Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Veriaceho človeka nepoznáme podľa toho, že stále hovorí o Bohu, o náboženstve. Viera sa pozná podľa skutkov, nie podľa hovorenia.

Ale napriek tomu je potrebné niekedy vieru slovom vyjadriť, slovom na ňu odpovedať.

Aj dnes hovorí Boh osobne ku každému z nás. Pokúsme sa na Božie oslovenie odpovedať svojim slovom, vyznať svoju dôveru Bohu.

Obráťme svojou myseľ k Pánu Ježišovi, ktorý medzi nás prichádza, aby nás povzbudil, viedol, učil. 

Uvedenie do čítaní:

  1. Iz 66,18-21

Židia si mysleli, že Božie kráľovstvo je len pre nich. Prorok hovorí, že všetky národy, všetky kmene sa majú stáť „čistými nádobami”, patriť Bohu. Teda i my.

  1. Hebr 12, 5 - 7. 11 - 13

Nikdy asi nepochopíme hrozné tajomstvo - zmysel utrpenia vo svete a v našom živote. Autor dnešnej epištoly naznačuje jednu kladnú stránku ľudského utrpenia. Vychováva nás, upevňuje vôľu, učí vytrvalosti.

  1. Lk 13, 22 - 30

Dnešné evanjelium je vážnym varovaním, aby sa naša zbožnosť nestala samoúčelnou. Nebo nám nezaručí ani príslušnosť k cirkvi, ani chodenie do kostola, ba ani denné svätej prijímanie. Musíme sa stále rozhodovať pre Boha: pre správne slovo, pre správne konanie v duchu Kristovej lásky.

 

PREČO SA ROZHODUJEM?

Azda najtvrdšie a najbolestnejšie slová, ktoré môžeme od iných počuť sú: Nechcem ťa ani vidieť, strať sa mi z oči, nechcem ťa už ani poznať...!

V evanjeliu sme počuli: Odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť - nepoznám vás!

Hrozné slová! Z úst Pána Ježiša sme zvyknutí na opačné slová. Napríklad: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení!

Kto to bude márne búchať na dvere? Komu to hovorí Pán Ježiš: Odíďte odo mňa, nepoznám vás? Ja neviem, odkiaľ ste!‘

Komu to povie Pán Ježiš? Tým, ktorí mu povedia: ‚Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.

My tu s Pánom Ježišom tiež jeme a pijeme, i nás tu učí. - Môže byť zavrhnutý i niekto z nás, člen jeho cirkvi? Na tu otázku je jasná odpoveď: Nikto nepríde do neba len preto, že je príslušníkom cirkvi, bez vlastného pričinenia, alebo proti svojej vôli.

Preto sa najprv pýtajme všeobecne: Bude vôbec niekto naveky zavrhnutý? Ježišovo „odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť” - je to len varovné podobenstvo, alebo to niekto už naozaj počul či počuje?

Je peklo?

Slovom nebo a peklo bývajú často pomenované miesta posmrtného života, ako stav radosti a stav bolesti – zavrhnutia. Sú to miesta veľmi protikladné – ako radosť a bolesť! Zároveň sú to miesta veľmi rozdielne a protikladne čo sa týka pôvodu! Nebo je niečo, čo vytvoril Boh a daruje ho človeku, zatiaľ čo peklo je hrozný vynález človeka. Nebo je spoločenstvo s Bohom, zatiaľ čo peklo je osamelosť, bytie na vlastnú päsť.

Pán Ježiš vedel, čo za vynález je človekovo peklo už na tomto svete. Nie peklo rozprávkové a zosmiešňované, ale peklo, ktoré sa zahryzlo do duše človeka. Peklo plné vášnivej zloby, ktoré škodí, ubližuje, ničí. Peklo smútku, ktorý vrhá človeka do otroctva vášne, alkoholu alebo tabletiek. Peklo depresie, ktorá vedie k stále hlbšej izolácii až po samovraždu. Peklo nútenej spoločnosti zlých ľudských vlkov, ktorí sa vzájomne napádajú a besno hrizú.

Pretože Pán Ježiš toto ľudské peklo poznal, prišiel človeku ponúknuť záchranu. Keď sa naučíme rozoznávať a vidieť toto peklo, môžeme pred ním zachrániť seba i iných.

Ale to je zatiaľ stále reč o pekle tu, na tomto svete! Je však tiež peklo večné?

Boh ho nestvoril a predsa je - človek si ho tvorí sám. Mnohí odmietajú jeho existenciu. Argumentujú tým, že večný trest za chvíľkovú slabosť neodpovedá Božej spravodlivosti, ani láske. - V tom majú pravdu, ono to tiež tak s peklom nie je. Boh neodsudzuje k večným trestom za chvíľkovú slabosť človeka. Ale človek sa môže postupne od Boha odvrátiť. Peklo je odmietnutie Božej lásky, odmietnutie spoločenstva svätých, odmietnutie Kristovho výkupného kríža, odmietnutie všetkého a natrvalo: „Ja nikomu neverím, ja si stačím sám!”

Pán Ježiš o pekle hovoril a počítal s možnosťou, že človek môže na veky stroskotať. Keby nebolo peklo, nebola by ani slobodná vôľa, nemali by sme voľbu. Boli by sme akési robot, ktoré musia prijať Boha.

Je niekto v pekle?

Keď to tak počúvaš, iste ti napadlo: Ale je vôbec niekto tak hlúpy, zlý, zarytý proti Bohu a dobru, aby až do posledného okamžiku života odmietal Boha? Je niekto v pekle?

Toto vŕtalo hlavou už Ježišovým súčasníkom. V evanjeliu čítame, ako ktosi prišiel k Ježišovi a pýtal sa ho: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?” - Odpoveď Pána Ježiša je nepriama: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť.”

Ježišov výrok o úzkej bráne, ktorá vedie ku spáse, musíme brať skôr ako výzvu, aby sme počítali s ťažkosťami, s námahou dobrej cesty a spolupracovali s Božou milosťou, - než ako informáciu, koľko ľudí príde do pekla. Podobenstvo o robotníkoch vo vinici, o odpustení lotrovi po pravici potvrdzuje, že do posledného okamžiku života je možná záchrana, náprava. Je isté, že žiadny človek nebol stvorený pre peklo.

Je potrebné si to pripomenúť, aby nikto neprežil svoj život ako ustrašený uzlíček plný komplexov viny a malomyseľnosti.

Zavrhnutie spôsobí len a len “smrteľný” hriech, to je totálne odvrátenie človeka od Boha až do posledného dychu. Ja si myslím, že len málo ľudí takto dopadne. Častejšie sú „ťažké” hriechy, ktoré dávajú životu falošný smer, i keď ešte neznamenajú radikálne odvrátenie od Boha. Raná cirkev nepovažovala za smrteľný hriech to, čo neskoršia morálna teológia označila za ťažký hriech. Človeku nebude asi nikdy ľahké viesť presnú hranicu, kde končí ťažký hriech a začína smrteľný, a preto je dobre, že konečný súd o tom je v rukách Božích.

V celom Svätom písme sa hovorí len o jedinom človekovi ako o „mužovi zatratenia”. Ale ani tu nie je isté, či je Judáš naozaj zavrhnutý. Veď slová súdu: „lepšie, keby sa nebol narodil” - hovorí Pán Ježiš ešte za jeho života a po nich sa ešte pokúša Judáša zachrániť. - oslovuje ho, aby sa rozpomenul, našiel, napravil: “Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?” a tiež Ježiš mu povedal: "Priateľu, načo si prišiel!?" (Mt 26,50).

Svätý Pavol píše svojim milovaným Filipanom: „S bázňou a chvením usilujte o svojou spásu.” Po predchádzajúcej úvahe už vieme, čoho sa máme báť. Boha nie, ale vlastnej darebnosti, zatvrdnutosti v zlom. Boh chce, aby nikto nezahynul, aby sa všetci obrátili (2 Pt 3, 9). Ježiš prelial svojou krv „za nás a za všetkých ľudí.” Sľúbil: „Keď budem pozdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe”.

Božia vôľa je teda jasná, ale neistota môjho, tvojho, nášho osobného rozhodnutia a tým tiež osudu zostáva až do konca života. Je to spasiteľná neistota, pokiaľ je nám stálou podnecovateľkou v snahe o dobro. A v tom je tiež odpoveď na poslednú otázku.

Bude spasený každý, kto je v cirkvi?

Odpoveď už poznáme: Boh to chce. Ježiš už zaplatil výkupnú cenu za spásu všetkých. Ale automaticky to nebude, ako ktokoľvek iný, i my si musíme nebo zaslúžiť.

Čo z toho teda máme, že sme v cirkvi? Keď sa môže dostáť do neba rovnako zločinec, ktorý ľutuje v poslednom okamžiku života - viď lotor po pravici - ako kresťan, ktorý sa snaží nebo po celý život v potu tváre vybojovať, čo z toho máme, že sme v cirkvi?

Znie to zdanlivo logicky, ale je to otázka detinská. To „vybojovanie neba v pote tváre” ukazuje skôr na pohana, ktorý nevie nič o kresťanskej ceste životom. My by sme mali mať radosť, že poznáme Nebeského otca, že máme zmysel života, že vieme prečo sme na svete...

Kresťanova výhoda je aj v tom, že pri poslednom rozhodovaní - pri umieraní - sa ľahšie rozhodne pre Boha veriaci človek, ktorý sa Bohu po celý život s vierou, nádejou a láskou obracal, než človek, ktorý po celý život Boha odmietal. Ani takému človeku nechýba možnosť obrátenia v poslednom okamžiku, ale bude k tomu potrebné nadľudské úsilie.

Preto musíme byť už teraz v prítomnosti tým, čím chceme byť v budúcnosti: „Aký život, taká smrť” - hovorí príslovie. Už teraz máme vytrvale ničiť peklo v sebe, okolo seba. Nikomu nerobiť život peklom. Učiť sa žiť ako nebešťania. Slovo Božie nás k tomu každú nedeľu vedie, doškoľuje.

Poistka proti peklu.

Neistota zostane teda súčasťou našej existencie po celý náš život. Nikto nie je vyhlásený za svätého, dokiaľ žije.

Ľudia sa proti neistotám poisťujú: proti nemoci, úrazu, havárii, požiaru, ba ktosi sa poistil i proti tomu, že by nemohol platiť poistenie.

Dá sa poistiť i proti konečnej večnej katastrofe? Svojim spôsobom áno. Môžeme sa poistiť tým, že sa už teraz učíme žiť, ako by sa nám páčilo žiť naveky. Že robíme s inými tak, ako chceme, aby sa s nami robilo naveky.

Zhrňme si nakoniec dnešnú úvahu do troch viet:

Nikto nemôže vylúčiť, že jeho život nestroskotá naveky smrteľným a konečným odvrátením od Boha.

Zabúdanie na peklo robí hriešnikov.

Uverenie v peklo robí nebešťanov.

Poďme sa prihlásiť medzi budovateľov nebies.

Inšpirované L. Simajchlom.

Turkov, Dlhá, Turzovka, 21.8.2016




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2017.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.