Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

4. prednáška

PRVÝ ČLÁNOK VYZNANIA VIERY 

1.1. ... STVORITEĽA NEBA I ZEME

 Milí birmovanci!

             V predchádzajúcej prednáške sme si hovorili o viere, o Bohu, o Božích vlastnostiach. Nedokončili sme však celý prvý článok vyznania viery, lebo som sa chcel viac pristaviť pri vlastnostiach Božích, ktorý znie: Verím v Boha, Otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme. V tejto prednáške dokončíme prvý článok o stvoriteľovi neba i zeme.            Veda nám dokazuje, že bol čas, keď vesmír a naša zemeguľa neexistovali. Aj keď niektorí tvrdia, že hmota je večná. Ťažko si vieme predstaviť jedno i druhé. Večná hmota – odkiaľ sa vzala? Boh ju od večnosti stvoril? Teda predstavme si tento druhý stav, keď nebol vesmír, ani naša zem. Čo teda bolo? Rozum predpokladá existenciu niečoho, pretože ak pripustíme, že neexistovalo úplne nič, vtedy by sme šli proti základnému princípu, ktorý znie: z ničoho nemôže niečo vzniknúť. Z toho vyplýva: muselo existovať niečo, nejaké bytie, ktoré nemá začiatok ani koniec, bytie, ktoré je večné. Bytie, ktoré je príčinou všetkého nasledujúceho. Ak by nebolo takéhoto bytia, bol by stav ničoho, čo by neumožnilo vznik dačoho. Však to už vyzerá zamotané.            O ďalšom predpoklade sme si už hovorili, že takýto úžasný detailný poriadok vesmíru, sveta a človeka predpokladá najdokonalejšieho „inžiniera“ týchto skutočností. Niektorí to nazývajú aj organizovaný chaos. Tento poriadok nemohol vzniknúť náhodou.

O Stvoriteľovi

                        Stvoriť znamená urobiť niečo celkom z ničoho. To dokáže len bytie, ktoré nepotrebuje na svoju existenciu žiadne iné bytie. Ostatné bytia, na čele s človekom, môžu utvoriť veci, ale iba z nejakej primeranej látky. Boh však tvorí z ničoho, bez akejkoľvek látky, len púhym úkonom svojej vôle. Boh priamo a bezprostredne dal prvotné bytie celému svetu.

Prirovnajme si to takto. Chcem urobiť snehuliaka – musí byť najskôr v mojom vedomí – mysli. Potom zapájam vôľu zručnosť a niečo vytvorím. Boh je „actus purus“ – čistý akt. U neho tvorenie („stvorovanie“) je vecou mysle. Myslí a veci sa stávajú v čase.

             A TAK BOH Z NIČOHO STVORIL VIDITEĽNÝ AJ NEVIDITEĽNÝ SVET.                 

            Do neviditeľného stvorenstva patria anjeli, duchovné a nesmrteľné bytosti, obdarené rozumom a slobodnou vôľou. O nich sme minule hovorili.

Prevyšujú nás svojou dokonalosťou. Ich existenciu potvrdzuje na viacerých miestach Sv. Písmo. Niektorých poznáme aj mená: Michal, Gabriel, Rafael... Buď zvestujú ľuďom určité posolstvo Boha, ako v prípade Panny Márie, alebo vystupujú ako strážcovia a pomocníci človeka. Hoci všetci anjeli boli stvorení Bohom, časť z nich sa previnila a Boh ich zvrhol do zatratenia. Zlých anjelov voláme zlí duchovia, diabli alebo čerti. Sú to bytosti nie vymyslené z rozprávok, či bájok, ale sú to bytosti, ktoré človeka chcú priviesť na cestu zatratenia.      

            Do viditeľného stvorenstva patrí celý svet s vesmírom na čele s človekom. Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Človek je hmotno-duchovná bytosť z tela a duše. A práve dušou sa najviac podobá Bohu tým, že má rozum a slobodnú vôľu a že ľudská duša je nesmrteľná. Duša človeka je nesmrteľná. Jej existencia nekončí smrťou ľudského tela, ale žije aj mimo tela. Dušu nevidíme, ale poznáme ju z jej účinkov, z toho, že človek rozmýšľa a slobodne sa rozhoduje.          

            Sväté Písmo už svojimi prvými slovami vyjadruje pravdu stvorenia slovami: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (1 Mojž. 1,1). Aj kniha žalmov tvrdí: „ rozkázal a veci boli stvorené“ (Ž 148,5). Aj na ďalších iných miestach Biblia potvrdzuje počiatok všetkého v Bohu. No Biblia nám nehovorí, ako svet vznikol. Ona nie je vedecká kniha. Celé to rozprávanie biblistu o siedmich dňoch stvorenia je len obraz, obal, za ktorým sa skrýva pravda o hlavnej príčine všetkého stvorenia. Na otázku, ako presne vznikol svet, má odpovedať veda.

Rozprával som o tom s jednou aktívnou kresťankou, ktorá bola pohoršená keď som jej hovoril o tom, že tento popis v Písme sv. nie je vedecký popis, ale básnicky a že to bolo ináč. Pri tejto príležitosti rad citujem Detvana od A. Sládkoviča. V tejto básni píše: Ako by ta Detva ozrutných synov nemala, keď ich Poľana na svojich prsiach nadája...

Domnievam sa, že ani po 2 000 rokoch nikoho nenapadne, že Detvanci boli veľký preto lebo ich kojila poľana. Tak isto aj prvá kniha Genezis je básnicky popis, básnická oslava Boha stvoriteľa.

Toto by sme si mali však z tohto popisu odniesť:

Hovoril som, že Boh je „čistý akt. U neho tvorenie („stvorovanie“) je vecou mysle. Myslí a veci sa stávajú v čase. Pozor. Boh je láska, Boh teda myslí a tým aj tvorí s láskou.

Nik neexistuje čo nebolo v Božej mysli a čo by nemiloval!

Odkiaľ je zlo?

                        My chceme dať odpoveď na otázku: Ak teda Boh stvoril svet, odkiaľ je zlo? Od Boha, ako najdokonalejšieho bytia, nemôže pochádzať žiadne zlo. Ak by sme to pripustili, Boh by prestal byť Bohom. Veď podstatou Boha je absolútnosť dobra. Hovoril som, že Boh je láska.

            Prečo je na svete zlo? Prečo je na svete utrpenie, choroby, vojny, vraždy, prenasledovanie a smrť? Prečo vo svete vládne nenávisť, faloš, závisť? Tieto otázky takmer denne trápia človeka. Poďme k prameňu tejto veľrieky sĺz, zla a smrti. Tam nájdeme odpoveď na našu pálčivú otázku. Dobre to vyjadril geniálny vedec a hlboko veriaci kresťan Pascal: „Len čo som pochopil kresťanskú náuku o dedičnom hriechu, otvorili sa mi oči! Všade som začal nachádzať stopy tejto pravdy. Áno, každé zlo svedčí, že sme stratili Boha. Vidíme to okolo seba i vo svojom vnútri.“   

            Základný princíp biblického vysvetľovania dejín znie: Boh nechcel a nestvoril svet taký, s akým my konkrétne prichádzame do styku. Chcel a chce život, nie smrť, zavrhuje nespravodlivosť, násilie a lož. Nechce, aby ľudia trpeli, lež aby boli šťastní v spoločenstve s ním. Na vyjadrenie tejto pôvodnej vôle a Božieho plánu si Biblia poslúži príbehom o raji. „Potom Pán vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého bol utvoril...“ Pán Boh však takto prikázal človeku: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš!“ (Gn 2,8.16-17)               

            Keď v dávnej minulosti Boh chcel objasniť ľuďom problém zla a pádu prvých ľudí, použil na to obrazné rozprávanie. Aj v tomto rozprávaní treba dobre rozlišovať obal - literárnu formu od jadra - náboženskej pravdy. Obalom je obrazný opis pádu prvých ľudí. Jadrompravdy o pôvode zla a o jeho následkoch. Aj my sa dnes musíme prebiť cez obal až k jadru, lebo čím sa stávame dospelejšími, tým viac potrebujeme vysvetliť si zlo, s ktorým sa stretáme v sebe i okolo seba. Problém zla patril vždy medzi najpálčivejšie otázky ľudstva a je najťažším problémom každého z nás. Už predtým sme videli, že opis raja je obrazným rozprávaním, prispôsobeným zmýšľaniu ľudí starých čias. Nejde v ňom o udalosti, ale o náboženské pravdy, ktoré sa chcú sprístupniť. To isté možno povedať aj o opise pádu prvých ľudí. Duch Boží zjavil v ňom náboženskú pravdu o pôvode zla na zemi prostredníctvom inšpirovaného autora, ktorý v opise použil obrazy a rozprávania starých kultúr Blízkeho východu.

            Napríklad, keď sa hovorí o strome života, možno tu vidieť vplyv mienky starých národov na Východe, podľa ktorej jestvuje rastlina, ktorá môže dať človeku večnú mladosť. Týmto obrazom sa naznačuje, že Boh ponúkol alebo dal prvým ľuďom nesmrteľnosť. Druhým podobným obrazom je had. Izraeliti už zo skúseností z dlhého putovania na púšti vedeli, že had je zákerný a nebezpečný plaz. To mohlo biblickému autorovi vnuknúť myšlienku, aby pri opise Pokušiteľa použil obraz hada. Viedlo ho k tomu azda aj to, že susedia Izraelitov, Kanaančania, klaňali sa hadovi ako božstvu. A tak pre Izraelitov had bol symbolom modloslužby a dať sa zviesť hadom naznačovalo odpadnutie od pravej viery. Z iných častí Svätého písma vysvitá, že ide o satana - zlého ducha. V Svätom písme sa nehovorí o nijakom jablku. Hovorí sa iba, že prví ľudia jedli zo zakázaného stromu, zo stromu poznania dobra a zla. Tento strom je tiež len obrazom. A obrazom je i samo jedenie ovocia.

            V čom teda potom spočíval pád prvých ľudí? Prví ľudia boli obdarení slobodou. Mohli sa rozhodnúť ALEBO ZA BOHA ALEBO PROTI NEMU. Obraz jedenia zo stromu poznania dobra a zla značí chcieť žiť bez Boha. Ľudia chceli byť ako Boh, ale nezávislí od neho. Poznať dobro a zlo značí, že človek si chcel sám určiť, čo je dobré a zlé. Ale určovať, čo je dobré a zlé, patrí výlučne Bohu. Teda človek nedôveroval Bohu a odvrátil sa od jeho lásky.

 

Dedičný hriech

             S pojmom dedičnosť, dedičný sa často stretávame v medicíne. Rozumie sa tým schopnosť prenášať určité znaky a vlohy z rodičov na ich potomkov. Takto si vysvetľujeme nielen vonkajšiu alebo vnútornú podobnosť na matku, otca či starých rodičov, ale aj vznik dedičných ochorení, ktorých poznáme celý rad. Ako príklad môžeme uviesť dedičné ochorenia krvi, ktoré sa u postihnutého a jeho potomkov prejavujú chudokrvnosťou alebo poruchou zrážania krvi. Riziko vzniku dedičného ochorenia je veľmi vysoké. Hovorí sa tomu dedičné zaťaženie.

            Niečo podobné sa stalo i po páde prvých ľudí. To, čo svojím hriechom stratili, stratili aj pre svojich potomkov, a to:

  • Božie synovstvo – priateľstvo s Bohom.
  • Stratili krásu duše, ktorá sa teologicky volá posväcujúca milosť.
  • Stratili nebo.
  • Zatemnil sa im rozum.
  • Vôľa sa naklonila k zlému.
  • Museli veľa trpieť a zomrieť.

            Prví ľudia sú akoby prameň, z ktorého pochádza rieka ľudstva. Keď sa prameň nakazil bacilmi, aj veľrieka ľudstva, ktorá z toho prameňa vyviera, je nimi nakazená. Výrazom dedičný hriech označujeme stav viny, v ktorom sa narodí každý človek. Tento stav, ako nám hovorí už samotný prívlastok „dedičný“, má hlboký súvis s hriechom prvých ľudí. Podľa Svätého písma dedičný hriech pre Adamových potomkov nie je dajaký osobný priestupok, ale predovšetkým situácia, v ktorej sa nachádzalo celé ľudstvo po páde prvých rodičov.

            Jedinou osobou, ktorú Boh oslobodil aj od dedičného hriechu, bola matka Ježiša Krista, Mária. Patrilo sa, aby tá, ktorá porodí Boha, nebola nikdy poškvrnená hriechom, ani tým zdedeným. Potvrdzuje nám to aj oslovenie anjela Gabriela: „Zdravas, milosti plná“.

            Prví ľudia preniesli na svojich potomkov ľudskú prirodzenosť pozbavenú pôvodnej spravodlivosti a svätosti. Teda vo všetkých potomkoch prvých ľudí sa akoby predlžuje stav hriechu, stav odlúčenia sa a vzbury proti Bohu. Predsa však je rozdiel medzi stavom hriechu prvých ľudí a stavom hriechu ich potomkov. V prvých ľuďoch bol tento stav hriechu osobný, zavinený ich priamou vzburou proti Bohu. V ich potomkoch je tento stav hriechu zdedený, je predĺžením stavu osobnej vzbury prvých ľudí. Preto v ostatných ľuďoch môžeme pokladať tento stav hriechu akoby za zmiernený, pretože je zavinený iba tým, že prijali ľudskú prirodzenosť pozbavenú pôvodnej spravodlivosti.

Bože, a čo teraz?

            A čo po páde? Potečie teraz rieka ľudstva hneď od svojich začiatkov ako rieka zla? Zostane ľuďom ešte nejaká nádej? Kto ich zachráni? Ľudská sloboda v návale pokušenia prekazila pôvodný Boží plán. Boh sa však nedá znechutiť nevernosťou človeka. Jeho plán lásky musí zvíťaziť. Ľudstvu, tápajúcemu v tmách beznádeje, prisľubuje Vykupiteľa: Ženino potomstvo zvíťazí nad Pokušiteľom. „Nepriateľstvo ustanovím medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom. Ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Kniha pôvodu – Genezis 3,15). Kresťania už od najstarších čias videli v týchto slovách predzvesť vykúpenia. V zámene „ONO“ (potomstvo) možno vidieť zjavnú narážku na Spasiteľa a na jeho Matku. A odvtedy ľudstvo stále túži po Vykupiteľovi: On je našou nádejou: Príde Kristus, Spasiteľ náš... ON NÁS ZACHRÁNI. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal život večný“ (Jn 3,16).

 

???OTÁZKY A ODPOVEDE z tretej prednášky???

  1. Kto stvoril svet?

Svet stvoril Boh z ničoho na svoju slávu a pre dobro človeka.

  1. Čo je to Božia prozreteľnosť?

Je to Božia starostlivosť o stvorený svet.

  1. Ktoré sú najdokonalejšie Božie tvory?

Najdokonalejšie Božie tvory sú anjeli a ľudia.

  1. Čo sú anjeli?

Anjeli sú duchovné a nesmrteľné bytosti, ktoré majú rozum a slobodnú vôľu, ale nemajú telo.

  1. Načo stvoril Boh ľudí?

Boh stvoril ľudí na to, aby ho poznali, milovali, jemu slúžili, a tak do neba prišli.

  1. Čím sa naša duša podobá Bohu?

Naša duša sa najviac podobá Bohu tým, že:

a)má rozum a slobodnú vôľu,

b)je nesmrteľná.

  1. Ako sa previnili prví ľudia?

Tak, že sa vedome a dobrovoľne odvrátili od Pána Boha. Chceli byť ako Boh.

  1. Aké boli následky hriechu prvých rodičov?

a) Stratili krásu duše, ktorá sa volá posväcujúca milosť.

b) Stratili Božie synovstvo.

 c) Stratili nebo.

d) Zatemnil sa im rozum.

e) Vôľa sa naklonila k zlému.

f) Museli veľa trpieť a zomrieť.

  1. Či hriech prvých rodičov len im samým uškodil?

Nie, lebo prešiel aj s následkami na celé ľudské pokolenie.

  1. Ako voláme hriech, v ktorom sa narodí každý človek?

Dedičný hriech.

  1. V čom spočíva dedičný hriech?

V tom, že všetci ľudia po prvých rodičoch dedia stav viny, ktorá zbavuje človeka pôvodnej spravodlivosti a svätosti.

  1. Na koho dedičný hriech neprešiel?

Dedičný hriech neprešiel jedine na Pannu Máriu.

  1. Boli schopní ľudia svojimi vlastnými silami zmieriť sa s Bohom?

Nie, musel im pomôcť sám Boh. Posla im svojho Syna Ježiša Krista

  1. Čo by sa bolo stalo s ľuďmi, keby sa Boh nad nimi nebol zmiloval?

Nikdy by nemohli prísť do neba.

  1. Ako sa Boh zmiloval nad ľuďmi?

Že im prisľúbil a poslal Vykupiteľa, aby ich zmieril s Bohom.

 

Úloha:

Spoznávaš Boha cez stvorené veci? Ako? Popíš svoj zážitok.

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2015.