dokazuje vzkriesenie tiel: Človek bol stvorený Bohom ako nesmrteľný. Smrť tela je škodlivosť vzniknutá ako dôsledok konania človeka. Je vhodné, aby tento škodlivý stav oddelenia duše od tela netrval naveky. Človek žije ako bytosť tela a duše, a tak koná dobro či zlo. Odmena či trest patrí nielen duši, ale aj telu. Z toho plynie potreba zmŕtvychvstania tiel.

            Čo ešte vieme o tomto vzkriesení?                 

  • Kto vstane z mŕtvych? – Všetci ľudia, ktorí zomreli: „tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,29) – tvrdí evanjelista Ján.
  • Ako budú vzkriesené telá? - Aká to bude rekonštrukcia tela, ktoré sa pri smrti začína rozkladať, nevieme presne povedať. Spôsob, ako sa odohrá vzkriesenie tiel, prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. No telo pri vzkriesení bude už oslávené, bude to telo duchovné... Po Kristovom vzkriesení aj tí najbližší ho hneď nespoznali. Jeho telo bolo akési iné, bolo to už vzkriesené, oslávené telo. Takéto oslávené, duchovné ľudské telá budú vzkriesené a opäť spojené s nesmrteľnou dušou.

 

Eschatológia stavov

            Základným predmetom eschatológie je skúmanie stavov, kde sa duša človeka po osobnom súde ocitne. A tu sa stretávame s náukou o troch stavoch po smrti človeka, kde sa ľudská duša môže dostať:

 

1/ očistec - život v nádeji na nebo

2/ nebo - život s Bohom

3/ zatratenie - život bez Boha.

 

            1/ OČISTEC                

            OČISTEC je stav človeka po jeho smrti s možnosťou očistenia sa od toho, čo prekáža životu s Bohom. Je to stav dočasného utrpenia, v ktorom sa duše nachádzajú pred vlastnením radosti z blaženého videnia Boha.

            Viera v očistec nie je vierou v niečo negatívne, ale je pozitívnou nádejou, že človek môže byť aj po smrti očistený, oslobodený od viny.

         Dokazovanie existencie očistca:

  1. a) Bibliou, kde sa píše: „Ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani budúcom...“ (Mt 12, 31). Z tohto výroku Biblie sa dá pochopiť možnosť odpustenia hriechov aj po smrti.

V knihe Machabejcov nariadil Júda zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2Mach 12,46). Už tu sa stretávame s praxou modliť sa za zosnulých s nádejou očistenia od ich previnení.

  1. b) Praxou obety za zomrelých: Cirkev na základe týchto skutočností už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť videnie svojho Boha.

               

         Čo ešte vieme o očistci?

  • Do tohto stavu očisťovania sa dostáva duša človeka, ktorý zomrel v Božej milosti bez ťažkého hriechu, ale nie je dokonale očistený.
  • Očistec je stav duše, ktorá pyká za svoje všedné hriechy a všetky tresty, ktoré jej zostali za ťažké hriechy.
  • Podstata trestu v očistci je oddialenie radostí z nekonečného dobra až po chvíľu, keď sa duša stáva hodnou tejto radosti.
  • Duše v očistci sú si isté svojou večnou spásou, ktorú dosiahnu po úplnom očistení. Z očistca sa duša človeka môže dostať už iba do neba.
  • Intenzita a dĺžka očisťovania závisí od stavu duše, ktorá sa v okamihu smrti dostala do očistca.
  • Zmierniť intenzitu a dĺžku očistca môže živý človek svojimi modlitbami a obetami za zomrelú dušu.

 

            2/ NEBO

            Nebo je stav prítomnosti Boha, kde sa uskutočňuje definitívny a konečný vzťah Boha a človeka. A tak je nebo obrazom pre označenie spásy človeka.

Na tento vzťah sa poukazuje ako na VZŤAH LÁSKY BOHA A ČLOVEKA alebo ako na VZŤAH VIDENIA BOHA ČLOVEKOM.      

            Čo ešte vieme o tejto láske a videní Boha?

  • Táto láska a videnie Boha v nebi je u rozličných ľudí rozdielna. Každý človek nie je rovnakou mierou v nebi blažený. Blaženosť každého človeka je iná - podľa jeho života. Blaženosť je však aj pri svojej rozdielnosti u každého človeka úplná. Čo to znamená? Vysvetlime si to príkladom. Decový, dvoj, či trojdecový pohár je rozdielny čo do veľkostí obsahu. Keď ich všetky tri úplne naplníme vodou, zostávajú rozdielne, ale všetky tri úplné. Tak analogicky môžeme povedať, že blaženosť neba je aj pri svojej rozdielnosti u každého človeka úplná. Iné prirovnanie: Každý môže mať šaty inej veľkosti, ale každý je spokojný, nepristali by mu veľké.
  • Lásku a videnie Boha v nebi dosiahne iba úplne očistená duša. Ani štipka nečistoty, zla, či nejakého negatíva nemá miesto v stave blaženosti.
  • Videnie Boha sa chápe ako najvyššia dokonalosť, ktorú človek môže získať. Toto videnie človek nedosiahne sám od seba. Kapacita ľudského rozumu a ľudskej vôle nemá v sebe dokonalosť, ktorá by umožnila človeku vidieť Boha. Preto človek dostáva dar, milosť, ktorá uschopňuje rozum vidieť Boha. Táto milosť sa nazýva svetlo slávy. Rozum posilnený svetlom slávy bezprostredne vidí Boha.
  • Videnie Boha je bezprostredné. Duša človeka vidí Boha celého, ale nie úplne. Poznanie človeka je konečné a preto nemôže úplne spoznať Božiu nekonečnosť. Keby človek spoznal Boha úplne, musel by sa stať sám Bohom.
  • Videnie a láska blaženosti je nestratiteľná a definitívna. Tento vzťah je taký silný, že človek, hoci nestratí po smrti slobodnú vôľu, je priťahovaný Bohom natoľko, že nie je schopný ho už odmietnuť.
  • V nebi duše prežívajú tie isté radosti ako Boh, pretože je to život s Bohom. O týchto radostiach hovorí Sv. písmo takto: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do sŕdc ľudských nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

 

                3/ZATRATENIE

            Sv. Písmo Starého, či Nového zákona poukazuje na stav zatratenia. Aj sám Ježiš výslovne varoval pred možnosťou večného zatratenia.

            Základná dogma o stave zatratenia hovorí, že duše tých, čo zomierajú bez milosti posväcujúcej, čiže v ťažkom hriechu, zasluhujú si večný trest – zatratenie.

            STAV ZATRATENIA je zobrazovaný obrazmi, ako sú: pekelný oheň, tma, zápach, nárek, škrípanie zubami, vylúčenie z hostiny a pod.

            Nesprávny pohľad na reálie zatratenia

                       

            Ak sa tieto obrazy predstavovali v minulosti ako skutočné reálie mnohých trápení, ako sú škrtenie, lámanie kolesom, mliaždenie svalov, škvarenie v neuhasiteľnom ohni a iné, nebolo to najšťastnejšie. Dôsledkom takéhoto konania sa nám radostné posolstvo spásy premení na posolstvo hrôzy.

            Detailné vymaľovanie všetkých predstaviteľných i nepredstaviteľných mučení a trápení, ktoré v Biblii vždy boli pôvodne myslené ako obrazy, spôsobili u kresťanov vieru silne poznačenú strachom, prípadne opačne, že hrozba zatratenia nebola braná vážne. Takéto reakcie sú pochopiteľné, keď sa uváži, že Boh bol predstavovaný ako ten, kto osobne rozdúchava pekelný oheň.                      

            Tieto vyjadrenia sa musia chápať ako obrazy, nie ako skutočné reálie tohto stavu. Je jasné, že naše hmotné, zmyslové predstavy nezodpovedajú duchovnému stavu posmrtného života, kde hmota, čas, či priestor nadobúdajú pre nás neznáme reálie.                     

Novodobý pohľad na reálie zatratenia                     

            Novodobý pohľad na zatratenie a na podstatu jeho utrpenia a bolesti sa neopiera o vykresľovanie obrazov múk, ohňa, či iných hrôz. Podstatou utrpenia v zatratení je predovšetkým VYLÚČENIE Z BLAŽENÉHO VIDENIA BOHA, ČI VYLÚČENIE Z MILUJÚCEHO VZŤAHU S BOHOM. Peklo totiž na prvom mieste znamená vylúčenie z každého spoločenstva.

            Zatratenie nemá byť chápané natoľko ako zvonku udelený trest, ale ako dôsledok konania človeka v jeho živote. Človek prežije svoj život tak, že vo večnosti je totálne neschopný milujúceho vzťahu: nedokáže milovať Boha, ani blížneho a ani seba. A pretože je skrz-naskrz vnútorne určený k láske, znamená takáto situácia pre neho najväčšiu mysliteľnú bolesť.

 

            Bolesť a utrpenie zatratenia spočíva predovšetkým ZO STRATY TOHTO VZŤAHU LÁSKY BOHA A ČLOVEKA. Z doteraz povedaného môžeme urobiť tento uzáver. Zatratenie spočíva v dvoch základných trestoch:

            Trest zbavenia: sa uskutočňuje definitívnou odlukou duše od Boha. Duša vie, že Boh je najvyššie dobro, ktoré nikdy nedosiahne. Je si vedomá tejto straty a prázdnoty jej večnosti.

            Trest zmyslov: sa realizuje akousi bolesťou a trápením, ktorých povaha nám je neznáma. V Biblii sa analogicky prirovnáva k trestu ohňom a temnotou. Je isté, že povaha týchto trestov sa viaže na reálie posmrtného života, ktoré sú odlišné od reálií tohto života.

 

            Viera nádeje či viera strachu?

            A tak naša viera je predovšetkým VIEROU NÁDEJE A RADOSTI tohto nového vzťahu „Boh a človek“ a nie VIEROU STRACHU.

            Na druhej strane je to viera nádeje, kde sa objavuje aj reálna možnosť večného stroskotania na základe slobodného odmietnutia Boha. Zlo, zlé skutky či zlý človek nie je zjednotiteľný s Božou prítomnosťou, preto musia byť naveky vzdialené od Boha.

Stať o stave zatratenia ukončíme myšlienkou, ktorá vyjadruje, že „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby žil“:

  • SPÁSA je stav, ktorý chce Boh, lebo jeho vôľou je spasiť každého človeka.
  • ZATRATENIE nie je vôľou Boha, ale je možnosťou človeka, ktorý odmietne blízkosť života s Bohom a zvolí si vzdialenie od Boha.

PEKLO NIE JE V TOM ISTOM ZMYSLE OBSAHOM KRESŤANSKEJ VIERY AKO NEBO. KRESŤANSKÁ VIERA JE TOTIŽ PODSTATNE NÁDEJOU. TÁTO NÁDEJ JE VŠAK SPOJENÁ S MOŽNOSŤOU ODMIETNUTIA TEJTO NÁDEJE.

 

ZATRATENIE DUŠE JE NAJVÄČŠIE ZLO PRE ČLOVEKA!!!

 

??? OTÁZKY A ODPOVEDE zo siedmej prednášky ???

 

 

Čo je eschatológia?

Náuka o smrti a o veciach, ktoré nasledujú po nej.

Čo sa stáva s človekom pri jeho smrti?

Duša človeka sa oddelí od tela.

Dokiaľ zostane naše telo v zemi?

Naše telo zostane v zemi až do dňa Posledného súdu.

Čo sa stane s telom človeka v deň Posledného súdu?

Boh telo vzkriesi a naveky už oslávené, duchovné ľudské telo spojí s dušou.

Čo sa stane s dušou, keď človek umrie?

Keď človek umrie, Boh bude súdiť jeho dušu.

Ako sa menuje súd po smrti?

Menuje sa „osobitný súd“.

Kde môže prísť ľudská duša po osobitnom súde?

Do neba, zatratenia alebo očistca.

Čo je nebo?

Stav blažeností duší, kde z tváre do tváre vidia Boha a sú s ním spojení večnou láskou.

Ktoré duše prídu do neba?

Duše bez akéhokoľvek hriechu a bez časných trestov.

Čo je očistec?

Stav očisťovania duší od hriechov a trestov za hriechy.

Ktoré duše prídu do očistca?

Duše so všednými, ľahkými hriechmi a trestami za svoje hriechy.

Čo je zatratenie?

Stav trestu duší, kde je život bez Boha a vo večnom trápení.

 Ktoré duše prídu do zatratenia?

Duše, ktoré zomreli v ťažkom, smrteľnom hriechu – teda v odvrátení sa od Boha..

 

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.